25 apríla 2006

zomrieť

zomrieť

_žiť ďalej ako niekto iný. Zmeniť telo, vytvoriť nové spomienky, myslieť iným spôsobom. No uchovať si aspoň kúsok toho malého Ja, ktoré bude neustále v kútiku duše sledovať všetko. A dá vedieť, aby chyby už zažité, prekážky nikdy neprekonané, sa už neopakovali. Temnotou obklopená informácia varujúca pred opakovaním toho nesprávneho.

_žiť niekde inde. Vymeniť priateľov tak milovaných a potrebných, zaprieť rodičov, darcov života, ktorým patrí celá vďaka a polovica srdca, opustiť všetko nadobudnuté a ľúbené. Pretrhnúť všetky putá, odstrániť smútok za nimi a začať znova. Nájsť si rodičov, získať priateľov, zabezpečiť nové predmety, hoc neživé, ale dôležité.

_vychutnávať si svoju smrť znova a opäť. Cítiť krv, ktorá už nikdy nebude striekať, či rinúť sa ako živému, cítiť ju, ako tuhne, mrzne a už nikdy sa neroztopí. Užívať si odumieranie buniek sivej kôry, ktoré ničia všetky spomienky, tie, ktoré už nebudú hnevať po dokonalosti bažiacu márnosť, bunky, ktoré zosivejú a ich jadrá prestanú vykonávať svoju funkciu.

_ponárať sa do spánku. Vchádzať s bolesťou, prežívajúc agóniu a extázu, očakávajúc svetlom rozžiarený tunel a spoznajúc temnotu a nudnú ničomnosť smrti, oslobodenia sa od pozemského, ukončenia tej smiešne malej hŕstky zažitého šťastia.

_zomrieť potichu, tak, aby to nikto nezistil. Tým, ktorí by plakali, vymazať spomienky na mŕtveho, ušetriac ich od bolesti, ochrániac ich pred smútkom. Zmeniť ich pamäť a zomierať s pocitom nepotrebnosti a zbytočnosti, nepovšimnutosti a pokoja.

_zomrieť a znova sa narodiť. ako niekto iný.

15 apríla 2006

hypnotizujúca lampa

_hľadím na absolútne nepodstatnú vec, v tejto chvíli však stred môjho podvedomého vesmíru zhypnotizovaného pohľadom na túto banalitu. Vychádza z toho svetlo, teplé mäkké a priateľské, vzbudzujúce neuskutočniteľnú túžbu sadnúť si a pozerať sa naň až do skonania sveta, keď nebo a peklo stlačia ríšu pozemskú a ľadové ohne ohlásia apokalypsu.

_stojím pevne ako mramorový stĺp vytesaný v hlbokej minulosti a žijem vo svojom vnútri mimo všetkých týchto ľudí. Zo žiaroviek snažiacich sa pripomínať postavené sviečky, z ktorých nesteká horúci vosk, prechádzam zrakom vyššie. Pomaly kĺžem po šnúre, sledujem jej napätú rovnosť nenarušenú ani jediným hrbolčekom až k jej začiatku pripevnenom k oblúkovému stropu.

_vidím jemný pohyb. Pomaly a takmer nebadane sa kýve z jednej strany na druhú. Pýtam sa sám seba, či je to vyvolané prúdom vzduchu vejúcim od dverí k miestam, ktoré ostávajú môjmu pohľadu skryté? Alebo to môžu byť magické sily, ktoré hýbu lampou? Posadnuté Temným pánom vládnuceho peklu, sa snažia rozkývať tento nevinne vyzerajúci predmet, ktorého kmitanie zo strany na stranu postupne nadobudne obrovskú rýchlosť, bude svišťať chrámom, šnúra sa bude napísať viac a viac. Bude usekávať hlavy ľuďom pomalším, ktorí nestihli uniknúť tvrdému verdiktu Satana. Potom sa odtrhne a spočinie uprostred krvavej spúšte plnej zmätku a sĺz, ktoré sama vyvolala.

_myšlienky a dohady postupujú ďalej. Predávajú mi do náručia zvláštny dotaz, či môže mať lampa svoju vlastnú vôľu, ktorá bude rozhodovať o svojom osude prislúchajúcom neživej veci. Ak bude mať náladu, bude sa kývať a po čase, unavená činnosťou skončí a ostane visieť ako mŕtva.

_toľko otázok, toľko keby. Strácam v tom prehľad a myseľ uspatá jednotvárnym hlasom a prepracovaná imaginárnymi myšlienkami odmieta pracovať. A preto nahrádza „keby“ tvrdením „na dnes končím.“

07 apríla 2006

morbídna hoppipolla

_oči sa mi pomaly zatvárajú, bolesti hlavy sa pravidelne ozývajú hlasným gongom. Dunenie prehlušujúce všetky zvuky naokolo, zanechávajúce pocit otupenosti a nezúčastnenosti. Krv bubnuje pri spánkoch. Rozťahuje steny tepny, akoby skúšala pružnosť tkaniva.

_tá červená tekutina pripomínajúca víno, horúca ako oheň sa snaží roztrhnúť pokožku a uvoľniť si cestu. Chce sa vyliať von, vytvoriť mláku. Malé červené jazierko, nad ktorým budú hopkať malí Islanďania spievajúci si melódiu Hoppipolla. S malými čiapkami budú nadskakovať a mamičky ich budú varovať, aby nešliapli do drobnej mláčky.

_na jej povrchu spočiatku uvidíme nebadateľnú penu. Počas svojho vylievania sa von z tepnového koryta sa sperlí a vytvoria sa malé bublinky. Ako keď zabijú besného Cuja a jeho pena na papuli sa zmieša s krvou vylievajúcou sa z prestrelenej lebky.

_krv bude pomaly chladnúť a zaschne na nových parketoch. Čerešňové drevo ešte viac očervenie a navždy v ňom ostane stopa. Kričiace ako druhý, tajný náhrobok symbolizujúci nepochopiteľnú smrť mladého človeka s otvorenou tepnou.

_telo sa bude na podlahe rozkladať a nikto ho nenájde. Mŕtvola ležiaca v opustenom dome vytvorenom v snoch mladej pomätenej mysle. Muchy si na ňu sadnú a budú hodovať na novej pochúťke.

_tak zomrie jedna časť môjho vnútra rozdeleného na veľa ďalších ľudí pociťujúcich bolesť a snažiacich sa uniknúť z tohto sveta. Ľudí skrývajúcich sa v mojom vnútri, čakajúcich na svoju smrť.