17 septembra 2006

aktuálna dilema

_gýč je jedným z mojich obľúbencov. Používam ho aj tam, kde nie je potrebný. Farbisté fasády, zatočené oblúčiky rozvíjajúce sa do ďalších oblúčikov, ktoré sa napájajú na ďalšie, až kým nevytvoria ležatú osmičku. Predlžovanie už dlhého ma fascinuje. Hádzanie zaužívaných klišé, očakávateľných metafor mi robí radosť. Všetko je tak, ako má byť, aj keď už bolo vyjadrené n-krát.

_páčia sa mi však aj oceľové konštrukcie neurčitej sivomodrej farby (preto oceľové, nielen materiálovo, ale aj farebne). Vypĺňa ich vyleštené matné sklo, ktoré neprepúšťa dovnútra svetlo a radšej ho odráža do miesta vzniku, z ktorého sa vyžiari naspäť a znova sa odrazí, až kým sa nemusí použiť už použitá spiaca osmička. Chlad, ktorý vyžarujú a strohosť vyhladená až k Medúlle sú úchvatné.

_nekonečno, časová slučka a večné opakovanie bez konca sa mi zdá famózne. Zapliesť sa do nikdy nekončiaceho kruhu nočných môr nie je síce veľmi vzrušujúci nápad a prežívanie vlastnej smrti až do konca vesmíru nie je tiež veľmi lákavé, ale myšlienka nekonečnej slučky má v sebe niečo okúzľujúce. Určite lepšie, než sa nakaziť myxomatózou, či trpieť narkolepsiou.

_večnosť je síce v okruhu môjho interesu, ale viem, že nikdy neskĺzne do nesúcna, preto sa môžem teraz cez dve nepríjemné choroby premostiť k základnej dileme. Pokračovať v gýčovitosti, či vrhnúť sa k chladnej strohej ocelovosti a obetovať bludný kruh zlatistých farieb mrazivej vecnosti?

04 septembra 2006

mrazenie

_slnko zapadá, ovzdušie je chladnejšie, z beloby odrážajúcej svetlo zabezpečujúce presvetlenosť 3D sa pomaly stáva tmavé, tmavšie, najtmavšie, všetko vrhá tiene prenasledujúce okoloidúceho, oživuje nebezpečné pudy jedinca skrývajúce sa hlboko vnútri, až na dne, kam sám klesne, keď podľahne živočíšnemu revu divočiny svojho skazeného podvedomia, a tak sa tiene predlžujú, ich majitelia sa začínajú obzerať za sebou, sledujú cestu, nech nevybočia, aj keď vybočenie z cesty fatality, či morálky je omnoho väčší prehrešok, to však trápi v teple domova, ak vôbec, keď tieň človeka odchádza a sadá naňho tieň neistoty a pochybností pravidelne sa vkrádajúcich do skazenej mysle majiteľa, rohy a zákutia sú nebezpečnejšie, presne ako tie vnútorné, kde sa nahromadí množstvo svinstva. Západ je dokončený, tma sadla na telo aj dušu.

_okamžitá ľadovosť sa vplíži do ovzdušia, očakávane prekvapí chodcov babušiacich sa do látkových zvrškov, vkráda sa cez odhalené škáry na telo, tancuje po pokožke valčík bez partnera po parkete husej kože, ktorá prechádza do celkového znecitlivenia, až má človek pocit, že prišiel o časť tela, z ktorej si mráz urobil tanečnú plochu, pocit, že mu po nej prechádzajú rozžeraveným nožom sa lusknutím prstov mení na absenciu nervových signálov vysielaných do centrály. Zmrazenie je dokonalé, nôž má voľnú ruku v sebarealizácií, počkajme si na majstrovské dielo.

_všetko je chápané naopak, prevrátené na ruby ako nesprávne oblečené tričko, hlavným obrázkom pritisnutým na chrbát majiteľa neuvedomujúceho si absurditu svojho vonkajšieho zjavu, buď pre neexistenciu zrkadla v jeho okolí, či pre vrodenú, ale aj časom nadobudnutú nedbanlivosť spôsobujúcu obliekaciu slepotu. Situácia „inside out“ však nadobúda správne 3D usporiadanie, keď je uvedomené, že chlad nie je príčinou ovzdušia, západu slnka, globálneho otepľovania spôsobujúceho chladný večer (áno, zase inside out), ale že chodec vysiela zo seba chlad, to jeho vnútro, ktorému kraľuje ľadové srdca (pre romantikov tu uvedieme, že ľadové srdce, keďže všetky ich pochody, city a lásky sú riadené cez túto pumpu predsieňovú a komorovú prepúšťajúcu červenú a bordovú lepkavú tekutinu, maškrtu pre všetkých upírov a ďalšie vymyslené postavičky) či je možné povedať aj ľadový mozog vysielajúci bezcitné príkazy vyvolané neľútostným charakterom, ktorý majiteľ vyhovára na tú dnešnú mocibažnú spoločnosť pachtiacu sa len za peniazmi, úspechom, podvodmi nadobudnutú slávou, riadiacim všetko naokolo.

_z jedinca sála chlad a zmrazuje všetko naokolo. Jeho pohľad je ako ten rozžeravený nôž zohrievajúci sa nad obrovským nehasnúcim ohňom, neustále udržiavaným rovnako bezcitnými jedincami a samozrejme vnútorným presvedčením, jeho reči a myslenie sa snaží znecitlivieť spoločníka, šokovať ho vypočítateľnosťou a krutosťou, pokúša sa nájsť škáry na jeho povrchu, cez ktoré by prenikol hlbšie a využil ich zraniteľnosť. Všetko naokolo si chce podriadiť, stať sa kráľom situácie a všetkým ukázať, kto je tu pán s veľkým P. Zakráda sa zákutiami neodumretej duše ako bezšupinatý had kĺzajúci sa po jednotlivých záhyboch, pokúšajúci sa zahryznúť a vystreknúť jed a potom len syčiac a vyplazujúc jazyk vyjsť ústami z mŕtvej obete. Zapredáva ten kúsok šikovnosti, ktorý mu bol darovaný genetikou, či niečím vyšším (ostanú tu len 3 otázniky, čitateľ si sám doplní, čo sa mu zdá pravdepodobnejšie) ???

_chlad dokáže byť silnejší, ako je ten jeho. Vydáva zo seba mraz, zozadu ho však prekvapí ešte väčší, vražednejší a podmaňujúcejší, ktorý ho prinúti kľaknúť na kolená, prosiť o svoj holý život (mať holý život uprostred ľadu nie je nič moc), pokorí ho a odhodí. Tento meč mrznutia zanechá jeho skrehnutú mŕtvolu, na ktorej zaschla, lepšie povedané primrzla krv už pri prvej vytečenej kvapke a nepremohla ju ani svojou vysokou teplotou, ktorú mala ešte po poslednom výdychu, pôjde ďalej a bude stínať hlavy a telá ďalších týchto netvorov, až kým neostane všetko vyhladené a nezavládne horúci mráz rozlievajúci sa pomedzi tiene, šíriaci sa do všetkých rohov a nezavládne vo vnútrach.