svetelné stĺpy

_taká malá zábavka mi vzniká v mysli. Cesta je monotónna a Ona mi tak krásne spieva do ucha. Odpútava ma od reality, ktorá je tak nechutne nudná a vyčíta všetko možné aj nemožné. Jej gotickosť je taká opojná ako tmavo bordová krv lejúca sa z bolestivej rany.

_vytváram si v oku slzu, aj keď nechcem plakať. Ostal som pre dnešok apatický a pasívny a to mi spôsobuje momentálne šťastie. Je taká maličká, musím si ju strážiť ako dieťatko v náručí, aby mi nevypadla. Teraz je ona jediný objekt môjho pozorovania, centrum môjho čudáckeho života.

_je ako malý kaleidoskop, ktorým pozorujem všetko naokolo. Červené a biele svetlá sa preťahujú do výšky, ako keď rastú malé deti vyššie a vyššie a stávajú sa dospelými ľuďmi presvedčenými o svojej vševedomosti a zužujú sa ako rýchlo chudnúca anorektička.

_vznikajú svetelné stĺpy v mojom oku a naplnia tú drobnú slzu takým jasným svetlom, aké vzniká pri jadrovom štiepení. Prišla tá explózia žiarenia. Nepotrebujem ani laboratórium, ani vysoko výkonné reflektory. Ako vždy, pomohla mi moja jediná verná priateľka depresia a druhá, fatalitou určená a verná hudba.

_slzu, aj dušu zaplavuje svetlo jasné, ako letné slnko na poludnie, chladné však ako žiarenie odrážajúce sa zo snehu na polárnej púšti. Pomaly púšťam slzu na slobodu, nechávam ju tiecť dolu lícom a všetko zmizne. Svetlá sú hneď preč, stĺpy sa rúcajú, pohlcujú sa samé do seba, nastáva implózia. Znova som ponorený v temnote a svetlá sú len malé bodky. Som sám a zároveň s Ňou.

poddať sa a ...

_existuje množstvo spôsobov, ako to uskutočniť. Stačí štipka odvahy, ktorá povzbudí myseľ a všetko sa dá. Potrebné je aj určité množstvo momentálneho alebo dlhodobejšieho poblúznenia a všetko je zrazu oveľa ľahšie. Katalyzátorov je celá rada, stačí si vybrať ako v supermarkete pri nákupe potravín, či v tomto prípade je vhodnejšie použiť drogériu, keďže toto očisťuje neistotou zmietanú myseľ.

_avšak, je potrebné kontrolovať množstvo katalyzátorov, lebo pred zásadnými rozhodnutiami sa sčista – jasna vynárajú dosť nebezpečné inhibítory, ktoré zmaria celú našu úmornú snahu, celý ten dlhodobý plán, ktorý sme dlho tvorili.

_prestať myslieť na všetky body vypísané v kolónke „prečo nie“ a sústrediť sa len na najbližší cieľ. Lebo ten je teraz tým najdôležitejším. Nádych, výdych, okysličujme prehriatu sivú hmotu, namáhanú a využívanú na maximum. Ešte raz a ide sa na to.

_zahodiť všetky gýčovité predstavy a vymyslenú vnútornú heroickosť, ktorou chceme zakryť ten strach. Nepoddať sa inhibítorom a spraviť to. Stačí zavrieť oči a poddať sa ...

hra

_tá hra nie je vôbec potrebná. Je to len zbytočné márnenie drahocenného času a pri pomyslení na prvé počutie nepríjemne realistické a naozaj pravdivé mamonárske heslo – čas sú peniaze – sa natíska strašná predstava budúcnosti v chudobe, ak zohľadníme všetok ten minutý čas na infantilnosť celého konania plného úskokov a nelogickej hry.

_neviem, prečo sa neustále začína, keďže ja sa jej snažím vyhnúť. Viem, že keby som nahlas vyjadril nesúhlas s jej uskutočňovaním, ihneď by bola jej existencia rázne popretá a ja by som bol označený za paranoika so zvláštnymi predstavami. Ja však trvám na svojom, je tu.

_prečo nepovedať veci na rovinu? Čo je zlé na preferovaní jasných rečí pred dvojzmyselnými narážkami a úskokmi, aby som sa vedenia musel chytiť ja a znova vyzeral ako ten nenormálny nervák s konfliktnou povahou vyhľadávajúcou len nekonečné nedorozumenia a bažiacou po vlastnej pravde a zaslúženom urazení, ktoré si jednoznačne zaslúži?

_neustále reči vedené na imaginárnej úrovni, neposúvajúce ďalej. Nepotrebujem uskutočňovať všetko progresívnym spôsobom, ktorý by z niektorého uhla pohľadu mohol vyzerať ako bezohľadný, cieľavedomý a cez mŕtvoly preskakujúci, žiadajúci si zaspievanie pesničky „Spomaľ“ derúcej sa do uší.

_je jasné, čo chcem. Ale je väčšia zábava snažiť sa vo mne vyvolať vnútorný konflikt, kde bude bojovať logické myslenie presadzujúce ukončenie celej tejto nezmyselnej schovávačky poza stromy humoru, proti nejakému ťažko pomenovateľnému citu, ktorý sám nevie definovať ani svoju úlohu, ani svoj obsah, ale stále tu je, ozýva sa a úspešne bojuje, aj keď príčina, prečo sa stále drží, je nepochopiteľná a ťažko vysvetliteľná.

_bolo by fajn, kebyže mi je konečne uľavené a nemusím sa zhrýzať, prekonávať sám seba, hľadať podobné prípady v halucinogénnych knihách hovoriacich o pomeroch na psychiatrii, čo ma v podstate láka, ale je to neuveriteľne choré. Stačil by kúštik porozumenia, pomoci, zľutovania a lásky ...

máj, smútku čas

_nie vždy sa môže podariť zorganizovať privítanie presne na čas. Pri zavalení ťarchou svojich sivo – čiernych myšlienok a nepríjemných povinností, nemusí byť nájdený čas alebo aj chuť uprieť zbežný pohľad do kalendára, ktorý by nám oznámil príchod niekoho tak dôležitého, hodného uvítania. Ale predsa len to prišlo.

_generáciami sa traduje jedno gýčovité prirovnanie „máj, lásky čas.“ Niekto uznal za vhodné aj pieseň zložiť a okrem iných vecí, osláviť máj ako mesiac lásky a zaľúbených. Avšak definícia lásky je taká náročná, nejasná a v každom jednom prípade plne subjektívna, že sa ju ani nepokúsim vytvoriť s cieľom umiestnenia na toto miesto.

_len, mojou vnútornou povinnosťou, ktorá mi bola vnuknutá uprostred relaxačného sprchovania plného horúcej pary a duševného uvoľnenia, je pripomenúť, že láska nenesie so sebou len šťastie, radosť a potešenie z toho druhého.

_láska je často jedno veľké sklamanie, množstvo bolesti vzniknutej z niečoho tak veľkého v našom živote a hlavne smútku sprevádzajúcom celé obdobie zamilovanosti. preto, privítajme

máj, smútku čas.