len jedna veta

_čo sa to robí?
Letí, len nebadane sa oddeľuje, potom, v prvotnom prekvapení, ohromená všetkým tým neznámym okolím, od ktorého ju ochraňovalo práve oddelené, navždy preč odhodené, nikdy viac nenájdené, pomaly stúpa, ako motýľ bez krídel, vznášajúci sa neviditeľnou silou, umiestnenou v jeho vnútri, ktorá ho celého napĺňa, ako perie vankúš, na ktorom je uložená hlava spiaceho a snívajúceho, preháňa sa ním celým, až vyvoláva pocit vnútornej explózie, letí stále vyššie, k nebesiam, niekedy modrým, priam priezračným, ako voda v novej, vyčistenej studni, inokedy oblakmi, búrkovými mračnami pokrytými, zatemnenými, čiernymi, ako atrament vyliaty do misky s destilovanou vodou, stúpa, preniká atmosférou a všetkými možnými sférami a zrazu ...

_kam smeruje?
... je tam, kde chcela byť, vlastne, sama nevedela, či chce, či nie, radšej by ostala neoddelená, ale dopadlo to takto, niektoré veci sa ovplyvniť nedajú, tam, kde nič pod ňou, nič nad ňou, ani žiadne vákuum, ktoré si môže bežná ľudská myseľ, ovplyvnená poučkami z fyziky, vytvorenými na základe predstáv a nedokonalých pokusov, na ktorých sa stavia všetko okolité, len šíri priestor, bez vzduchu, bez čohokoľvek iného, bez akejkoľvek dimenzie, žiadny časopriestor, nič predstaviteľné ...

_čo tam?
... na mieste, kde už môže robiť čokoľvek, čo sa jej zachce, čokoľvek, na čo má chuť, môže tancovať valčík, tango, menuet, s niekým, koho si sama vyberie, nemusí čakať na pánsku volenku, tancovať môže aj sama, lebo tam je možné všetko, spev, rozjímanie, hudba, všetko, čo vždy chcela, ale nemohla, všetky veci, po ktorých túžila, ale nemala, všetko, na čo si zmyslí, je tam, pri nej, nemusí si ani želať, stačí jedna myšlienka a potom ...

_čo potom?
... nebude žiadne potom, lebo čas sa stratí, pohltí sa sám do seba, nastane implózia, ako keď vzbĺkne medzi dvomi obrovská láska, prekvitá a zrazu zanikne, pohltí sa sama do seba, ako prišla, tak odišla, neexistuje, nie je zabudnutá, ale je už neoprášiteľná a tam nebude nič také existovať, bude vtedy a navždy, žiadne plány, bez diára, žiť pre ten moment, ktorý si nemohla užiť vtedy, ale teraz je možný, existovať pre tú potechu, ktorá možno nahradí doterajšie utrpenie, ktoré možno bolo, možno nebolo, možno bolo slabšie, možno silnejšie, ale rozprávať stále o možno, neustále spomínať na to predtým je daromné, zbytočné, do koša hodenia hodné, lebo to predtým sa už skončilo a nevráti sa, lebo to bolo síce povšimnutia hodné, ale nie určené, na neustále comebacky, kde sa uplatní svoju túžbu cestovať v čase, lebo všetko bude dobré, lebo šťastie bude navždy tam, ...

_kde teda?
... v nebi.