29 augusta 2006

extemporization goes on

_a tak tu sedí jedno telo na drevenej stoličke s modrým pohodlným poťahom a pasívne prijíma tie nádherné tóny, vžíva sa do nich, preciťuje a imaginuje si okamih druhej strany a oddáva sa aurikulárnemu zážitku. Sivá kôra v jeho hornej časti len prijíma, nič netvorí, aj keď si predsavzala stať sa tvorkyňou umenia hudobného. Lenivosť je však silnejšia, pokorí aj predsavzatie.

03 augusta 2006

čierna tavenina

_nútim sa posúvať jednu nohu pred druhú, silou vôle ich obe nútim k pohybu, nech tam nestojím, ako korintský stĺp, keďže soľný stĺp sa mi nezdá dostatočne estetický, aby bol hodný porovnávania so mnou, a je určený akurát tak pre milovníkov slaných vecí, vhodný na olizovanie. Nemôžem stagnovať, nemôžem zaostať, nesmiem spomaliť. Nikto mi nevraví, že by som mal, či nemal spomaliť, nie je tu nikto, kto by mi niečo prikazoval, buď zvýšeným hlasom, alebo prosebným výrazom v tvári, vyjadrujúcim žiadosť, túžbu po splnení tohto orodovania, som tu opustený a snažím sa prekonať sám seba, inak sa všetko pre mňa zle skončí.

_bolo by to také jednoduché ostať, nepohnúť sa, počkať si na ňu, kým príde, nevedieť si predstaviť jej podobu a nechať sa len tak prekvapiť a potom v nemom úžase vykríknuť, zamdlieť a prísť o vedomie, zošalieť od šoku vyvolaného nedostatkom a neschopnosťou ľudskej mysle predstaviť si tú hrôzu, ktorá spútava dušu v okovách upletených z fóbií a následného šialenstva. Ona bude tu, tak bez premýšľania využijem najľahší scenár ponúkaný mŕtvou rukou vystretou a stvrdnutou, vytŕčajúcou z udupanej hliny, ktorá je jedinou podlahou na tomto odporne tmavom miest plnom nedýchateľného vzduchu? Nie, moja túžba po vyslobodení z tohto pekla tlejúceho a horiaceho priamo vo mne, je silnejšia ako vrodená lenivosť ťahajúca ma k zemi vzdať sa a zomrieť uprostred ničoho vo vlastnom vnútri.

_darí sa mi, aspoň v to verím. Z pomalého plazenia sa po tej zapáchajúcej, vlhkej, miestami plesnivej, zaschnutou krvou pokrytej, viac čiernou ako bordovou a zvratkami zapáchajúcimi na sto metrov pripomínajúcimi požutú mŕtvolu, prechádzam do behu a všetko okolo sa začína vlniť podľa mojej dráhy vytvorenej náhodným padaním tela na jednu, či druhú stranu a následným vyrovnávaním rovnováhy, aby som sa udržal na nohách, neostal na zemi a nemusel sa oddať smrteľnému zovretiu. Musím bojovať o svoj život so šialenstvom. Aj útekom.

_z okolitých narýchlo vyrobených vlniacich sa stien vyliezajú, vylietajú a rovno na mieste sa liahnu malé okrídlené čierne chrobáky. Nemám z nich fóbiu, ale oživujú mi v mysli moju nepriamoúmernú logiku, čím menšie, tým nebezpečnejšie, keďže môžu vniknúť do uší a všetkých ostatných nechránených miest, prisať sa na pokožku, celého ma pokryť ako navlečený skafander, vyžrať pokožku, prehrýzť sa hlbšie, roztrhnúť svalové vlákna, jesť ich ako krmivo v miske pre psa, ohlodať kosť a nechať ma tam ležať v smrteľných bolestiach.

_pokrývajú zem, steny, strop, ktorý som si doteraz nevšimol. Až teraz si uvedomujem, je to akási chodba, prichádza mi to na myseľ behom, svoje obloženie, materiál, rozmery, osvetlenie v sekunde mení podľa potrieb mučiteľa. Všetko tu podlieha momentálnej skaze, ktorá dokáže pretvoriť celú okolitú realitu na ďalšiu zo série myseľ deprimujúcich živých obrazov zažierajúcich sa až pod kožu. Menia sa, áno, už to nie je hmyz, splynuli do súvislej, objem aj tvar meniacej hmoty, čiernej, ako boli ich nechutné panciere, na ktorých skladali svoje neustále kmitajúce krídelká, pomocou ktorých sa ku mne približovali, aby mi spôsobovali duševné muky, aby sa mohli obtierať o moju pokožku plnú nervových zakončení, ktoré z povrchu odvedú informáciu až do mozgu, ktorému nechýba veľa od kolapsu.

_je to akási horúca lepkavá tavenina. Neviem nič o jej zložení, ale je to zbytočné, lebo sa leje vedľa mňa, ako čierny ľadovec v čase odmäku, ako láva z práve vybuchnutej sopky, rútiaca sa dole, tešiaca sa na vytvorenie nových Pompejí. Dotýka sa končekov mojich prstov, vriaca aj ľadová, mäkká aj drsná, nútiaca ma bežať rýchlejšie, až necítim tlkot srdca, len krv pri ušiach, ktorá už nebubnuje, ale vytvára pernamentný stály hluk. Čierna tavenina striekajúca všade naokolo, pokrývajúca moje vlasy, ktoré náhle stvrdnú a prilepia sa na hlavu. Nebojím sa jej.

_nepodarilo sa jej dosiahnuť ten nenormálny morbídny cieľ, preto sa stále mení, zo stien sa leje tmavobordová krv ako z práve preťatej žily na zápästí, strieka aj krásna červená a horúca, priamo vychádzajúca z nadúvajúcej a pumpujúcej tepny niečoho rozbesneného, kým dopadne, stačí sa speniť na milióny malých ružových vzduchových bubliniek, som celý pokrytý zmiešaninou zaschnutej taveniny a dopadnutej, do pokožky a špinavého oblečenia sa rýchlo zažierajúcej krvi, idem však ďalej. Všetko predstaviteľné vyvolávajúce zmätok a strach, nechutné, až sa dvíha žalúdok a oči, ktoré si chcú obraz pretvoriť na niečo prijateľnejšie, znesiem, nevie si to vytvoriť ďalšiu predstavu, používam jediný jej nedostatok vo svoj prospech, tavenina-hmyz-krv-zvratky-hnijúce končatiny-skrátka všetko podľahne implózii, a v mieste zániku sa začína formovať zo vzduchu niečo nové, hmota sa nadúva, premiešava, horí a mrzne, dostáva nádherné čierne krídla, podsunie sa podo mňa, zachytí ma z kraja, nado mnou vytvorí nepreniknuteľnú helmu vytvorenú z jej krídel a letíme von z chodby, letíme naprieč temnou krajinou, pustou, bez akéhokoľvek vizuálneho rozrušenia až tam, kde sa končí môj sen.