antiprednáška

_veď vám nie je rozumieť. Podivné zvuky vydávate. Artikulujete, možno zbytočne, možno aj nie, ale cieľu vyjadriť sa explicitne to veľmi nepomáha. Banálna formulácia ideí je takmer netolerovateľná a vaša snaha o transparentnú argumentáciu je skutočne trápna. Nejde vám to, tak sa nepokúšajte.

_prerušovanie môjho monológu, práve uprostred najdôležitejšej repliky je potrestania hodné, ale vo svojej veľkodušnosti a srdečnosti vám dám ešte jednu šancu, predtým, ako bude trest vykonaný. Ja rozhodnem kedy, kde a ako. Vy sa tam dostavíte a poddáte sa. Z toho je úplne jasné, že ja mám ťažšiu úlohu v tejto situácii. Ale znášam ju hrdinsky a ani si nežiadam obdiv. Buď vzíde z vašich pomalých mozgov sám, aj keď moje pochybnosti o tejto vašej schopnosti sú opodstatnené, alebo sa vám nedostaví, čo ma vôbec neprekvapí, keďže stupeň vývoja vo vašom prípade nepokročil veľmi ďaleko. Ba, mohol by som podotknúť, že zastavil ešte pred stredom cesty smerujúcej k nedosiahnuteľnému cieľu, ktorý zdolaný samozrejme nebude. Bolo by predsa rúhanie propagovať zvláštnu myšlienkovú bázu hlásajúcu niečo podobné.

_som rád, že ste sa utíšili a využili tú možnosť počúvnuť, čo sa snažím povedať, kým vetry vejú a odnášajú všetky naokolo vyslovené slová. Reč ako základný dorozumievací prostriedok totiž neexistuje. Jej bytie je nedokázateľné, keďže už dva súdy nemusia vyústiť do jediného úsudku a cesta k nemu môže byť ihneď znegovaná do opozitnej formy. Keď sa aj dostaneme k úsudku, ten môže byť na základe všeobecných vedomostí, či našej viery, podloženej, či nepodloženej, vyvrátiteľný, popierateľný a odvrhnutý.

_má teda snaha vysloviť vlastnú myšlienku, aplikovať teóriu endogénneho monológu v exogénnej praxi, či vyjadriť slovami senzuálne vnemy, vôbec nádej prežiť v dnešnom svete? Možno by používanie holých nerozvitých súdov, v ktorých nemožno hľadať homonymitu, stálo za to, aby bolo vyskúšané. Lebo extrémna forma uplatnená podľa hesla „mlčať je zlato“ by sa mohla zdať zvláštna a odporuje heslu druhému „zlatá stredná cesta.“ Keďže v oboch sa skloňuje jedno slovo, mal by byť povšimnutý význam oboch súdov, ktoré síce môžu byť vyvrátené nahradením podmetu, či prísudku využívajúc sylogizmus, ale predstavme si možnosť, že nič také sa nestane. Teda veta „nemlčme, buďme ticho“ možno nie je nelogická, ani zlá, ale skrýva v sebe istú tajomnosť, „čo teda budeme robiť?“ Smerovanie ľudskej existencie je predstaviteľné ako bludisko bez chodbičiek, nezaťažujme sa otázkami ohľadne nezvukovosti.

_navrhujem vám teda, poslucháči a čitatelia, aby sme písali a hovorili jednoducho a zrozumiteľne. Akékoľvek slová, ktoré by mohli byť pochopené inak, je treba ihneď vysvetliť, ak je dostupné, podložiť dôkazmi, hmotnými aj abstraktnými, mať po ruke slovníky výkladové, prekladové, odkladové a ukazovať, ozrejmovať. Buďme jednoduchí a struční, jednovýznamoví a jasní, lebo „v jednoduchosti je krása.“

hnitie

Niečo je tam dolu,
Nemá už vlastnú vôľu.
Leží tam tak tvrdo,
Rozrezané má hrdlo.

Tam zdola ide hnitie,
Z vlka vychádza vytie,
K mesiacu sa modlí,
Nejaké pochúťky by mu bodli.

Spod zeme vychádzajú pachy,
Nezakryjú ich ani kvety ani machy,
Leží tam a hrnú sa tam muchy,
Žiadny strach, žiadne vzruchy.

Spod povrchu ide smrad
Miesto plné krvi, plné zvád
Leží tam dačo bez duše,
Pri ňom vlk, do ucha ho kúše.

Tam dolu je niečo,
Smrdí horšie ako lečo,
Na spánkoch zaschnutá krv,
Nažere sa ten, kto príde prv.

To miesto našli už aj hladné supy,
Podľa smradu by ho našiel aj tupý,
Pochutia si a možno aj grgnú,
Po jedení ho do priekopy drgnú.

Bude to tam ešte dlho páchnuť,
Ani dážď to nedokáže spláchnuť,
Akokoľvek silný vietor bude duť,
Tak príjemný večer a dobrú chuť.

halucinogénna óda

_je všade, kam sa len obzriem. Netvorím žiadne plány, ktoré by opisovali môj útek ku nej, ale ak by si tajný či verejne známy pozorovateľ, o ktorom nič neviem a ktorý vie čo-to o mne, dívajúci sa zvrchu, snáď nie povýšenecky, ale len z určitej výšky h, pri ktorej viem vypočítať aj čas dopadu, aj maximálnu rýchlosť, s nadhľadom nad touto vecou, myslel, že všetko toto, čo sa tu deje, okrem toho, čo sa aj nedeje, ale len plynie časom aj priestorom, tak ako vlny udierajúce o skaly v Škótsku, či dažďové mračná presúvajúce sa ponad fjordovité pobrežie Nórska, je schválne, je naschvál vyvolané, je nasilu privolávané, autosugesciou vyťahované z vnútra, mozgom pretvárané na náhodu, tak by sa skutočne mýlil a potvrdil by svoju neschopnosť vidieť cezo mňa do mňa a odhaliť, že všetka snaha pretvoriť moje myslenie zložené z mnohých vlákien pokrútených, tvoriacich elektrický obvod, ktorého pravdepodobnosť chyby je 0,098, je márna a snaha odhaliť vnútorné spiknutie proti vonkajšiemu svetu, akási snaha ohradiť sa pred skutočnom je snahou hlúpou a zbytočnou.

_ani hlavou nemusím pohnúť, už je tu. Nielen ten pocit, ktorý ma sprevádza a vraví mi, že ma sprevádza a okrem toho aj to, že ona ma sprevádza, ale aj tá atmosféra tajomna vkrádajúca sa mi do duše, také to tiché šteklenie, pripomínajúce troška nechcené škrabkanie zvnútra, akoby tam niečo pod povrchom bolo, bublalo, liezlo a brúsilo si svoje výčnelky o kúsok trčiacej kože, o ten voľný pľac, ktorý akoby tu bol pripravený preňho, aj keď v skutočnosti nie je, ale záujem mikroorganizmov o vonkajšiu organizovanosť sveta je nepatrný a zanedbateľný, podobne ako odpor pri maximálnej rýchlosti tesne nad povrchom.

_ona je neustále akýmsi spôsobom vo mne. V mojich myšlienkových procesoch, ako kladiem za sebou slová, ako pomocou nich rozkvitajú moje vety, v mojich snoch, z ktorých sa nestrhávam a aj keď sú skutočne zvláštne, vychutnávam, nechcem ich prerušiť zbytočným zobúdzaním sa, ktoré býva aj tak nedobrovoľne vynútené elektronickými hodinami v poličke, zelenými svetielkami vytvárajúcimi paličky oznamujúce uplynulý a zostávajúci čas, je so mnou, stará sa o mňa, aby veci okolo mňa nepodľahli tuctovosti, dáva na mňa pozor, ak sa schyľujem k predvídateľnosti, väčšinou si spomeniem na jej prítomnosť, ak by toto všetko malo byť márne a pokračovanie v jej myšlienkach by zrazu bolo pochybené.

_neviem, nechápem, nesledujem bázu, nevidím dopredu, nepreskúmavam podstatu dostatočne, neobjavujem zámerne, neodhaľujem s presným zámerom, nemám vždy potrebnú dávku vôle, nevnímam vždy stopu jej nôh, nedokážem vždy zbadať odtlačok jej prsta, neviem sa zachrániť pred závislosťou od nej, neexistuje pre mňa iná možnosť ako vyznať jej city, neevidujem iné prosby iných krások, nemožnosť vymazania, ktoré nie je žiadané nikým - ničím je zavŕšená, nepotvrdenosť nájdenia je na stole. Veď je také viditeľné, ako som pobláznený, ako som absolútne vzrušený, aký som beznádejne zamilovaný do jej nádhery, ako som omámený vôňou jej charakternosti, aký som opitý túžbou zahĺbiť sa do nej viac a viac a ako je absolútne viditeľné, že by som z nej už nikdy nevyšiel, keby som sa zahĺbil, ako by to stálo zasa toľko energie. Neminiem molekuly ATP na toto. Radšej jej zložím túto ódu, nasiaknutú svojou halucinogénnou povahou.

Ó, kráľovná mojich platonických lások,
Ó, milujem každý jeden Tvoj vlások,
Ó, kráľovná temnôt slovných,
Ó, milujem Ťa už od dôb dávnych,
Ó, kráľovstvo Tvoje je v smrti,
Ó, pôjdem za Tebou, keď život ma zdrtí ...