fragmenty dneška / extemporization III

_hľadenie len na povrch, všímanie si vonkajšej krásy, neprisudzovanie dôležitosti vnútru, dbanie na formu a tvar, podstatným slovom je „páčiť sa,“ robenie len toho, čo vyhovuje konkrétnej osobe, pre pocit priam vyvýšenia ... vraj som absolútne povrchný.

_utekajúce, nezastaviteľné svetlá, rýchle kolesá,
Nestíhanie sledovania, srdce určite neplesá.
Hľadenie na spodné vystrekovanie špinavosti,
Čakanie, trasenie, prechod do sinavosti.

„Voda volí, kam by sa schýlila
núti ma, aby som sa náhlila a páli ma“ (longital)

_horiaca túžba napĺňajúca psychiku prechádzajúca do fyzickej zahasená ľadovým prúdom reality. Káva, koláč v mysli, razom zmizli, predstavy mi skysli, tak to je vždy so skutočnosťou. Všetko je otázkou zvyku, život plynie stereotypne. Bohužiaľ.

:.ako napísané na prvýkrát, tak publikované bez úprav.:

vypustenie

_fontána uprostred noci, naokolo tma a šum speňujúcej sa vody dopadajúcej na nepokojnú hladinu, zvuk toho stereotypu v stereo kvalite, všade tu, kam len ľudské oko dovidí, kam len ľudské ucho so svojou nedokonalosťou dopočuje. Tiché kvapkanie jemného daždivého mrholenia na plech a drevo položené uprostred námestia, všetko sa zdá tiché, ale nedotknutosťou noci sa stáva hlasnejším. Čakať mesiac je vyjadrením naivity respektíve veľmi pevného presvedčenia v jeho zjavenie sa na oblohe, on však nezasvieti, neodrazí slnečné svetlo, ostane za oblakmi a nepokúsi sa cez ne nejakým spôsobom preraziť, je a bude tam, kde je, nič sa nezmení. Sivé oblaky sa trhajú o tmavomodrú, raz jej má viac jeden, raz druhý, je nerovnomerne rozmiestnená, chaotickosť vo mne katalyzuje absurdnú tieseň.

_vypustil som všetku krv, narezal som tepnu a všetku ju zo seba vylial do fontány, nebolelo to, rezná rana ani neštípe. Nie som mŕtvy, napustil som si do obehovej sústavy studenú vodu z roztopeného ľadovca, nie je to Evian, pochádza z Islandu a rovnako spoľahlivo ako krv roznáša kyslík po celom tele. Tá červená nearomatická tekutina, ktorej som sa zbavil na prvý pohľad úplne bezhlavo a snáď trocha aj nelogicky, ale po dlhšom skúmaní tejto udalosti vyplynie záver, že to nebola len taká daromná zábavka, ostala vo fontáne a chodbičkami sa dostáva do pumpovacieho centra, ktoré je srdcom fontány. Voda sa s ňou mieša, atómy sa preskupujú, nastáva farebná, tekutinová difúzia, premiešaná už vystupuje vyššie a z fontány už strieka načervenalá tekutina.

_prichádzajúce telá, divenie sa v ich mozgoch, divejú, v ovzduší krv, spustené zakorenené pudy, sliny a pena z úst, jej vypúšťanie, tiene sadajúce na ich myseľ, berú nože, berú všetko ostré, čo vidia, čo nájdu, prikladajú k zápästiam, prikladajú k svojim telám, ryjú, posadnutosť kričí, monotónna hypnóza, prerezávajú, bodajú, vrážajú, vzdávajú sa, poddávajú sa, obetujú do fontány, sú prázdni, napĺňajú sa vodou, sú plní, odchádzajú do priestoru, z diaľky hľadia, pozorujú. Cyklus ukončený.

_červenosť sa zintenzívňuje, je to akési hustejšie, nie však negustiózne. Platí tu priama úmera, čím viac krvi, tým viac červenej. Vyzerá to tak oslobodzujúco, vzdialene, zrazu sa dostavuje pocit čistoty, znovuzrodenie, dištancujem sa od toho, čo ostalo vo fontáne, to už ku mne nepatrí. Je to zanechané, špina, zbytočnosti, nepotrebnosti odhodené, som ľahší, pocit vzletnosti. Odchádzam bez rozlúčenia sa a nejde to so mnou, začlenilo sa do cyklu fontány, už mi nepatrí, patrí jej. Vytriezvenie, konečne facka po ksichte, narezaná tepna, pochopenie. Je to jasné. Som už preč. Konečne

čierna diera

_som len jeden drobný fragment svetovej mozaiky životov. Každý z týchto puzzle-ov je nahraditeľný. Vypadne jeden, na miesto sa dostanú dvaja. Zanedbateľnosť, nepotrebnosť, bezcieľnosť, bezdôvodnosť, zbytočnosť. Ľudská existencia je len prachobyčajné zviera, nikomu nechýba, kedykoľvek môže byť nájdené lepšie, krajšie kvalitnejšie.

_smrť len ukončuje túto absurdnú púť labyrintom nezmyselných medzníkov. Nie je to sek, je to len akýsi bod, za ktorým konečne dostáva zmysel. Niečo ako sivý bod uprostred čiernoty. Treba si užiť tú sivosť, za ňou príde ďalšia temnota. Niektoré duše nedokážu nájsť svetlo. Zazrú ho na chvíľu a hneď zhasne. Buď ho samé zahasia, odignorujú, alebo sa chvíľu okúpu v jeho žiare a keď vidia, že je to len ďalšia absurdita, ktorá ich zbavuje hraníc, tak pevne stanovených, sami odídu. Nemôžu si to vychutnať, nedokážu to zniesť. Kúsok svetla.

_videná je len tá nezmyselnosť, viditeľné sú len zrady, klamstvá. Podozrievanie prepadá do paranoje, vnútorné temnoty sa dokážu rozťahovať úspešnejšie, ako ten kúsok dobra. Duša je malý vesmír. Plná čiernych dier, ktoré pohltia všetky hviezdy. Nesprávne konanie, nevhodné správanie, pomoc sa nemôže dostaviť, je mi to vnútené mnou, nechcem pomoc, chcem byť čierna diera. Vnímam tú čiernotu okolo seba, stanem sa jej súčasťou, predtým však musím nasávať trpkosť vzduchu a krik bezcitnosti a nedostatku citov okolo mňa, lebo niečo ma musí pred spojením s nadpriestorovosťou zničiť, hodiť moju dušu o skaly zla. Už aby bolo po tom.

_zmiznem. Kto si spomenie? Opustený náhrobok medzi tisíckou ďalších, môj popol pod ním. Nepodstatný, zabudnutý. Kto to bol? Kým chcel byť? Nespomenú si na mňa ja viem. Matkine slzy, nikto viac. Ona bude spomínať, ostatní zabudnú. Rýchle vymazanie pozície z pamäti. Zaradím sa medzi tisícky mŕtvol zabudnutých. Láska sa spojí s láskou, slzy so slzami, ja so zemou. Čierna diera, nepodstatná a neviditeľná bude pohltená väčšou. Nikto si to nevšimne.