v strede

_ono ma to núti, Ono ma to sem posúva, do stredu, ako nejaký artefakt, nech ma každý vidí, nech som všetkým ponúknutý, (no, nehanbite sa, dajte si, nenechajte sa núkať, hoďte doňho rajčinu, či máte skôr chuť sa trocha pohrať a potom pokrčiť a hodiť do odpadkového koša?) a budú si so mnou robiť, čo sa im zachce. Ako nejaká hračka, spleť nervových vláken, tepien a žíl, vystavený v supermarkete pri vyústení schodov z vyššieho a nižšieho poschodia priamo pod tabuľkou označenou „zľava,“ ktorej ľavá šípka zľava ukazuje na mňa. A ja som nútený stáť a čakať čo príde.

_postávajú okolo mňa, vidia na mňa, nedelí nás ani sklo, ani mreže, ani zábradlie, ani laná, ani sieťovina, ani ochranka, absolútne nič, len dusík, kyslík, oxid uhličitý a nejaké tie vzácne plyny, podlaha, pod ktorou je výstavná sieň plná krochkajúcich prasiat tupo hľadiacich na niečo, čomu vôbec nerozumejú, nad nami je strop, na ktorom je ďalšia podlaha pokrytá kobercom a všelijakými zbytočnými vecami zo skla, plastu, dreva, látky a tam uprostred, on a ona, v porezaných rukách striekacia cesta k lepším okamihom, v ktorých budú inde a budú letieť s kačicami na juh v tvare V a keď sa unavia, odplávajú dozadu a skočia do rybníka medzi pstruhy a ja tu, uprostred, bez deliacej cesty, bez bariéry, ako také teriéry, ja uprostred a okolo mňa oni.

_čumia, vypliešťajú oči, (to nie je pravda, také veci sa nestávajú, to vážne?) niektoré veci im asi nie sú jasné, som tu, nechránený, vydaný napospas a im je divné, že je mi to jedno, v ich očiach sa odráža moja apatia a nezúčastnenosť, akoby som tu nebol, lebo ja tu vlastne naozaj nie som, telo áno, duch, ten je vždy inde a možno ich práve to hnevá. A možno sa ani nehnevajú, možno nie sú rozčúlení. Čítam v ich očiach zmätok, nepochopenie, akýsi hlúpy chaos, ktorý naráža na moje ignorantstvo a vzniká havária na tejto vzduchovej zátvorkovej svorke, ktorá uzatvára kruh, nie sme vo vzduchovej bubline, ani na eliptickej dráhe, jednoduchý kruh a tam ja a oni.

_je mi to skutočne jedno. Ich nepochopenie, moja apatia, ich čumenie, moja ľahostajnosť. Som v strede, nie som však centrom diania, lebo tu žiadne dianie neexistuje. Takmer absolútny pokoj, avšak pokoj pohybový, nie pokoj duševný, lebo ten je poznačený tou strnulosťou a nezmyselnosťou, ako tu sme v tejto monotónnosti a intenzita časového doliehania stagnuje a už sa nedá ani uvedomiť si dĺžku tejto nehybnosti, mrznutie uprostred vesmíru, absolútna zbytočnosť, absolútna hlúposť, ostane to tu takto, či urobí niekto prvý pohyb a potrhá tento kruh, naruší škrupinu, roztriešti ľad z povrchu? Je mi to jedno.

vnútorná explózia

_sedenie, roztápanie sa v sedadle. Uvelebené pololežanie. Existencia mimo tela. Nechávam sa omamovať zvukmi, viac ma však uspáva teplo. Sála a vyžaruje smerom ku mne. Cesta medzi mnou a zdrojom je voľná, vzdušnou aj skutočnou čiarou je to len niekoľko desiatok centimetrov. Vo vnútri to horí, ku mne sa dostáva už len prehriaty horúci vzduch, bez zápachu, vône, či smradu.

_horúčava a zvuky ma zmáhajú. Pravidelné rytmy, regulárna konsonancia, pohlcujú ma. Vnímam ten podtón, najhlbšie zvuky sa mi vrývajú do podvedomia. Oči mám zatvorené, chcem byť súčasťou toho zvukového zážitku. Mažem zo svojho dosahu okolie, ako The Eraser.

_vlny, zaplavujú ma vlny. Vlievanie sa do vnútra, vypĺňanie priestorov a zákutí. Vymetanie, ohlodávanie ostrostí. Prehýbanie sa pod ich mocnou dominanciou. Momentálna recesívnosť. Len na chvíľu. Sú v mojej hlave, nevyháňam. Teplo otupí, zvuk zhypnotizuje.

_vymazané okolie, vymazaná pamäť. Nenachádzam spomienky, neviem, čo sa dialo. Úplne ma ovládli, nebol som to ja, ja som bol vtedy chvíľu v bezvedomí. Vybuchoval som, vnútorná explózia sa stala zmyslom môjho života. Nedalo sa viac vydržať. Ešte jedna vlna a roztrhnem sa. Tá chvíľka, jediný moment, keď sa dostavuje pocit spojitosti s celým univerzom, jeho večnosť je dotknuteľná, načahujem ruky a ...

... vlny povoľujú, tlak sa vo mne znižuje, vlny sa vylievajú. Zo mňa, odo mňa - preč. Oslobodzujú ma, stávajú sa mojimi spasiteľmi. Nevybuchnem, neskončím svoj život nedobrovoľným rozmetaním svojho vnútra na všetky strany. Obsah vĺn sa vo mne znižuje, frekvencia odchodu je konštantná. Myšlienka uvedomenia sa rozžaruje. Otvorenie očí, aby bolo zistené, že som voľný.