záklon

_nie je to úplne jasné. Stačí pokrútiť hlavou, urobiť okrúhly pohyb, ale nenarušiť tým kruhy ostatných, určite nie presný kruh, je samozrejmé počítať s miernymi vybočeniami, eliptickým zakrivením, nepresnosťou a neplynulým pohybom. To však nie je podstatné. Isté je pohnutie hlavou, uvedenie celého svalstva pokrývajúceho, obaľujúceho krk ako baliaci papier vianočné darčeky, ktorý po vybalení a radosti z nich, či občasného sklamania z malého množstva, lebo mnohým záleží na kvantite a nie dobrom mienení, či z ich súhrnnej ceny, lebo mamonárstvo nevyhynie, synergisti aj antagonisti sa stanú práve v týchto chvíľach protagonistami, hlavnými úlohami v tomto hýbaní, v tomto pohybe po kružnici s rýchlosťou v, zrýchlením a a dráhou s, ktorej maximálna hodnota bude obvod, na aký sa dokáže natiahnuť pružné tkanivo spájajúce hlavu s krkom a tým pádom s celým telom. Zrýchlenie bude, dúfajme, v kladných hodnotách, v lepšom prípade nižších, nech je pohyb dôkladný, premyslený, neunáhlený a nonšalantne elegantný.

_zakláňam hlavu a zachytávam ten pocit, ako z prekrvenej hlavy klesá krv nižšie, cítim každú jednu tepnu a žilu, ako sa krv dostáva nižšie, do tela, cez krk, v rukách aj zvyšku tela sa mierne zvyšuje teplota, termoregulačná schopnosť bola úspešná, nervy zachytávajú ten presun bordovej tekutiny nižšie, akoby sa uvoľňoval tlak v hlave, lebo krv už nie je nahromadená v oveľa menšom priestore, ako teraz rozliata v niekoľkonásobne väčšom objeme.

_privieram oči, celý priestor sa musí zmenšiť na menšiu pozorovaciu plochu, v pohľade je viac čiernej, tvorím taký prirodzený rám obrazu okolia, nie je zdobený, gýč je našťastie neprítomný, len zvrchu sa dostávajú do zorného poľa riasy, čierne, chaoticky usporiadané, fakticky neusporiadané, zhoršuje sa moje periférne videnie, keby niekto za mnou stál, nepostrehol by som to, mohol by ma bodnúť do chrbta, mohol by ma zaškrtiť, prehodiť mi vrece cez hlavu, zniesť ma z povrchu zemského a ja by som to postrehol, až keby bolo neskoro, no riskujem to, odovzdávam sa do rúk náhode, ktorá istotne zariadi, že sa mi nič nestane, všetko predo mnou sa rozmazáva, šošovku už nezaostrujem, presné kontúry sa rozptyľujú, kvapky sa roztekajú, kvapky sa vpíjajú, stráca sa farebnosť, stráca sa akýkoľvek dôkaz o vonku plynúcej realite, lebo všetko je pohltené zatvárajúcim sa viečkom, ktoré je čoraz nižšie, moje zrakové vnímanie je čoraz menej intenzívne, veci sa stávajú nepodstatnými, sú za hranicami môjho vedomia a videnia, univerzum som ja a tá čiernota pred privretým viečkom.

_vnímam naplno, lebo som obmedzil zrakové vnímanie, ktoré tvorí okolo dvoch tretín nášho celkového okolitého pozorovania. Všetka pozornosť sa sústredila a rozložila na zvyšné položky zostávajúcej tretiny,, dostáva sa im väčšie percento dôležitosti, ich výsledky majú väčšiu váhu v zhromažďovaní údajov, analýze faktov, vyhodnocovaní a vyrieknutí konečného dôsledku, ako keby boli oči otvorené a brali im ich významnú úlohu, lebo teraz sú odstavené, vypnuté, nepoužívané, jednoducho a stručne zatvorené, všetko je to na nich, na ostatných zmysloch, ktoré plnia svoju funkciu radi, dôsledne a poväčšine úspešne. Teraz je ich chvíľa, teraz je práve ten čas, keď sa môžu všetky prejaviť naplno, dokázať svoju efektivitu, potvrdiť svoju nespochybniteľnú potrebnosť a prítomnosť v ľudskom organizme, teraz.

_cítim to absolútne, to hryzenie do krku. Zuby sa snažia prerezať rýchlym pohybom, silným okamžitým nečakaným tlakom na pokožku prerezať povrchovú vrstvu chrániacu svalstvo a krčné stavce chrániace „pásik“ vychádzajúci z mozgu nevyhnutný pre kontrolu zvyšku tela. Prišli nenazdajky. Nebolo to čakané, bolo to nepredvídané, nepredvídateľné, a tá drzosť priam nevídaná. Nevidím na ne, no určite sú ostré a krásne vybrúsené, vytvarované pôsobením hrotu diamantu, ktorý poslúžil na presné vyformovanie, odstraňovanie výstupkov, zarovnávanie nepotrebných častí špatiacich takú tú pruskú jasnú líniu, diamant žiariaci vo svetle, pod každým uhlom ukazujúci farebné spektrum od červenej až po fialovú, od väčšej λ k menšej, diamant, ktorý spôsobil tú bezcitnú ostrosť a exaktné tvarovanie. Vrchné tkanivo je skutočne veľmi tenké, chĺpky sú od seba vzdialené, akákoľvek ochrana v podobe srsti, či stvrdnutej kože zabraňujúcej napadnutiu odzadu je absentujúca, človek je viac vystavený osudu, náhode a hlavne agresii v ostatných jedincoch.

_prebodli, roztrhali, prenikli dnu. Nechutne veľké, negustiózne tvrdé, odporne vlhké zuby pokryté trblietavými slinami pomaly tečúcimi, nebadane sa plaziacimi s rozdľavenej papule, na ktorú nemám výhľad, ale podľa jej chrupovej časti si ju viem predstaviť. Najprv tkanivovú prekážku prekonali len dva zuby, ktoré si ťažko prerazili cestu prvotným odolávaním kože, potom sa však pokožka poddala a vzdala sa. Odovzdala sa do rúk sklovinových teroristov , lebo ona už vzdorovať nedokázala. A tak mi do krku počas pomaly tečúcich sekúnd nechcene, agresívne a násilne vnikajú ďalšie a ďalšie zuby, ktoré ma o chvíľu budú trhať na kusy, lebo toto je len začiatok. Zub pochybností je silnejší ako ochranný obal viery a dôvery. Ľahko ho pretrhne, jednoducho ho odstráni, nie je potrebné až také veľké úsilie. Vycerí a obnaží zuby, vyvinie tlak na membránu, trocha ho zväčší, amplitúda však nie je extrémne veľká, rozdiel prvotného tlaku a tlaku úspešného nie je až taký rozsiahly. Najprv nahlodá len kus toho elementu, ktorý jej vadí, to však nie je žiadna satisfakcia pohrýzť a odísť, (podáš malíček a odtnú Ti ruku) pokračuje ďalej, pokračuje, až kým neroztrhá, nezničí, nezabije. Do krvi. Je to úplne jasné.

bod 0

_dlhá rada, na prvý pohľad chaoticky usporiadaná, hýbe sa pomaly, difúzny pohyb, prenikanie častíc jeden skupiny pomedzi častice tej druhej, dva rady, vzájomné neusporiadané výmeny, všetko vyzerá tak zle naaranžované, z vesmíru by sme vyzerali ako nechutne dlhý a negustiózne asymetricky anarchistický čínsky múr. Je mi z nášho deficitu poriadku na zvracanie. Vydáviť sa sem niekde doprostred, vytvorenie markantného prejavu slobodnej vôle a prejavu odlišného myslenia, lebo toto stádo len tak sa preskupujúce, avšak Tam smerujúce by to malo vidieť, čo si myslím, čo mi behá hlavou. Urobiť tú takú bodku, signál znechutenia, pamätník na môj prechodný pobyt ukotvený presne na tomto mieste, mal by som, ale neurobím, lebo by som v podstate nemal. Veci totiž nikdy nezávisia od jedinca, ale od spoločenských pravidiel, ktoré považujú podobný prejav za nedôstojný, znevažujúci a nemysliteľný. Dobre teda, budem sa musieť prispôsobiť, aby som nerozkolísal ešte viac svoj social status.

_prechod tmavou komorou, už sa hýbeme a tu sme usporiadavaní, tu asi treba nejakú kontrolu nad každým jedným jedincom osobitne. Personálna usporiadanosť akosi absentuje, treba sa uspokojiť s tou exogénnou, ktorá hneď vyzerá krajšie, ako status pred koordináciou. Tu len slabé farebné žiarovky svietia a všelijako preblikávajú, ako sa nenáhlivo posúvame čelom vpred. Obzerám sa, chcem vidieť pohľady a reakcie mojich súputníkov, ktorí sa až doteraz správali tak nenútene, uvoľnene, akoby sa ich netýkalo nič z toho, čo sa tu deje a bolo treba sa celý čas len predvádzať pred masou, že ja zvládam tento stres vyvolaný neistou budúcnosťou. Hľadím, snažím sa rozpoznať, čo je na ich tvárach. To, čo som očakával, to, čo by došlo v plánoch asi každému. Logické vyústenie tejto zvláštnej situácie. Domyslel som si to a môj úsudok sa mi potvrdil, čo ma vôbec neurobilo ani šťastnejším, ani spokojnejším, len som si mohol dať takú tú formulárovú fajočku do okienku ku kategórii „reakcia na danú situáciu.“ Splnenú, teda skontrolovanú kategóriu som si teda odčiarkol, ale v ničom mi to nepomohlo, keďže mňa sa to netýkalo, môj stav „tu a teraz“ to nezmenilo, tak načo som sa vlastne nad tým zamýšľal? Ako vždy, zbytočne, ale to je už v podstate zvyk.

_zmätok, nedostatok pochopenia pre tento cirkus, pre toto tmavé šapitó, do ktorého sme boli po jednom vovedení, nech nikto neujde, nech je každý tam, kde má byť, lebo inak to byť ani nemá, budúcnosť je jedna, zvláštne kolektívna, čo mi spôsobuje dôvod na už druhé, opäť neuskutočnené dávenie. To mám stráviť zvyšok budúcnosti, kúsok osudu, svoj drahocenný čas ničnerobením, čakaním a pomalým kráčaním nikde, nikdy, s týmito ľuďmi, ktorí ma nezaujímajú, ktorých správanie, osud, smerovanie, je mi ukradnuté, s touto neohraničenou skupinou, ktorej spoločná budúcnosť na mňa asi doľahne, lebo do nej budem iste zarátaný proti svojej vôli, keďže revoltujúci jedinec veľa neurobí, akurát čo sebe poškodí a zničí aj márne šance podobných bytostí snažiacich sa o niečo podobné, zmýšľajúce paralelným spôsobom? To tu mám nečinne stáť a a dať sa druhými ovládať, nechať sa napospas ich vôli, nech si so mnou robia, čo sa im zachce, aký príkaz dostali, akú úlohu, poslanie, budúcnosť nám stvorili, tejto skupine ľudí, tomuto ticho kričiacemu zoskupeniu nevedomých, spojili nás, absolútne nelogicky, totálne zbytočne, celé toto dejstvo spájania je dokončované a ja tu ostávam stáť, neschopný niečo urobiť, lebo som slabý, zbabelý, apatický, ignorantský, sčasti proti svojej vôli odovzdaný, sčasti nazúrený na všetko – seba aj ich.

_svetlo, červené, silný laser, avšak bežné oko ho neveľmi vníma, nie je to ten mikro pomocník, ktorí majú v obľube oční chirurgovia a naprávajú ním poškodený zrak potrebujúci operáciu na vylepšenie, nie taký ten diskotékový, v akom sa hýbu všetkými smermi absolútne uvoľnené, alebo absolútne stuhnuté telá pod vplyvom rôznych nálado-podporovačov, halucinogénov, dodávačov energie, či iných ilegálnych látok, ktorých je vždy dostatok, len užívatelia nemajú nikdy dosť, nie sú to ani také tie režúce, ktoré sa používajú v priemysle namiesto píl, či iných krájačov. Sú to tie armádne. Zameriavacie zariadenia, ovládané cez kruhový priezor, cez ktorý sú ťahané ťažnice, myslené čiary, na tomto skle však zaznačené, pretínajúce sa v jednom bode, ktorý je ťažiskom. Ťažiskom celej tejto situácie, ktorá až doteraz nemala zmysel a zmysel nemá ani teraz, má však vyústenie. Hrozivé, alarmujúce, agresívne, v žiadnom prípade však neprekvapujúce.

_vhodili nás do jedného vreca, spojili nás do jedného imaginárneho šapitó, čierne, všetko čierne, tma a neviditeľnosť, postavili na miesto a doteraz sme nevedeli (som nevedel), čo sa deje. Bodky, pásy, tenké takmer neviditeľné čiary mieria na nás. Od chrbta, od tváre, zo všetkých strán v obkľúčení, nemožnosť odísť, nemožnosť konať, bez východiskovej situácie, lebo oni sú vďaka vybaveniu v prevahe, psychickej i psychickej a keďže sa nevyplatí ani odovzdanosť, ani boj, všetko teraz čaká na ich prejav sily, lebo ten sa isto dostaví. Ten sa zjaví a prejaví vždy. Kto má silu, má moc. Rozhodovať nad nami, našimi životmi, našim konaním, ktoré môže veľmi ľahko regulovať, prípadne korigovať vyhrážkami, či spôsobom oveľa definitívnejším. Tak ako je tomu teraz. Stojíme tu a je rozhodnuté, za nás. Naša nepohodlnosť je nám osudnou.

_ťažnice sa pretínajú v jednom bode. Miniatúrna bodka, z akej vznikol vesmír, z akej sa rozšírila celá tá explózia, formovanie hmoty, všetko to, čo je okolo nás, malá bodka, zhluk všetkého, absolútne všetkého, čo je možné poňať sekundou myslenia. Na rozdiel od všetkého iného, táto bodka nemá súradnice. Je to bod nula, pomocou ktorého nás behom sekundy pošlú do bodu nula.