26 augusta 2007

extemporization IV

_cítim železo svojej krvi, tvorba kvapky, tvorba červeného celku, vyteká jej postupne viac a viac cez dve drobné dierky (vampír?), zgrupujú sa do jednej veľkej kvapky, naberá na objeme a postupne kĺže dolu po pokožke. Prst smeruje k nej, zotrie ju a ona sa rozptýli medzi zárezmi v koži, odtlačok prsta krvou, smeruje niekam, smeruje k jazyku, smeruje tam k ústam, smeruje hore k tvári, rozotiera sa po chuťových bunkách a oni to všetko prijímajú, identifikujú, rozpoznávajú.

_cítim železo svojej krvi.

07 augusta 2007

pod

_pokoj. Sústredné kružnice s pravidelne narastajúcim polomerom. Šíria sa ako zemetrasné vlny, rozširujú pole svojej pôsobnosti, lokalita nimi okupovaná je čoraz väčšia, ako huygensov princíp šírenia elektromagnetickej vlny. Každý bod vlny sa stáva šíriteľom ďalšej elementárnej vlny, ktorá stvorí obalovú vrstvu. Zapĺňajú celú plochu. Na ňu teraz dopadá ďalšia kvapka, tvorí novú rodinu kružníc, ktoré narušia zónu tých predošlých, príde tu k stretu dvoch rôznych množín. Bitka, súboj, vojna? Či mierovo diplomatické vyriešenie situácie? Priblížia sa k sebe, tá druhá, novšia, má väčšiu kinetickú energiu, jej pohyb je sviežejší oproti tej staršej, síce pôsobiacej vo väčšej sfére. Tá už je viac potenciálna. Víťazom tohto malého konfliktu sa stáva prišelec. Rozširuje svoje deti na čo najväčšie územie. Nové už neplodí, jej fertilita je už asi nulová, alebo sa len vyčerpala.

_sledujem toto divadlo zospodu. Akoby tie „dosky, ktoré znamenajú svet“ boli zo skla a ja som sa stal tichým pozorovateľom vidiacim podrážky hercov a spodné prádlo herečiek oblečených v pestrofarebných sukniach. Sklenená plocha skutočne silná a pevná, schopná udržať toľkú hmotnosť, toľké kulisy, môj architektonický údiv a obdiv. Koľko statikov muselo počítať rozloženie podporných stĺpov a spevnenia, koľko chemikov muselo určovať čo najvhodnejšie vlastnosti a percentuálne zloženie daného materiálu, koľko pracujúcich síl ho potom muselo rýchlo a kvalitne postaviť podperu, rozložiť fixné body a následne dôkladne a opatrne uložiť danú krytinu? Stavanie čínskeho múru bolo popri tomto skladanie plastovej hračky z kinder vajca nájdeného v čižme pod balkónovým oknom v deň Mikulášových menín.

_k vlneniu po sklenenej ploche sa pridávajú priesvitné bubliny obsahujúce celé farebné spektrum viditeľného svetla. Od červenej až po modro fialovú. Sledujem tú dúhovosť nezaujato a rozmýšľam nad prechodom lúča denného svetla hranolom, ktorý mi stvorí podobný obrazec. Bublina sa nevdojak kĺže po priesvitnej hladine, ako ladná korčuliarka v bielom kostýme labute na ľadovej ploche, ležérne pláva a nepotrebuje k tomu ani rybacie plutvy pokryté lesklými a v niektorých prípadoch aj nepríjemne zapáchajúcimi šupinami, ktoré mnohí ľudia nosia aj po sviatkoch v peňaženkách, vreckách kabátov, stolíkoch, kde odkladajú potrebné veci premiešané s niektorými málo používanými, nepotrebuje k tomu ani také tie malé paprčky, ktoré pomáhajú kačkám plávať po jazere s blanami medzi jednotlivými pazúrmi a vynoria sa nahor len vtedy, keď lovia vo vnútri skryté chutné ryby, ponoria dnu hlavu, krk aj časť tela, zobákom pátrajú po koristi, a po úspešnom nájdení si naplnia žalúdok a vrátia sa do predchádzajúcej polohy. Nezaujato sa presúva bližšie k šíriacim sa kružniciam, tvári sa tak ľahostajne, akoby ju nezaujímalo nič dejúce sa v tejto lokalite. Svojim spôsobom sa jej fakticky každá udalosť, ktorá sa tu odohrá, bytostne dotýka, keďže ona je súčasťou tohto celku, tvorenom aj inými prvkami a existenciami doteraz nespomenutými a možno aj niektorými doteraz a ani potom nepovšimnutými. Možno kvôli ich bezvýznamnosti, ktorá hrá často dôležitú a bohužiaľ aj nepríjemnú úlohu pri sledovaní okolia, môže sa totiž táto bezvýznamnosť stať zrazu markantnou a bez akéhokoľvek povšimnutia jej existencia zrazu nepozorného diváka prekvapí. A nie každé prekvapenie je príjemné. (Lebo nie sú každý deň Vianoce.) A možno je to taká tá samozrejmosť niektorých súčastí a aj zaregistrovanie, len nespomenutie. Tu nehrozí žiadne riziko, akurát tak, že sa urazia za to, že nebola ich prítomnosť v tomto celkovom obraze spomenutá.

_pozorujem a obhliadam si celý priestor okolo seba. Žiadne vznášajúce sa riasy, žiadna zeleň smerujúca zdola nahor, smerujúca opačne, proti tiažovej sile, žiadne tvory používajúce svoju pohybovú sústavu, aby okolo mňa urobili oblúk a pokračovali po svojej dráhe približne rovnomernou rýchlosťou niekam poza mňa, do diaľky za svojim vlastným cieľom, o ktorom ja ani len nemám potuchy a vlastne ani ich nechcem mať, lebo sa podľa všetkého netýkajú mňa a pokým ma neohrozujú, tak ma to nezaujíma. Je to ich súkromie, ich intímne vedomie skryté v ich malých mozgoch, ktoré ja neskúmam a ani sa nechystám. Nič podobné okolo mňa nekrúži, neprechádza, nepláva, nebeží, neletí. Žiadna fauna, žiadna flóra, je tu akosi mŕtvo, s výnimkou mojej ešte stále žijúcej existencie tu dolu, tu, pod.

_sústredné kružnice sa neustále šíria ďalej a ďalej, padá nová kvapka, ktorá ich opäť vyruší a naruší, bublina pláva ďalej, až kým nedorazí k okraju, od ktorého sa decentne odrazí a pláva po inej trajektórii a trocha iným smerom k brehu, od ktorého prišla. V pľúcach sa mi však míňa vzduch. Je možné, že tam už ani žiadny nie je. Halucinácie ešte nemám, takže som ešte živý. Pri spánkoch počujem bubnovať vlastnú krv, pomalými pohybmi, aby som nenarušil sklo nad sebou presúvam ruku a kontrolujem si tep, ktorý tepom ešte stále je. Žijem. Krv prúdi. Svetlo dopadá na hladinu. Podľa zákona lomu sa rozdeľuje na dve zložky – nad a pod. Láme sa smerom ku kolmici. Osvetľuje priestor vôkol mňa, osvetľuje moje telo. Som súčasťou vody, som zemským elementom tu, v tejto životodarnej tekutine nachádzajúcej sa aj v mojom vnútri. Odpočítavam sekundy. Päťke predlžujem kruhovú linku doprostred predchádzajúceho riadka, horizontálnu čiaru štvorky dávam presne na úroveň riadka a tým ju rozdeľujem na dve časti, podobne ako lúč a hladina, trojke tvorím veľké oblúky, vrch dvojky tvarujem ako ženský pás, nižšie boky a dolu štíhle hladké nohy s čiarou, ktorá ukončuje ich vlečku, jednotku robím jednoznačnou, definitívnou, chudou a rozhodnou. Je si istá, je nezávislá, je dokonalá. Má presne na sekundu vypočítané, že príde po nej nula. Je s tým zmierená, je na to odhodlaná, neprotestuje, nerobí hysterické scény, že tu chce byť čo najdlhšie, nepredvádza tragédiu, ani epické divadlo. Uplynie jej sekunda slávy, príde bodka nula, je bodkou za všetkým, je ničím a všetkým, lebo po nej je pod už minulosťou a nad prítomnou skutočnosťou.