Stephen Woolf

extemporization IV

2007-08-26T14:09:00.000+02:00

_cítim železo svojej krvi, tvorba kvapky, tvorba červeného celku, vyteká jej postupne viac a viac cez dve drobné dierky (vampír?), zgrupujú sa do jednej veľkej kvapky, naberá na objeme a postupne kĺže dolu po pokožke. Prst smeruje k nej, zotrie ju a ona sa rozptýli medzi zárezmi v koži, odtlačok prsta krvou, smeruje niekam, smeruje k jazyku, smeruje tam k ústam, smeruje hore k tvári, rozotiera sa po chuťových bunkách a oni to všetko prijímajú, identifikujú, rozpoznávajú.

_cítim železo svojej krvi.

pod

2007-08-07T21:00:00.000+02:00

_pokoj. Sústredné kružnice s pravidelne narastajúcim polomerom. Šíria sa ako zemetrasné vlny, rozširujú pole svojej pôsobnosti, lokalita nimi okupovaná je čoraz väčšia, ako huygensov princíp šírenia elektromagnetickej vlny. Každý bod vlny sa stáva šíriteľom ďalšej elementárnej vlny, ktorá stvorí obalovú vrstvu. Zapĺňajú celú plochu. Na ňu teraz dopadá ďalšia kvapka, tvorí novú rodinu kružníc, ktoré narušia zónu tých predošlých, príde tu k stretu dvoch rôznych množín. Bitka, súboj, vojna? Či mierovo diplomatické vyriešenie situácie? Priblížia sa k sebe, tá druhá, novšia, má väčšiu kinetickú energiu, jej pohyb je sviežejší oproti tej staršej, síce pôsobiacej vo väčšej sfére. Tá už je viac potenciálna. Víťazom tohto malého konfliktu sa stáva prišelec. Rozširuje svoje deti na čo najväčšie územie. Nové už neplodí, jej fertilita je už asi nulová, alebo sa len vyčerpala.

_sledujem toto divadlo zospodu. Akoby tie „dosky, ktoré znamenajú svet“ boli zo skla a ja som sa stal tichým pozorovateľom vidiacim podrážky hercov a spodné prádlo herečiek oblečených v pestrofarebných sukniach. Sklenená plocha skutočne silná a pevná, schopná udržať toľkú hmotnosť, toľké kulisy, môj architektonický údiv a obdiv. Koľko statikov muselo počítať rozloženie podporných stĺpov a spevnenia, koľko chemikov muselo určovať čo najvhodnejšie vlastnosti a percentuálne zloženie daného materiálu, koľko pracujúcich síl ho potom muselo rýchlo a kvalitne postaviť podperu, rozložiť fixné body a následne dôkladne a opatrne uložiť danú krytinu? Stavanie čínskeho múru bolo popri tomto skladanie plastovej hračky z kinder vajca nájdeného v čižme pod balkónovým oknom v deň Mikulášových menín.

_k vlneniu po sklenenej ploche sa pridávajú priesvitné bubliny obsahujúce celé farebné spektrum viditeľného svetla. Od červenej až po modro fialovú. Sledujem tú dúhovosť nezaujato a rozmýšľam nad prechodom lúča denného svetla hranolom, ktorý mi stvorí podobný obrazec. Bublina sa nevdojak kĺže po priesvitnej hladine, ako ladná korčuliarka v bielom kostýme labute na ľadovej ploche, ležérne pláva a nepotrebuje k tomu ani rybacie plutvy pokryté lesklými a v niektorých prípadoch aj nepríjemne zapáchajúcimi šupinami, ktoré mnohí ľudia nosia aj po sviatkoch v peňaženkách, vreckách kabátov, stolíkoch, kde odkladajú potrebné veci premiešané s niektorými málo používanými, nepotrebuje k tomu ani také tie malé paprčky, ktoré pomáhajú kačkám plávať po jazere s blanami medzi jednotlivými pazúrmi a vynoria sa nahor len vtedy, keď lovia vo vnútri skryté chutné ryby, ponoria dnu hlavu, krk aj časť tela, zobákom pátrajú po koristi, a po úspešnom nájdení si naplnia žalúdok a vrátia sa do predchádzajúcej polohy. Nezaujato sa presúva bližšie k šíriacim sa kružniciam, tvári sa tak ľahostajne, akoby ju nezaujímalo nič dejúce sa v tejto lokalite. Svojim spôsobom sa jej fakticky každá udalosť, ktorá sa tu odohrá, bytostne dotýka, keďže ona je súčasťou tohto celku, tvorenom aj inými prvkami a existenciami doteraz nespomenutými a možno aj niektorými doteraz a ani potom nepovšimnutými. Možno kvôli ich bezvýznamnosti, ktorá hrá často dôležitú a bohužiaľ aj nepríjemnú úlohu pri sledovaní okolia, môže sa totiž táto bezvýznamnosť stať zrazu markantnou a bez akéhokoľvek povšimnutia jej existencia zrazu nepozorného diváka prekvapí. A nie každé prekvapenie je príjemné. (Lebo nie sú každý deň Vianoce.) A možno je to taká tá samozrejmosť niektorých súčastí a aj zaregistrovanie, len nespomenutie. Tu nehrozí žiadne riziko, akurát tak, že sa urazia za to, že nebola ich prítomnosť v tomto celkovom obraze spomenutá.

_pozorujem a obhliadam si celý priestor okolo seba. Žiadne vznášajúce sa riasy, žiadna zeleň smerujúca zdola nahor, smerujúca opačne, proti tiažovej sile, žiadne tvory používajúce svoju pohybovú sústavu, aby okolo mňa urobili oblúk a pokračovali po svojej dráhe približne rovnomernou rýchlosťou niekam poza mňa, do diaľky za svojim vlastným cieľom, o ktorom ja ani len nemám potuchy a vlastne ani ich nechcem mať, lebo sa podľa všetkého netýkajú mňa a pokým ma neohrozujú, tak ma to nezaujíma. Je to ich súkromie, ich intímne vedomie skryté v ich malých mozgoch, ktoré ja neskúmam a ani sa nechystám. Nič podobné okolo mňa nekrúži, neprechádza, nepláva, nebeží, neletí. Žiadna fauna, žiadna flóra, je tu akosi mŕtvo, s výnimkou mojej ešte stále žijúcej existencie tu dolu, tu, pod.

_sústredné kružnice sa neustále šíria ďalej a ďalej, padá nová kvapka, ktorá ich opäť vyruší a naruší, bublina pláva ďalej, až kým nedorazí k okraju, od ktorého sa decentne odrazí a pláva po inej trajektórii a trocha iným smerom k brehu, od ktorého prišla. V pľúcach sa mi však míňa vzduch. Je možné, že tam už ani žiadny nie je. Halucinácie ešte nemám, takže som ešte živý. Pri spánkoch počujem bubnovať vlastnú krv, pomalými pohybmi, aby som nenarušil sklo nad sebou presúvam ruku a kontrolujem si tep, ktorý tepom ešte stále je. Žijem. Krv prúdi. Svetlo dopadá na hladinu. Podľa zákona lomu sa rozdeľuje na dve zložky – nad a pod. Láme sa smerom ku kolmici. Osvetľuje priestor vôkol mňa, osvetľuje moje telo. Som súčasťou vody, som zemským elementom tu, v tejto životodarnej tekutine nachádzajúcej sa aj v mojom vnútri. Odpočítavam sekundy. Päťke predlžujem kruhovú linku doprostred predchádzajúceho riadka, horizontálnu čiaru štvorky dávam presne na úroveň riadka a tým ju rozdeľujem na dve časti, podobne ako lúč a hladina, trojke tvorím veľké oblúky, vrch dvojky tvarujem ako ženský pás, nižšie boky a dolu štíhle hladké nohy s čiarou, ktorá ukončuje ich vlečku, jednotku robím jednoznačnou, definitívnou, chudou a rozhodnou. Je si istá, je nezávislá, je dokonalá. Má presne na sekundu vypočítané, že príde po nej nula. Je s tým zmierená, je na to odhodlaná, neprotestuje, nerobí hysterické scény, že tu chce byť čo najdlhšie, nepredvádza tragédiu, ani epické divadlo. Uplynie jej sekunda slávy, príde bodka nula, je bodkou za všetkým, je ničím a všetkým, lebo po nej je pod už minulosťou a nad prítomnou skutočnosťou.

záklon

2007-05-09T18:08:00.001+02:00

_nie je to úplne jasné. Stačí pokrútiť hlavou, urobiť okrúhly pohyb, ale nenarušiť tým kruhy ostatných, určite nie presný kruh, je samozrejmé počítať s miernymi vybočeniami, eliptickým zakrivením, nepresnosťou a neplynulým pohybom. To však nie je podstatné. Isté je pohnutie hlavou, uvedenie celého svalstva pokrývajúceho, obaľujúceho krk ako baliaci papier vianočné darčeky, ktorý po vybalení a radosti z nich, či občasného sklamania z malého množstva, lebo mnohým záleží na kvantite a nie dobrom mienení, či z ich súhrnnej ceny, lebo mamonárstvo nevyhynie, synergisti aj antagonisti sa stanú práve v týchto chvíľach protagonistami, hlavnými úlohami v tomto hýbaní, v tomto pohybe po kružnici s rýchlosťou v, zrýchlením a a dráhou s, ktorej maximálna hodnota bude obvod, na aký sa dokáže natiahnuť pružné tkanivo spájajúce hlavu s krkom a tým pádom s celým telom. Zrýchlenie bude, dúfajme, v kladných hodnotách, v lepšom prípade nižších, nech je pohyb dôkladný, premyslený, neunáhlený a nonšalantne elegantný.

_zakláňam hlavu a zachytávam ten pocit, ako z prekrvenej hlavy klesá krv nižšie, cítim každú jednu tepnu a žilu, ako sa krv dostáva nižšie, do tela, cez krk, v rukách aj zvyšku tela sa mierne zvyšuje teplota, termoregulačná schopnosť bola úspešná, nervy zachytávajú ten presun bordovej tekutiny nižšie, akoby sa uvoľňoval tlak v hlave, lebo krv už nie je nahromadená v oveľa menšom priestore, ako teraz rozliata v niekoľkonásobne väčšom objeme.

_privieram oči, celý priestor sa musí zmenšiť na menšiu pozorovaciu plochu, v pohľade je viac čiernej, tvorím taký prirodzený rám obrazu okolia, nie je zdobený, gýč je našťastie neprítomný, len zvrchu sa dostávajú do zorného poľa riasy, čierne, chaoticky usporiadané, fakticky neusporiadané, zhoršuje sa moje periférne videnie, keby niekto za mnou stál, nepostrehol by som to, mohol by ma bodnúť do chrbta, mohol by ma zaškrtiť, prehodiť mi vrece cez hlavu, zniesť ma z povrchu zemského a ja by som to postrehol, až keby bolo neskoro, no riskujem to, odovzdávam sa do rúk náhode, ktorá istotne zariadi, že sa mi nič nestane, všetko predo mnou sa rozmazáva, šošovku už nezaostrujem, presné kontúry sa rozptyľujú, kvapky sa roztekajú, kvapky sa vpíjajú, stráca sa farebnosť, stráca sa akýkoľvek dôkaz o vonku plynúcej realite, lebo všetko je pohltené zatvárajúcim sa viečkom, ktoré je čoraz nižšie, moje zrakové vnímanie je čoraz menej intenzívne, veci sa stávajú nepodstatnými, sú za hranicami môjho vedomia a videnia, univerzum som ja a tá čiernota pred privretým viečkom.

_vnímam naplno, lebo som obmedzil zrakové vnímanie, ktoré tvorí okolo dvoch tretín nášho celkového okolitého pozorovania. Všetka pozornosť sa sústredila a rozložila na zvyšné položky zostávajúcej tretiny,, dostáva sa im väčšie percento dôležitosti, ich výsledky majú väčšiu váhu v zhromažďovaní údajov, analýze faktov, vyhodnocovaní a vyrieknutí konečného dôsledku, ako keby boli oči otvorené a brali im ich významnú úlohu, lebo teraz sú odstavené, vypnuté, nepoužívané, jednoducho a stručne zatvorené, všetko je to na nich, na ostatných zmysloch, ktoré plnia svoju funkciu radi, dôsledne a poväčšine úspešne. Teraz je ich chvíľa, teraz je práve ten čas, keď sa môžu všetky prejaviť naplno, dokázať svoju efektivitu, potvrdiť svoju nespochybniteľnú potrebnosť a prítomnosť v ľudskom organizme, teraz.

_cítim to absolútne, to hryzenie do krku. Zuby sa snažia prerezať rýchlym pohybom, silným okamžitým nečakaným tlakom na pokožku prerezať povrchovú vrstvu chrániacu svalstvo a krčné stavce chrániace „pásik“ vychádzajúci z mozgu nevyhnutný pre kontrolu zvyšku tela. Prišli nenazdajky. Nebolo to čakané, bolo to nepredvídané, nepredvídateľné, a tá drzosť priam nevídaná. Nevidím na ne, no určite sú ostré a krásne vybrúsené, vytvarované pôsobením hrotu diamantu, ktorý poslúžil na presné vyformovanie, odstraňovanie výstupkov, zarovnávanie nepotrebných častí špatiacich takú tú pruskú jasnú líniu, diamant žiariaci vo svetle, pod každým uhlom ukazujúci farebné spektrum od červenej až po fialovú, od väčšej λ k menšej, diamant, ktorý spôsobil tú bezcitnú ostrosť a exaktné tvarovanie. Vrchné tkanivo je skutočne veľmi tenké, chĺpky sú od seba vzdialené, akákoľvek ochrana v podobe srsti, či stvrdnutej kože zabraňujúcej napadnutiu odzadu je absentujúca, človek je viac vystavený osudu, náhode a hlavne agresii v ostatných jedincoch.

_prebodli, roztrhali, prenikli dnu. Nechutne veľké, negustiózne tvrdé, odporne vlhké zuby pokryté trblietavými slinami pomaly tečúcimi, nebadane sa plaziacimi s rozdľavenej papule, na ktorú nemám výhľad, ale podľa jej chrupovej časti si ju viem predstaviť. Najprv tkanivovú prekážku prekonali len dva zuby, ktoré si ťažko prerazili cestu prvotným odolávaním kože, potom sa však pokožka poddala a vzdala sa. Odovzdala sa do rúk sklovinových teroristov , lebo ona už vzdorovať nedokázala. A tak mi do krku počas pomaly tečúcich sekúnd nechcene, agresívne a násilne vnikajú ďalšie a ďalšie zuby, ktoré ma o chvíľu budú trhať na kusy, lebo toto je len začiatok. Zub pochybností je silnejší ako ochranný obal viery a dôvery. Ľahko ho pretrhne, jednoducho ho odstráni, nie je potrebné až také veľké úsilie. Vycerí a obnaží zuby, vyvinie tlak na membránu, trocha ho zväčší, amplitúda však nie je extrémne veľká, rozdiel prvotného tlaku a tlaku úspešného nie je až taký rozsiahly. Najprv nahlodá len kus toho elementu, ktorý jej vadí, to však nie je žiadna satisfakcia pohrýzť a odísť, (podáš malíček a odtnú Ti ruku) pokračuje ďalej, pokračuje, až kým neroztrhá, nezničí, nezabije. Do krvi. Je to úplne jasné.

bod 0

2007-05-02T18:11:00.000+02:00

_dlhá rada, na prvý pohľad chaoticky usporiadaná, hýbe sa pomaly, difúzny pohyb, prenikanie častíc jeden skupiny pomedzi častice tej druhej, dva rady, vzájomné neusporiadané výmeny, všetko vyzerá tak zle naaranžované, z vesmíru by sme vyzerali ako nechutne dlhý a negustiózne asymetricky anarchistický čínsky múr. Je mi z nášho deficitu poriadku na zvracanie. Vydáviť sa sem niekde doprostred, vytvorenie markantného prejavu slobodnej vôle a prejavu odlišného myslenia, lebo toto stádo len tak sa preskupujúce, avšak Tam smerujúce by to malo vidieť, čo si myslím, čo mi behá hlavou. Urobiť tú takú bodku, signál znechutenia, pamätník na môj prechodný pobyt ukotvený presne na tomto mieste, mal by som, ale neurobím, lebo by som v podstate nemal. Veci totiž nikdy nezávisia od jedinca, ale od spoločenských pravidiel, ktoré považujú podobný prejav za nedôstojný, znevažujúci a nemysliteľný. Dobre teda, budem sa musieť prispôsobiť, aby som nerozkolísal ešte viac svoj social status.

_prechod tmavou komorou, už sa hýbeme a tu sme usporiadavaní, tu asi treba nejakú kontrolu nad každým jedným jedincom osobitne. Personálna usporiadanosť akosi absentuje, treba sa uspokojiť s tou exogénnou, ktorá hneď vyzerá krajšie, ako status pred koordináciou. Tu len slabé farebné žiarovky svietia a všelijako preblikávajú, ako sa nenáhlivo posúvame čelom vpred. Obzerám sa, chcem vidieť pohľady a reakcie mojich súputníkov, ktorí sa až doteraz správali tak nenútene, uvoľnene, akoby sa ich netýkalo nič z toho, čo sa tu deje a bolo treba sa celý čas len predvádzať pred masou, že ja zvládam tento stres vyvolaný neistou budúcnosťou. Hľadím, snažím sa rozpoznať, čo je na ich tvárach. To, čo som očakával, to, čo by došlo v plánoch asi každému. Logické vyústenie tejto zvláštnej situácie. Domyslel som si to a môj úsudok sa mi potvrdil, čo ma vôbec neurobilo ani šťastnejším, ani spokojnejším, len som si mohol dať takú tú formulárovú fajočku do okienku ku kategórii „reakcia na danú situáciu.“ Splnenú, teda skontrolovanú kategóriu som si teda odčiarkol, ale v ničom mi to nepomohlo, keďže mňa sa to netýkalo, môj stav „tu a teraz“ to nezmenilo, tak načo som sa vlastne nad tým zamýšľal? Ako vždy, zbytočne, ale to je už v podstate zvyk.

_zmätok, nedostatok pochopenia pre tento cirkus, pre toto tmavé šapitó, do ktorého sme boli po jednom vovedení, nech nikto neujde, nech je každý tam, kde má byť, lebo inak to byť ani nemá, budúcnosť je jedna, zvláštne kolektívna, čo mi spôsobuje dôvod na už druhé, opäť neuskutočnené dávenie. To mám stráviť zvyšok budúcnosti, kúsok osudu, svoj drahocenný čas ničnerobením, čakaním a pomalým kráčaním nikde, nikdy, s týmito ľuďmi, ktorí ma nezaujímajú, ktorých správanie, osud, smerovanie, je mi ukradnuté, s touto neohraničenou skupinou, ktorej spoločná budúcnosť na mňa asi doľahne, lebo do nej budem iste zarátaný proti svojej vôli, keďže revoltujúci jedinec veľa neurobí, akurát čo sebe poškodí a zničí aj márne šance podobných bytostí snažiacich sa o niečo podobné, zmýšľajúce paralelným spôsobom? To tu mám nečinne stáť a a dať sa druhými ovládať, nechať sa napospas ich vôli, nech si so mnou robia, čo sa im zachce, aký príkaz dostali, akú úlohu, poslanie, budúcnosť nám stvorili, tejto skupine ľudí, tomuto ticho kričiacemu zoskupeniu nevedomých, spojili nás, absolútne nelogicky, totálne zbytočne, celé toto dejstvo spájania je dokončované a ja tu ostávam stáť, neschopný niečo urobiť, lebo som slabý, zbabelý, apatický, ignorantský, sčasti proti svojej vôli odovzdaný, sčasti nazúrený na všetko – seba aj ich.

_svetlo, červené, silný laser, avšak bežné oko ho neveľmi vníma, nie je to ten mikro pomocník, ktorí majú v obľube oční chirurgovia a naprávajú ním poškodený zrak potrebujúci operáciu na vylepšenie, nie taký ten diskotékový, v akom sa hýbu všetkými smermi absolútne uvoľnené, alebo absolútne stuhnuté telá pod vplyvom rôznych nálado-podporovačov, halucinogénov, dodávačov energie, či iných ilegálnych látok, ktorých je vždy dostatok, len užívatelia nemajú nikdy dosť, nie sú to ani také tie režúce, ktoré sa používajú v priemysle namiesto píl, či iných krájačov. Sú to tie armádne. Zameriavacie zariadenia, ovládané cez kruhový priezor, cez ktorý sú ťahané ťažnice, myslené čiary, na tomto skle však zaznačené, pretínajúce sa v jednom bode, ktorý je ťažiskom. Ťažiskom celej tejto situácie, ktorá až doteraz nemala zmysel a zmysel nemá ani teraz, má však vyústenie. Hrozivé, alarmujúce, agresívne, v žiadnom prípade však neprekvapujúce.

_vhodili nás do jedného vreca, spojili nás do jedného imaginárneho šapitó, čierne, všetko čierne, tma a neviditeľnosť, postavili na miesto a doteraz sme nevedeli (som nevedel), čo sa deje. Bodky, pásy, tenké takmer neviditeľné čiary mieria na nás. Od chrbta, od tváre, zo všetkých strán v obkľúčení, nemožnosť odísť, nemožnosť konať, bez východiskovej situácie, lebo oni sú vďaka vybaveniu v prevahe, psychickej i psychickej a keďže sa nevyplatí ani odovzdanosť, ani boj, všetko teraz čaká na ich prejav sily, lebo ten sa isto dostaví. Ten sa zjaví a prejaví vždy. Kto má silu, má moc. Rozhodovať nad nami, našimi životmi, našim konaním, ktoré môže veľmi ľahko regulovať, prípadne korigovať vyhrážkami, či spôsobom oveľa definitívnejším. Tak ako je tomu teraz. Stojíme tu a je rozhodnuté, za nás. Naša nepohodlnosť je nám osudnou.

_ťažnice sa pretínajú v jednom bode. Miniatúrna bodka, z akej vznikol vesmír, z akej sa rozšírila celá tá explózia, formovanie hmoty, všetko to, čo je okolo nás, malá bodka, zhluk všetkého, absolútne všetkého, čo je možné poňať sekundou myslenia. Na rozdiel od všetkého iného, táto bodka nemá súradnice. Je to bod nula, pomocou ktorého nás behom sekundy pošlú do bodu nula.

slučka

2007-04-25T20:32:00.001+02:00

_nie. Teraz a tu. Opäť za chrbtom mi dýcha, fúka mi svojim zhnitým dychom zozadu, je to taká tá ťažká aróma rozkladajúcej sa mŕtvoly. Lebo duša je časť tela, tá neviditeľná. Zdochla, umrela, otrčila kopytá, ale telo ostalo. Prišlo o dušu, ponechalo si ju vo vnútri, ostala ležať na dne, rozkladajúc sa a kvasiac v teplom vzduchu zhromaždenom medzi blanami ochraňujúcimi jednotlivé orgány. A teraz páchne. Čoraz silnejšie, čoraz rozsiahlejšie. Je to nevydržateľný pocit, byť v blízkosti. Ale musím. Musím zotrvať, aj keby sa stalo neviem čo. Preukázať, že ja, celá moja bytosť, zvláda tento nápor. Dvíhajúci sa adrenalín, hromadiaci sa strach, prekypujúci hnev, všetko napĺňa čašu a tá to čoskoro nezvládne a všetko sa to vyleje a ona sa prevrhne dolu. Rozbije sa, úlomky ostanú na zemi čakajúc, ktorú nepozornú nohu šľapajúcu po na prvý pohľad čistej podlahe porežú, preniknú vrchnou vrstvou kože, narušia tkanivá, obnažia ružové svalstvo a začne sa von drať čerstvá krv. Trombocyty si však určite poradia. Čakajú a určite sa im vyplní ich prianie.

_keby som mal tak nôž, čo by som urobil? Nastavil dobrovoľne najprv jednu ruku, pomaly si všimol obrysy tepny, ktorá pod náporom stále prúdiacej krvi, pulzuje a na zápästí sa jemne rytmicky dvíha, sledovať krvné riečisko, ktoré nemá ani začiatok ani koniec, ako by sa mohlo zdať pri uvedomení si vždy pumpujúceho srdca. Hrotom, nabrúsenou špičkou, by som urobil dierku, malý nesignifikantný bod, ktorý by bola samozrejme v celej situácii markantný, lebo by rozhodol o pokračovaní a v podstate o celom ďalšom priebehu, po dierke by som pritlačil a potom už len čakal na Amen. Či otočil by som sa, privrel oči, aby som nemusel vidieť to za mnou, čo zazrieť nechcem, čomu som meno našiel, ale tvár si predstavujem po večeroch, naisto však jej kontúry nepoznám, zovrel čepeľ čo najpevnejšie, ako keď rigor mortis ohromí celý organizmus a už nepríde definitívne žiadny fyzický orgazmus, keď tak duševná extáza a zaboril ho do tej „príšery“ za mnou stojacej. Ťahal by som ho a tlačil, silne, z celej svojej zlosti a strachu by som rozrezal. Bolo by to zničené, bolo by to mŕtve (veď dušu mŕtvu už má) a na mňa by zrazu čakal šok a úľava.

_nôž však nemám. Na spresnenie, nemám nič. Len pohľad, ktorým sa nechcem okolo seba pozerať, aby som si nemusel dávať dokopy všetky súvislosti, skutočné aj reálne, lebo v mojom svete, kde všetko je po mojom, je to ľahšie, ostali mi aj uši, ktoré nechcem použiť na počúvanie poloprávd, lží a výhovoriek, lebo ich mám už dosť, ponechal som si aj čuch, ktorým práve zachytávam mŕtvolnú arómu, ktorý rozpoznáva rozloženú pečeň, vytečenú rôsolovitú hmotu, ktorá sa volala kedysi oko a len tak si stekala po líci, duša je vraj len akési abstraktno, toto za mnou ju však má telesnú, lebo aj abstraktné musí mať tvar, formu, akúsi ideovú podstatu, ktorá nemusí mať konkrétne prevedenie. Ponechal som si zmysly, nie sú však zmyselné, ani zamyslené a podľa všetkého ani sami nemyslia.

_je to odporné. Tento pocit neurčitosti, tento smrad hniloby a hnusu za mnou, táto vízia neukončenosti jednej situácie, vznik časovej slučky, osmička, ktorá sa pod náporom drog zapotácala a spadla na bok, cesta, ktorá vedie naspäť, bludný kruh, stúpajúco klesajúce schodisko, kde je začiatkom aj koncom jeden bod – mezanín. Slučka. Nie okolo krku, keď zmodrie celá tvár, zastaví sa prívod vzduchu, kvôli stlačenej vzduchovej trubici, cez ktorú by mal prúdiť a všetko náhle spopolavie. Časová slučka. Hádže si laso uprostred priestoru a hodila ho na tento moment. Lebo určite sa neotočím a nepokúsim sa to vyriešiť, ale ani neostanem stáť a nepoddám sa osudu, riešenie je nedosiahnuteľné. Určite sa to neskončí, lebo koniec nie je možný, nie je ani predstaviteľný, nie je ani uskutočniteľný. Jednoducho, nastáva zastavenie sa času, nastáva zlom, od ktorého sa to vráti o 1 milimeter, od neho to bude pokračovať k zlomu, odtiaľ sa to vráti naspäť a stále dookola, stále dookola, stále dookola. A opäť. Nie.

pád

2007-04-10T00:04:00.000+02:00

_skláňa sa nad kvetmi, zachytáva ich farbu, ich jednoduchosť. V duši nevládne ľahostajnosť, koncentruje svoju myseľ len na tie malé farebné bodky. Sústredí sa na ich zachytenie. Musí byť dokonalé, musí byť výstižné, musí vyjadriť podstatu ich existencie. Neochvejnosť ich bytia. Sú tu, majú dôvod, nejakú príčinnú základňu, sú spochybniteľné, ale aj dokázateľné, ich bytie je však nevyvrátiteľné. Rastú na skalách, berú si z minimálnej vrstvy pôdy živiny, sú malé, ale odolné.

_pozerám sa zvrchu. Stojí v tom trojuholníku, blízko k vrcholu, na nehostinných skalách, vyzerá to hrozivo z tejto výšky, v ktorej sa nachádzam. Kľačí, zaoberá sa nimi, okolitý svet vypúšťa, teraz neexistuje, teraz nie je žiadny svet, len existencia a kvety, momentálne vypustenie reality. Aspoň na chvíľu, aspoň na malý okamih je potrebné ohraničiť sa len s jedným objektom, v rozmazanom univerze, farby nepominuli, len sú menej ostré, lebo všetka ostrosť je v kvetoch. Možno závoj, možno sklo, možno naozaj len (ne)preniknuteľný vzduch, hraničiace elementy, ktoré oddeľujú, ktoré delia na svet tej existencie pri kvetoch a ten svet, v ktorom stojím ja trocha ďalej, nad touto situáciou a vidím to ohraničovanie sa. Vyzerá to trocha hrozivo, trocha ako únik, odlet, beh preč.

_trojuholník, existencia, kvety. Sledujem to ako nepriamy účastník. Nie som totiž spolukonateľom toho spoločenstva tam nižšie, pozorujem to však, som zainteresovaný, nie však zahrnutý, prienik dvoch množín, nie však ich zjednotenie. Prekrývajú sa istou časťou, majú niečo spoločné, nemôžeme ich však zlúčiť. Pokús sa spáriť, či zjednotiť bude neúspešný.
Sme množiny. Stretávaním sa, komunikáciou sa stávame akousi sústavou množín, svojimi činmi a skutkami vytvárame spájanie, prieniky, matematické aj nematematické pojmy. Sme čísla, sme prvky, pocity sú len čiary, z ktorých tvoríme jednotlivé znaky. Existencia je kód.

_odhaliť hrozivosť vopred? To tiché bublanie v žalúdku, ten strach, ktorý ochromuje celé svalstvo. Chuť medi pod jazykom, nie skorodovanej. Ako keď si vložím mincu do úst a po chvíli je pokrytá vrstvou slín a je cítiť jej chuť. Papily. Chuťové papily spolu s pohárikmi rozpoznávajú, odhaľujú a ja viem, že niečo sa stane, podľa tej meďnatej chuti, ktorá ovláda celé moje ústa. Potrebujem si odpľuť, ale cítim akúsi paralýzu. Nemohúcosť vykonať pohyb. Stojím tu, niekoľko desiatok metrov vyššie a tristo metrov podo mnou je všetko. Nie všetko, len časť podmnožiny ďalšej podmnožiny. Aj to je niečo. A tá existencia v trojuholníku poniže mňa, na skalách, pri kvetoch, vo vlastnom vesmíre, do ktorého preniká ten silnejúci vietor.

_minimálne pošmyknutie sa. Nepozornosť? Sekundu nechápem. Nervový vzruch vyvolaný zmenou tam dole, ktorá sa mi premietla na moju šošovku a tvorí prevrátený, zmenšený obraz musí preniknúť do mozgu. Beží po vláknach rýchlosťou v, možno rýchlosťou vyššou ako c, všetko je možné, nie som povolaný rozumieť tomu a mne to zrazu dochádza. Sekunda. Ten pád, kotúľanie sa a zrazu strata z obzoru. Bežím za tým klbkom padajúcim dolu svahom, nemôžem nedobehnúť, neviem si predstaviť situáciu, že nezachránim, nedokážem sa zmieriť s faktom, že zrazu príde zlom. Nemôžem len tak zrazu stratiť, na prvý pohľad bezdôvodne a na druhý tiež bez príčiny. Náhlu stratu si nepripustím. Tak nútim svoju svalovú sústavu spolupracujúcu s ostanými sústavami, nech podá čo najlepší výkon, lebo tu ide o všetko. Skala. Klzkosť. Pád. Všetko je preč.

v strede

2007-03-25T17:42:00.000+02:00

_ono ma to núti, Ono ma to sem posúva, do stredu, ako nejaký artefakt, nech ma každý vidí, nech som všetkým ponúknutý, (no, nehanbite sa, dajte si, nenechajte sa núkať, hoďte doňho rajčinu, či máte skôr chuť sa trocha pohrať a potom pokrčiť a hodiť do odpadkového koša?) a budú si so mnou robiť, čo sa im zachce. Ako nejaká hračka, spleť nervových vláken, tepien a žíl, vystavený v supermarkete pri vyústení schodov z vyššieho a nižšieho poschodia priamo pod tabuľkou označenou „zľava,“ ktorej ľavá šípka zľava ukazuje na mňa. A ja som nútený stáť a čakať čo príde.

_postávajú okolo mňa, vidia na mňa, nedelí nás ani sklo, ani mreže, ani zábradlie, ani laná, ani sieťovina, ani ochranka, absolútne nič, len dusík, kyslík, oxid uhličitý a nejaké tie vzácne plyny, podlaha, pod ktorou je výstavná sieň plná krochkajúcich prasiat tupo hľadiacich na niečo, čomu vôbec nerozumejú, nad nami je strop, na ktorom je ďalšia podlaha pokrytá kobercom a všelijakými zbytočnými vecami zo skla, plastu, dreva, látky a tam uprostred, on a ona, v porezaných rukách striekacia cesta k lepším okamihom, v ktorých budú inde a budú letieť s kačicami na juh v tvare V a keď sa unavia, odplávajú dozadu a skočia do rybníka medzi pstruhy a ja tu, uprostred, bez deliacej cesty, bez bariéry, ako také teriéry, ja uprostred a okolo mňa oni.

_čumia, vypliešťajú oči, (to nie je pravda, také veci sa nestávajú, to vážne?) niektoré veci im asi nie sú jasné, som tu, nechránený, vydaný napospas a im je divné, že je mi to jedno, v ich očiach sa odráža moja apatia a nezúčastnenosť, akoby som tu nebol, lebo ja tu vlastne naozaj nie som, telo áno, duch, ten je vždy inde a možno ich práve to hnevá. A možno sa ani nehnevajú, možno nie sú rozčúlení. Čítam v ich očiach zmätok, nepochopenie, akýsi hlúpy chaos, ktorý naráža na moje ignorantstvo a vzniká havária na tejto vzduchovej zátvorkovej svorke, ktorá uzatvára kruh, nie sme vo vzduchovej bubline, ani na eliptickej dráhe, jednoduchý kruh a tam ja a oni.

_je mi to skutočne jedno. Ich nepochopenie, moja apatia, ich čumenie, moja ľahostajnosť. Som v strede, nie som však centrom diania, lebo tu žiadne dianie neexistuje. Takmer absolútny pokoj, avšak pokoj pohybový, nie pokoj duševný, lebo ten je poznačený tou strnulosťou a nezmyselnosťou, ako tu sme v tejto monotónnosti a intenzita časového doliehania stagnuje a už sa nedá ani uvedomiť si dĺžku tejto nehybnosti, mrznutie uprostred vesmíru, absolútna zbytočnosť, absolútna hlúposť, ostane to tu takto, či urobí niekto prvý pohyb a potrhá tento kruh, naruší škrupinu, roztriešti ľad z povrchu? Je mi to jedno.

vnútorná explózia

2007-03-06T22:51:00.001+01:00

_sedenie, roztápanie sa v sedadle. Uvelebené pololežanie. Existencia mimo tela. Nechávam sa omamovať zvukmi, viac ma však uspáva teplo. Sála a vyžaruje smerom ku mne. Cesta medzi mnou a zdrojom je voľná, vzdušnou aj skutočnou čiarou je to len niekoľko desiatok centimetrov. Vo vnútri to horí, ku mne sa dostáva už len prehriaty horúci vzduch, bez zápachu, vône, či smradu.

_horúčava a zvuky ma zmáhajú. Pravidelné rytmy, regulárna konsonancia, pohlcujú ma. Vnímam ten podtón, najhlbšie zvuky sa mi vrývajú do podvedomia. Oči mám zatvorené, chcem byť súčasťou toho zvukového zážitku. Mažem zo svojho dosahu okolie, ako The Eraser.

_vlny, zaplavujú ma vlny. Vlievanie sa do vnútra, vypĺňanie priestorov a zákutí. Vymetanie, ohlodávanie ostrostí. Prehýbanie sa pod ich mocnou dominanciou. Momentálna recesívnosť. Len na chvíľu. Sú v mojej hlave, nevyháňam. Teplo otupí, zvuk zhypnotizuje.

_vymazané okolie, vymazaná pamäť. Nenachádzam spomienky, neviem, čo sa dialo. Úplne ma ovládli, nebol som to ja, ja som bol vtedy chvíľu v bezvedomí. Vybuchoval som, vnútorná explózia sa stala zmyslom môjho života. Nedalo sa viac vydržať. Ešte jedna vlna a roztrhnem sa. Tá chvíľka, jediný moment, keď sa dostavuje pocit spojitosti s celým univerzom, jeho večnosť je dotknuteľná, načahujem ruky a ...

... vlny povoľujú, tlak sa vo mne znižuje, vlny sa vylievajú. Zo mňa, odo mňa - preč. Oslobodzujú ma, stávajú sa mojimi spasiteľmi. Nevybuchnem, neskončím svoj život nedobrovoľným rozmetaním svojho vnútra na všetky strany. Obsah vĺn sa vo mne znižuje, frekvencia odchodu je konštantná. Myšlienka uvedomenia sa rozžaruje. Otvorenie očí, aby bolo zistené, že som voľný.

hnus

2007-02-10T18:38:00.001+01:00

Smrad až hrôza,
Pekelné teplo,
Sírové bahno,
Ktoré zmäklo.

Telo natisnuté na tele,
Absolútne zhnusenie,
Do ruky mi vchádza,
Chuť na ich brúsenie.

Zaschnuté sliny,
Kvapky potu,
Rozkladá slnko,
Na smradľavú hmotu.

Sezónne kúpanie,
Absencia sprchy,
Sú to zvieratá
Po tele blchy!

Pach cesnaku,
Štipľavosť z úst,
Zlepené ochlpenie,
Na hlave chrúst.

Všade naokolo skysnuté pachy,
Ovládajú ma fóbie, strachy,
Musím fakt ísť - nasadiť klus,
Opantal ma celého – totálny hnus.

pozorovateľova megalománia

2007-02-02T18:58:00.000+01:00

_sálaš, padáš. Chladneš, padneš. vzpieraš sa, nejde to. Za každým vzdychom dávaš namiesto trojbodky tri výkričníky. Číslo uchované, význam zmenený. To len takto bez dovolenia. Nepomôže ti nikto. Prečo by aj? Plazíš sa, vychádzajú z teba škreky. Nevydržíš to. Chladneš.

_horíš. Hnevom. Čo počuješ, začuje nik iný. Ide to z teba do teba akoby podľa zákona zachovania energie. Prebytok slov. Prebytok kriku. Disharmónia, bolesť, nepochopenie. Druhých, či teba? Falošné vlajky ti vejú nad hlavou, nezmyselné národné hymny znejú priestorom. Zbytočnosť kričí, zbytočnosť mlčí.

_srdcu sa nechce. Lenivosť. Nemôže, možno chce. Bezmocnosť kričí, bezmocnosť mlčí. Je tu niekto? Obzeráš sa, nádej nepohasla a ty ju určite polievať nebude. Rozdúchavaš a pritom pomaličky končíš. Tvoj život sú už iba záverečné titulky.

_posledný pokus, už žiadny poklus, skúsme ten hókus-pókus. Zintenzívňovanie patologickej apatie. Už to cítiš. Nádych, výdych, nádych, pohltilo ťa to. Tak veríš vo večnosť, až si navrávaš, že ti to pomohlo. Nepomôže. Nikto ani nič. Ostaneš tu a o chvíľu padneš. Bude ticho.

fragmenty dneška / extemporization III

2007-01-23T21:24:00.001+01:00

_hľadenie len na povrch, všímanie si vonkajšej krásy, neprisudzovanie dôležitosti vnútru, dbanie na formu a tvar, podstatným slovom je „páčiť sa,“ robenie len toho, čo vyhovuje konkrétnej osobe, pre pocit priam vyvýšenia ... vraj som absolútne povrchný.

_utekajúce, nezastaviteľné svetlá, rýchle kolesá,
Nestíhanie sledovania, srdce určite neplesá.
Hľadenie na spodné vystrekovanie špinavosti,
Čakanie, trasenie, prechod do sinavosti.

„Voda volí, kam by sa schýlila
núti ma, aby som sa náhlila a páli ma“ (longital)

_horiaca túžba napĺňajúca psychiku prechádzajúca do fyzickej zahasená ľadovým prúdom reality. Káva, koláč v mysli, razom zmizli, predstavy mi skysli, tak to je vždy so skutočnosťou. Všetko je otázkou zvyku, život plynie stereotypne. Bohužiaľ.

:.ako napísané na prvýkrát, tak publikované bez úprav.:

vypustenie

2007-01-08T19:44:00.000+01:00

_fontána uprostred noci, naokolo tma a šum speňujúcej sa vody dopadajúcej na nepokojnú hladinu, zvuk toho stereotypu v stereo kvalite, všade tu, kam len ľudské oko dovidí, kam len ľudské ucho so svojou nedokonalosťou dopočuje. Tiché kvapkanie jemného daždivého mrholenia na plech a drevo položené uprostred námestia, všetko sa zdá tiché, ale nedotknutosťou noci sa stáva hlasnejším. Čakať mesiac je vyjadrením naivity respektíve veľmi pevného presvedčenia v jeho zjavenie sa na oblohe, on však nezasvieti, neodrazí slnečné svetlo, ostane za oblakmi a nepokúsi sa cez ne nejakým spôsobom preraziť, je a bude tam, kde je, nič sa nezmení. Sivé oblaky sa trhajú o tmavomodrú, raz jej má viac jeden, raz druhý, je nerovnomerne rozmiestnená, chaotickosť vo mne katalyzuje absurdnú tieseň.

_vypustil som všetku krv, narezal som tepnu a všetku ju zo seba vylial do fontány, nebolelo to, rezná rana ani neštípe. Nie som mŕtvy, napustil som si do obehovej sústavy studenú vodu z roztopeného ľadovca, nie je to Evian, pochádza z Islandu a rovnako spoľahlivo ako krv roznáša kyslík po celom tele. Tá červená nearomatická tekutina, ktorej som sa zbavil na prvý pohľad úplne bezhlavo a snáď trocha aj nelogicky, ale po dlhšom skúmaní tejto udalosti vyplynie záver, že to nebola len taká daromná zábavka, ostala vo fontáne a chodbičkami sa dostáva do pumpovacieho centra, ktoré je srdcom fontány. Voda sa s ňou mieša, atómy sa preskupujú, nastáva farebná, tekutinová difúzia, premiešaná už vystupuje vyššie a z fontány už strieka načervenalá tekutina.

_prichádzajúce telá, divenie sa v ich mozgoch, divejú, v ovzduší krv, spustené zakorenené pudy, sliny a pena z úst, jej vypúšťanie, tiene sadajúce na ich myseľ, berú nože, berú všetko ostré, čo vidia, čo nájdu, prikladajú k zápästiam, prikladajú k svojim telám, ryjú, posadnutosť kričí, monotónna hypnóza, prerezávajú, bodajú, vrážajú, vzdávajú sa, poddávajú sa, obetujú do fontány, sú prázdni, napĺňajú sa vodou, sú plní, odchádzajú do priestoru, z diaľky hľadia, pozorujú. Cyklus ukončený.

_červenosť sa zintenzívňuje, je to akési hustejšie, nie však negustiózne. Platí tu priama úmera, čím viac krvi, tým viac červenej. Vyzerá to tak oslobodzujúco, vzdialene, zrazu sa dostavuje pocit čistoty, znovuzrodenie, dištancujem sa od toho, čo ostalo vo fontáne, to už ku mne nepatrí. Je to zanechané, špina, zbytočnosti, nepotrebnosti odhodené, som ľahší, pocit vzletnosti. Odchádzam bez rozlúčenia sa a nejde to so mnou, začlenilo sa do cyklu fontány, už mi nepatrí, patrí jej. Vytriezvenie, konečne facka po ksichte, narezaná tepna, pochopenie. Je to jasné. Som už preč. Konečne

čierna diera

2007-01-02T17:12:00.000+01:00

_som len jeden drobný fragment svetovej mozaiky životov. Každý z týchto puzzle-ov je nahraditeľný. Vypadne jeden, na miesto sa dostanú dvaja. Zanedbateľnosť, nepotrebnosť, bezcieľnosť, bezdôvodnosť, zbytočnosť. Ľudská existencia je len prachobyčajné zviera, nikomu nechýba, kedykoľvek môže byť nájdené lepšie, krajšie kvalitnejšie.

_smrť len ukončuje túto absurdnú púť labyrintom nezmyselných medzníkov. Nie je to sek, je to len akýsi bod, za ktorým konečne dostáva zmysel. Niečo ako sivý bod uprostred čiernoty. Treba si užiť tú sivosť, za ňou príde ďalšia temnota. Niektoré duše nedokážu nájsť svetlo. Zazrú ho na chvíľu a hneď zhasne. Buď ho samé zahasia, odignorujú, alebo sa chvíľu okúpu v jeho žiare a keď vidia, že je to len ďalšia absurdita, ktorá ich zbavuje hraníc, tak pevne stanovených, sami odídu. Nemôžu si to vychutnať, nedokážu to zniesť. Kúsok svetla.

_videná je len tá nezmyselnosť, viditeľné sú len zrady, klamstvá. Podozrievanie prepadá do paranoje, vnútorné temnoty sa dokážu rozťahovať úspešnejšie, ako ten kúsok dobra. Duša je malý vesmír. Plná čiernych dier, ktoré pohltia všetky hviezdy. Nesprávne konanie, nevhodné správanie, pomoc sa nemôže dostaviť, je mi to vnútené mnou, nechcem pomoc, chcem byť čierna diera. Vnímam tú čiernotu okolo seba, stanem sa jej súčasťou, predtým však musím nasávať trpkosť vzduchu a krik bezcitnosti a nedostatku citov okolo mňa, lebo niečo ma musí pred spojením s nadpriestorovosťou zničiť, hodiť moju dušu o skaly zla. Už aby bolo po tom.

_zmiznem. Kto si spomenie? Opustený náhrobok medzi tisíckou ďalších, môj popol pod ním. Nepodstatný, zabudnutý. Kto to bol? Kým chcel byť? Nespomenú si na mňa ja viem. Matkine slzy, nikto viac. Ona bude spomínať, ostatní zabudnú. Rýchle vymazanie pozície z pamäti. Zaradím sa medzi tisícky mŕtvol zabudnutých. Láska sa spojí s láskou, slzy so slzami, ja so zemou. Čierna diera, nepodstatná a neviditeľná bude pohltená väčšou. Nikto si to nevšimne.

antiprednáška

2006-12-28T18:51:00.000+01:00

_veď vám nie je rozumieť. Podivné zvuky vydávate. Artikulujete, možno zbytočne, možno aj nie, ale cieľu vyjadriť sa explicitne to veľmi nepomáha. Banálna formulácia ideí je takmer netolerovateľná a vaša snaha o transparentnú argumentáciu je skutočne trápna. Nejde vám to, tak sa nepokúšajte.

_prerušovanie môjho monológu, práve uprostred najdôležitejšej repliky je potrestania hodné, ale vo svojej veľkodušnosti a srdečnosti vám dám ešte jednu šancu, predtým, ako bude trest vykonaný. Ja rozhodnem kedy, kde a ako. Vy sa tam dostavíte a poddáte sa. Z toho je úplne jasné, že ja mám ťažšiu úlohu v tejto situácii. Ale znášam ju hrdinsky a ani si nežiadam obdiv. Buď vzíde z vašich pomalých mozgov sám, aj keď moje pochybnosti o tejto vašej schopnosti sú opodstatnené, alebo sa vám nedostaví, čo ma vôbec neprekvapí, keďže stupeň vývoja vo vašom prípade nepokročil veľmi ďaleko. Ba, mohol by som podotknúť, že zastavil ešte pred stredom cesty smerujúcej k nedosiahnuteľnému cieľu, ktorý zdolaný samozrejme nebude. Bolo by predsa rúhanie propagovať zvláštnu myšlienkovú bázu hlásajúcu niečo podobné.

_som rád, že ste sa utíšili a využili tú možnosť počúvnuť, čo sa snažím povedať, kým vetry vejú a odnášajú všetky naokolo vyslovené slová. Reč ako základný dorozumievací prostriedok totiž neexistuje. Jej bytie je nedokázateľné, keďže už dva súdy nemusia vyústiť do jediného úsudku a cesta k nemu môže byť ihneď znegovaná do opozitnej formy. Keď sa aj dostaneme k úsudku, ten môže byť na základe všeobecných vedomostí, či našej viery, podloženej, či nepodloženej, vyvrátiteľný, popierateľný a odvrhnutý.

_má teda snaha vysloviť vlastnú myšlienku, aplikovať teóriu endogénneho monológu v exogénnej praxi, či vyjadriť slovami senzuálne vnemy, vôbec nádej prežiť v dnešnom svete? Možno by používanie holých nerozvitých súdov, v ktorých nemožno hľadať homonymitu, stálo za to, aby bolo vyskúšané. Lebo extrémna forma uplatnená podľa hesla „mlčať je zlato“ by sa mohla zdať zvláštna a odporuje heslu druhému „zlatá stredná cesta.“ Keďže v oboch sa skloňuje jedno slovo, mal by byť povšimnutý význam oboch súdov, ktoré síce môžu byť vyvrátené nahradením podmetu, či prísudku využívajúc sylogizmus, ale predstavme si možnosť, že nič také sa nestane. Teda veta „nemlčme, buďme ticho“ možno nie je nelogická, ani zlá, ale skrýva v sebe istú tajomnosť, „čo teda budeme robiť?“ Smerovanie ľudskej existencie je predstaviteľné ako bludisko bez chodbičiek, nezaťažujme sa otázkami ohľadne nezvukovosti.

_navrhujem vám teda, poslucháči a čitatelia, aby sme písali a hovorili jednoducho a zrozumiteľne. Akékoľvek slová, ktoré by mohli byť pochopené inak, je treba ihneď vysvetliť, ak je dostupné, podložiť dôkazmi, hmotnými aj abstraktnými, mať po ruke slovníky výkladové, prekladové, odkladové a ukazovať, ozrejmovať. Buďme jednoduchí a struční, jednovýznamoví a jasní, lebo „v jednoduchosti je krása.“

hnitie

2006-12-17T18:05:00.000+01:00

Niečo je tam dolu,
Nemá už vlastnú vôľu.
Leží tam tak tvrdo,
Rozrezané má hrdlo.

Tam zdola ide hnitie,
Z vlka vychádza vytie,
K mesiacu sa modlí,
Nejaké pochúťky by mu bodli.

Spod zeme vychádzajú pachy,
Nezakryjú ich ani kvety ani machy,
Leží tam a hrnú sa tam muchy,
Žiadny strach, žiadne vzruchy.

Spod povrchu ide smrad
Miesto plné krvi, plné zvád
Leží tam dačo bez duše,
Pri ňom vlk, do ucha ho kúše.

Tam dolu je niečo,
Smrdí horšie ako lečo,
Na spánkoch zaschnutá krv,
Nažere sa ten, kto príde prv.

To miesto našli už aj hladné supy,
Podľa smradu by ho našiel aj tupý,
Pochutia si a možno aj grgnú,
Po jedení ho do priekopy drgnú.

Bude to tam ešte dlho páchnuť,
Ani dážď to nedokáže spláchnuť,
Akokoľvek silný vietor bude duť,
Tak príjemný večer a dobrú chuť.

halucinogénna óda

2006-12-11T19:53:00.000+01:00

_je všade, kam sa len obzriem. Netvorím žiadne plány, ktoré by opisovali môj útek ku nej, ale ak by si tajný či verejne známy pozorovateľ, o ktorom nič neviem a ktorý vie čo-to o mne, dívajúci sa zvrchu, snáď nie povýšenecky, ale len z určitej výšky h, pri ktorej viem vypočítať aj čas dopadu, aj maximálnu rýchlosť, s nadhľadom nad touto vecou, myslel, že všetko toto, čo sa tu deje, okrem toho, čo sa aj nedeje, ale len plynie časom aj priestorom, tak ako vlny udierajúce o skaly v Škótsku, či dažďové mračná presúvajúce sa ponad fjordovité pobrežie Nórska, je schválne, je naschvál vyvolané, je nasilu privolávané, autosugesciou vyťahované z vnútra, mozgom pretvárané na náhodu, tak by sa skutočne mýlil a potvrdil by svoju neschopnosť vidieť cezo mňa do mňa a odhaliť, že všetka snaha pretvoriť moje myslenie zložené z mnohých vlákien pokrútených, tvoriacich elektrický obvod, ktorého pravdepodobnosť chyby je 0,098, je márna a snaha odhaliť vnútorné spiknutie proti vonkajšiemu svetu, akási snaha ohradiť sa pred skutočnom je snahou hlúpou a zbytočnou.

_ani hlavou nemusím pohnúť, už je tu. Nielen ten pocit, ktorý ma sprevádza a vraví mi, že ma sprevádza a okrem toho aj to, že ona ma sprevádza, ale aj tá atmosféra tajomna vkrádajúca sa mi do duše, také to tiché šteklenie, pripomínajúce troška nechcené škrabkanie zvnútra, akoby tam niečo pod povrchom bolo, bublalo, liezlo a brúsilo si svoje výčnelky o kúsok trčiacej kože, o ten voľný pľac, ktorý akoby tu bol pripravený preňho, aj keď v skutočnosti nie je, ale záujem mikroorganizmov o vonkajšiu organizovanosť sveta je nepatrný a zanedbateľný, podobne ako odpor pri maximálnej rýchlosti tesne nad povrchom.

_ona je neustále akýmsi spôsobom vo mne. V mojich myšlienkových procesoch, ako kladiem za sebou slová, ako pomocou nich rozkvitajú moje vety, v mojich snoch, z ktorých sa nestrhávam a aj keď sú skutočne zvláštne, vychutnávam, nechcem ich prerušiť zbytočným zobúdzaním sa, ktoré býva aj tak nedobrovoľne vynútené elektronickými hodinami v poličke, zelenými svetielkami vytvárajúcimi paličky oznamujúce uplynulý a zostávajúci čas, je so mnou, stará sa o mňa, aby veci okolo mňa nepodľahli tuctovosti, dáva na mňa pozor, ak sa schyľujem k predvídateľnosti, väčšinou si spomeniem na jej prítomnosť, ak by toto všetko malo byť márne a pokračovanie v jej myšlienkach by zrazu bolo pochybené.

_neviem, nechápem, nesledujem bázu, nevidím dopredu, nepreskúmavam podstatu dostatočne, neobjavujem zámerne, neodhaľujem s presným zámerom, nemám vždy potrebnú dávku vôle, nevnímam vždy stopu jej nôh, nedokážem vždy zbadať odtlačok jej prsta, neviem sa zachrániť pred závislosťou od nej, neexistuje pre mňa iná možnosť ako vyznať jej city, neevidujem iné prosby iných krások, nemožnosť vymazania, ktoré nie je žiadané nikým - ničím je zavŕšená, nepotvrdenosť nájdenia je na stole. Veď je také viditeľné, ako som pobláznený, ako som absolútne vzrušený, aký som beznádejne zamilovaný do jej nádhery, ako som omámený vôňou jej charakternosti, aký som opitý túžbou zahĺbiť sa do nej viac a viac a ako je absolútne viditeľné, že by som z nej už nikdy nevyšiel, keby som sa zahĺbil, ako by to stálo zasa toľko energie. Neminiem molekuly ATP na toto. Radšej jej zložím túto ódu, nasiaknutú svojou halucinogénnou povahou.

Ó, kráľovná mojich platonických lások,
Ó, milujem každý jeden Tvoj vlások,
Ó, kráľovná temnôt slovných,
Ó, milujem Ťa už od dôb dávnych,
Ó, kráľovstvo Tvoje je v smrti,
Ó, pôjdem za Tebou, keď život ma zdrtí ...

pod vplyvom

2006-11-25T23:44:00.000+01:00

_dovnútra hodené tabletky paralenu sa už rozpustili a kolujú mi v žilách, na červenej riečke sa mojim vnútrom plavia a sledujú zvnútra obloženie tepien, niektoré už možno aj žíl. Dávajú stop-signály mozgu, nech uvrhne srdce do pomalšieho pumpovania a telo nech sa zloží do niečoho mäkko teplého. Všetko je zrazu také pomalé.

_tak tu sedím, cez žalúzie sa snažia dostať do izby posledné svetelné lúče vyslané z už krvavo červeného kotúča padajúceho samovoľne pod obzor. Dráždia mi oči, ktoré sa zatvárajú, najprv len občas nachvíľu, potom začínajú byť zatvorené častejšie a na dlhší časový úsek. Ale treba dokončiť svoju misiu, prekonať prosby tela, ktoré sa uvoľňuje na stoličke, snažiace sa uložiť do polohy vhodnej na spanie.

_k duševnej úplnosti mám strašne ďaleko, tak ako má dokonalá večnosť ďaleko a blízko k celkovému uskutočneniu. Chýbajúce elementy sa snažím hľadať, pozbierať si ich do košíka harmónie, akosi však ostáva nenaplnený. Čierne labute sa plavia po mŕtvom ramene, tak túžim nachvíľu stať sa jednou z nich, vnímať prírodu z naturálneho hľadiska a neuvedomovať si záťaže tejto reality.

_cimbalový hluk sa prediera priestorom, hromadia sa vo mne protichodnosti. Túžba vzdať Bohu vďaku za to, čo mi je umožnené, čo posúva životnú cestu tým správnym smerom, zároveň veľký otáznik, kam to všetko vedie, prečo sa to deje. Len tak sa prevteliť do vzduchu a sledovať ten nikdy nekončiaci kolobeh z inej perspektívy, vniesť do vnútorného chaosu jednotu, a zistiť, odpoveď na otázky začínajúce slovom „prečo.“ Nič z tohto sa nepodarí, ostanem len blúzniť pod vplyvom 3 tabletiek, lebo dve sú málo a štyri príliš. Ťažoba padá na moju hlavu, nemám energiu na prevteľovanie sa. Tak tu ostávam.

fatal error

2006-11-04T22:18:00.000+01:00

_kričím pomedzi šum snehovo - daždivej búrky, pred a po udretí modrého blesku, niekde do stredu vločiek otázku. „Kto je tu mŕtvy?“ Odpoveď neprichádza. Snáď sa hanbia, možno im nie je dovolené odpovedať, jednoznačne nedokážem odpovedať. Okno ostáva hluché, nebaviť sa s ignorantmi. Také to hlučné ticho preniká cez pootvorené sklo, zarosené a zaparené dovnútra, po zatvorení následnom odchádza. Prekĺza ako neviditeľný had cez mrežu. Nevydržím tu stáť skrehnutý, obklopený padajúcimi kúskami zmrznutej zmozaikovenej vody, len kvôli jednej nezodpovedanej otázke, v podstate pre mňa nedôležitej.

_nepodarilo sa, tak si ľahám na posteľ, drobné telo len v kúsku tenkej látky uprostred začínajúcej zimy. Predstavujem si vlastnú neviditeľnosť. Kotúľam sa po tom drobnom priestore, pohodlnom, útulnom, prázdnom a nedostatočnom. Snažím sa zapadnúť za posteľ. Ako prach. Ako pierko z vankúša. Ako ponožka zvlečená z nohy, lebo izba je prekúrená a jej nositeľ nezvláda ten nával tepla z radiátoru sálajúceho a z pod vyhriatej periny horiaceho. Ako keby som bol niečo nepotrebné (veď som).

_nezaspávam, len bdiem, krv v spánkoch mi bubnuje do rytmu trip-hopového dubu. Tí mŕtvi sú ticho. Ako ich mám teda spočítať? Buď je úloha nesplniteľná kvôli nespolupráci skúmaných a bolo to vopred jasné, alebo som ja neschopný ich prinútiť zvolať svoje Ja, ktoré má byť zapísané do zoznamu, za čo by som sa mal hanbiť a následne by asi mal prísť trest za nevykonanie a neschopnosť (ale ja ho nechcem). Vyskytla sa chyba uprostred nedokonalého programu? Našiel som práve ďalšiu vadu uprostred halucinačného sveta? Ako Matrix. Ako keď bastard stretne svojho tvorcu. Bude to hore alebo dole? Dopredu nikto nevie.
Ale bude to chyba.

grc

2006-10-19T21:46:00.000+02:00

_všeličo rozhádže. Vyhodí z miesta. Muži, ženy, pedofili. Všetky kategórie. Pohrajú sa, zavedú za mesto a potom zrazu fuč. Teda oni. A potom slzičky tečú, rinú sa cez tvár, básničky sú tvorené, ich fotečky sú zhorené, naše hlavičky sú zmorené. Potom len tak hlavou prebleskne, že Fuck it all, pokračujeme v ďalšom leveli. Prirovnávajme ku kolobehu vody, ak tak veľmi chcete. Ja nedbám.

_nerád by som tu teraz vyzeral jak necitlivý človek, ktorý sa nezaujíma o problémy druhých, ktorý si povie Fuck them, keď sa mu sťažujú. V žiadnom prípade. Smútky prenešťastné sú fakt fajn vnímať, len občas ich už mám dosť. Ani zahryznutie pijavice do tepny / žily vraj nebolí, len jemné štipnutie a potom ju necháme cickať takých 8 hodín maximálne. No, ale potom sa dusí z toho množstva prijímaného, tak ju musíme nechať vygrckať sa. A to tak, že ju dáme na tácku posypanú soľou. To jej vraj pomôže. (dobrá rada pre budúcich majiteľov bulimickej pijavice). Ona vyvráti usadeniny z tepny / žily a tú krv, kt. už nezvládala a môže cicať znova.

_teda, tie srdcervúce rečičky sú občas horšie ako tá grcajúca pijavica.

_no, ale je ešte dôležité podotknúť, že horšie ako táto bizarná dvojica prirovnaní sú sladučké sms-ky, ktoré si vymieňajú vymleté blodnýny v ružovo – bielo – tyrkysovej kombinácii s reppa machammi, či vytreté, zženštilé, nechutné, prešukané buzny sediace niekde u anjelov. Pre istotu uvádzam príklad, horší ako vyprázdňovanie pijavíc:

_„Awooyky babatenko moje maličké. Chrústik ružovučký, mne už nefunguje netík, fuuj, to je antičanané. JA budem plačkať. Nože poďme mať búvaciu nôcku ako také babušky, také mňam cukríčky splesnivené. Čmag. Cicuška, dneska bolo mooc čanané, xixi, buvaciu ceeeem. Dobrunkú nôcku baaabo. Xixi kuc mniaaaau tik tak muu“

:. toto som si nevymyslel .:

platonická

2006-10-02T22:10:00.000+02:00

_vždy som ju tak trocha tajne ľúbil. Keď sa vyznávala zo svojich bolestí, strachu a túžob. Neveril som jej vytvorenému obrazu padlého anjela, akéhosi posla temnôt. Cítil som v nej len smutnú dušu plnú otázok a bolestí, ktoré potrebovala nejako sformulovať a dať svojmu vnútru nejakú podobu. Snažil som sa ju spoznať a o jej srdci som si vytvoril akúsi zmätene upravenú podobu. Keď vravela, že samota s ňou ostane navždy, ja som ju cítil. Keď videla svoju smrť zhora, videl som ju tiež. Keď padala a počula temné šepoty, bál som sa s ňou.
_vrátila sa znova a otvára dvere. Neustále je závislá na láske, plná bolesti, strachu, je obeťou, aj pokušiteľkou, odmietajúcou aj odmietnutou. Nemôže už dýchať, ale stále miluje. Nahnevaná, ustráchaná, čierna a temná. A ja ju stále tak trocha tajne ľúbim. Amy.

aktuálna dilema

2006-09-17T16:11:00.000+02:00

_gýč je jedným z mojich obľúbencov. Používam ho aj tam, kde nie je potrebný. Farbisté fasády, zatočené oblúčiky rozvíjajúce sa do ďalších oblúčikov, ktoré sa napájajú na ďalšie, až kým nevytvoria ležatú osmičku. Predlžovanie už dlhého ma fascinuje. Hádzanie zaužívaných klišé, očakávateľných metafor mi robí radosť. Všetko je tak, ako má byť, aj keď už bolo vyjadrené n-krát.

_páčia sa mi však aj oceľové konštrukcie neurčitej sivomodrej farby (preto oceľové, nielen materiálovo, ale aj farebne). Vypĺňa ich vyleštené matné sklo, ktoré neprepúšťa dovnútra svetlo a radšej ho odráža do miesta vzniku, z ktorého sa vyžiari naspäť a znova sa odrazí, až kým sa nemusí použiť už použitá spiaca osmička. Chlad, ktorý vyžarujú a strohosť vyhladená až k Medúlle sú úchvatné.

_nekonečno, časová slučka a večné opakovanie bez konca sa mi zdá famózne. Zapliesť sa do nikdy nekončiaceho kruhu nočných môr nie je síce veľmi vzrušujúci nápad a prežívanie vlastnej smrti až do konca vesmíru nie je tiež veľmi lákavé, ale myšlienka nekonečnej slučky má v sebe niečo okúzľujúce. Určite lepšie, než sa nakaziť myxomatózou, či trpieť narkolepsiou.

_večnosť je síce v okruhu môjho interesu, ale viem, že nikdy neskĺzne do nesúcna, preto sa môžem teraz cez dve nepríjemné choroby premostiť k základnej dileme. Pokračovať v gýčovitosti, či vrhnúť sa k chladnej strohej ocelovosti a obetovať bludný kruh zlatistých farieb mrazivej vecnosti?

mrazenie

2006-09-04T00:01:00.000+02:00

_slnko zapadá, ovzdušie je chladnejšie, z beloby odrážajúcej svetlo zabezpečujúce presvetlenosť 3D sa pomaly stáva tmavé, tmavšie, najtmavšie, všetko vrhá tiene prenasledujúce okoloidúceho, oživuje nebezpečné pudy jedinca skrývajúce sa hlboko vnútri, až na dne, kam sám klesne, keď podľahne živočíšnemu revu divočiny svojho skazeného podvedomia, a tak sa tiene predlžujú, ich majitelia sa začínajú obzerať za sebou, sledujú cestu, nech nevybočia, aj keď vybočenie z cesty fatality, či morálky je omnoho väčší prehrešok, to však trápi v teple domova, ak vôbec, keď tieň človeka odchádza a sadá naňho tieň neistoty a pochybností pravidelne sa vkrádajúcich do skazenej mysle majiteľa, rohy a zákutia sú nebezpečnejšie, presne ako tie vnútorné, kde sa nahromadí množstvo svinstva. Západ je dokončený, tma sadla na telo aj dušu.

_okamžitá ľadovosť sa vplíži do ovzdušia, očakávane prekvapí chodcov babušiacich sa do látkových zvrškov, vkráda sa cez odhalené škáry na telo, tancuje po pokožke valčík bez partnera po parkete husej kože, ktorá prechádza do celkového znecitlivenia, až má človek pocit, že prišiel o časť tela, z ktorej si mráz urobil tanečnú plochu, pocit, že mu po nej prechádzajú rozžeraveným nožom sa lusknutím prstov mení na absenciu nervových signálov vysielaných do centrály. Zmrazenie je dokonalé, nôž má voľnú ruku v sebarealizácií, počkajme si na majstrovské dielo.

_všetko je chápané naopak, prevrátené na ruby ako nesprávne oblečené tričko, hlavným obrázkom pritisnutým na chrbát majiteľa neuvedomujúceho si absurditu svojho vonkajšieho zjavu, buď pre neexistenciu zrkadla v jeho okolí, či pre vrodenú, ale aj časom nadobudnutú nedbanlivosť spôsobujúcu obliekaciu slepotu. Situácia „inside out“ však nadobúda správne 3D usporiadanie, keď je uvedomené, že chlad nie je príčinou ovzdušia, západu slnka, globálneho otepľovania spôsobujúceho chladný večer (áno, zase inside out), ale že chodec vysiela zo seba chlad, to jeho vnútro, ktorému kraľuje ľadové srdca (pre romantikov tu uvedieme, že ľadové srdce, keďže všetky ich pochody, city a lásky sú riadené cez túto pumpu predsieňovú a komorovú prepúšťajúcu červenú a bordovú lepkavú tekutinu, maškrtu pre všetkých upírov a ďalšie vymyslené postavičky) či je možné povedať aj ľadový mozog vysielajúci bezcitné príkazy vyvolané neľútostným charakterom, ktorý majiteľ vyhovára na tú dnešnú mocibažnú spoločnosť pachtiacu sa len za peniazmi, úspechom, podvodmi nadobudnutú slávou, riadiacim všetko naokolo.

_z jedinca sála chlad a zmrazuje všetko naokolo. Jeho pohľad je ako ten rozžeravený nôž zohrievajúci sa nad obrovským nehasnúcim ohňom, neustále udržiavaným rovnako bezcitnými jedincami a samozrejme vnútorným presvedčením, jeho reči a myslenie sa snaží znecitlivieť spoločníka, šokovať ho vypočítateľnosťou a krutosťou, pokúša sa nájsť škáry na jeho povrchu, cez ktoré by prenikol hlbšie a využil ich zraniteľnosť. Všetko naokolo si chce podriadiť, stať sa kráľom situácie a všetkým ukázať, kto je tu pán s veľkým P. Zakráda sa zákutiami neodumretej duše ako bezšupinatý had kĺzajúci sa po jednotlivých záhyboch, pokúšajúci sa zahryznúť a vystreknúť jed a potom len syčiac a vyplazujúc jazyk vyjsť ústami z mŕtvej obete. Zapredáva ten kúsok šikovnosti, ktorý mu bol darovaný genetikou, či niečím vyšším (ostanú tu len 3 otázniky, čitateľ si sám doplní, čo sa mu zdá pravdepodobnejšie) ???

_chlad dokáže byť silnejší, ako je ten jeho. Vydáva zo seba mraz, zozadu ho však prekvapí ešte väčší, vražednejší a podmaňujúcejší, ktorý ho prinúti kľaknúť na kolená, prosiť o svoj holý život (mať holý život uprostred ľadu nie je nič moc), pokorí ho a odhodí. Tento meč mrznutia zanechá jeho skrehnutú mŕtvolu, na ktorej zaschla, lepšie povedané primrzla krv už pri prvej vytečenej kvapke a nepremohla ju ani svojou vysokou teplotou, ktorú mala ešte po poslednom výdychu, pôjde ďalej a bude stínať hlavy a telá ďalších týchto netvorov, až kým neostane všetko vyhladené a nezavládne horúci mráz rozlievajúci sa pomedzi tiene, šíriaci sa do všetkých rohov a nezavládne vo vnútrach.

extemporization goes on

2006-08-29T18:09:00.000+02:00

_a tak tu sedí jedno telo na drevenej stoličke s modrým pohodlným poťahom a pasívne prijíma tie nádherné tóny, vžíva sa do nich, preciťuje a imaginuje si okamih druhej strany a oddáva sa aurikulárnemu zážitku. Sivá kôra v jeho hornej časti len prijíma, nič netvorí, aj keď si predsavzala stať sa tvorkyňou umenia hudobného. Lenivosť je však silnejšia, pokorí aj predsavzatie.

čierna tavenina

2006-08-03T16:40:00.000+02:00

_nútim sa posúvať jednu nohu pred druhú, silou vôle ich obe nútim k pohybu, nech tam nestojím, ako korintský stĺp, keďže soľný stĺp sa mi nezdá dostatočne estetický, aby bol hodný porovnávania so mnou, a je určený akurát tak pre milovníkov slaných vecí, vhodný na olizovanie. Nemôžem stagnovať, nemôžem zaostať, nesmiem spomaliť. Nikto mi nevraví, že by som mal, či nemal spomaliť, nie je tu nikto, kto by mi niečo prikazoval, buď zvýšeným hlasom, alebo prosebným výrazom v tvári, vyjadrujúcim žiadosť, túžbu po splnení tohto orodovania, som tu opustený a snažím sa prekonať sám seba, inak sa všetko pre mňa zle skončí.

_bolo by to také jednoduché ostať, nepohnúť sa, počkať si na ňu, kým príde, nevedieť si predstaviť jej podobu a nechať sa len tak prekvapiť a potom v nemom úžase vykríknuť, zamdlieť a prísť o vedomie, zošalieť od šoku vyvolaného nedostatkom a neschopnosťou ľudskej mysle predstaviť si tú hrôzu, ktorá spútava dušu v okovách upletených z fóbií a následného šialenstva. Ona bude tu, tak bez premýšľania využijem najľahší scenár ponúkaný mŕtvou rukou vystretou a stvrdnutou, vytŕčajúcou z udupanej hliny, ktorá je jedinou podlahou na tomto odporne tmavom miest plnom nedýchateľného vzduchu? Nie, moja túžba po vyslobodení z tohto pekla tlejúceho a horiaceho priamo vo mne, je silnejšia ako vrodená lenivosť ťahajúca ma k zemi vzdať sa a zomrieť uprostred ničoho vo vlastnom vnútri.

_darí sa mi, aspoň v to verím. Z pomalého plazenia sa po tej zapáchajúcej, vlhkej, miestami plesnivej, zaschnutou krvou pokrytej, viac čiernou ako bordovou a zvratkami zapáchajúcimi na sto metrov pripomínajúcimi požutú mŕtvolu, prechádzam do behu a všetko okolo sa začína vlniť podľa mojej dráhy vytvorenej náhodným padaním tela na jednu, či druhú stranu a následným vyrovnávaním rovnováhy, aby som sa udržal na nohách, neostal na zemi a nemusel sa oddať smrteľnému zovretiu. Musím bojovať o svoj život so šialenstvom. Aj útekom.

_z okolitých narýchlo vyrobených vlniacich sa stien vyliezajú, vylietajú a rovno na mieste sa liahnu malé okrídlené čierne chrobáky. Nemám z nich fóbiu, ale oživujú mi v mysli moju nepriamoúmernú logiku, čím menšie, tým nebezpečnejšie, keďže môžu vniknúť do uší a všetkých ostatných nechránených miest, prisať sa na pokožku, celého ma pokryť ako navlečený skafander, vyžrať pokožku, prehrýzť sa hlbšie, roztrhnúť svalové vlákna, jesť ich ako krmivo v miske pre psa, ohlodať kosť a nechať ma tam ležať v smrteľných bolestiach.

_pokrývajú zem, steny, strop, ktorý som si doteraz nevšimol. Až teraz si uvedomujem, je to akási chodba, prichádza mi to na myseľ behom, svoje obloženie, materiál, rozmery, osvetlenie v sekunde mení podľa potrieb mučiteľa. Všetko tu podlieha momentálnej skaze, ktorá dokáže pretvoriť celú okolitú realitu na ďalšiu zo série myseľ deprimujúcich živých obrazov zažierajúcich sa až pod kožu. Menia sa, áno, už to nie je hmyz, splynuli do súvislej, objem aj tvar meniacej hmoty, čiernej, ako boli ich nechutné panciere, na ktorých skladali svoje neustále kmitajúce krídelká, pomocou ktorých sa ku mne približovali, aby mi spôsobovali duševné muky, aby sa mohli obtierať o moju pokožku plnú nervových zakončení, ktoré z povrchu odvedú informáciu až do mozgu, ktorému nechýba veľa od kolapsu.

_je to akási horúca lepkavá tavenina. Neviem nič o jej zložení, ale je to zbytočné, lebo sa leje vedľa mňa, ako čierny ľadovec v čase odmäku, ako láva z práve vybuchnutej sopky, rútiaca sa dole, tešiaca sa na vytvorenie nových Pompejí. Dotýka sa končekov mojich prstov, vriaca aj ľadová, mäkká aj drsná, nútiaca ma bežať rýchlejšie, až necítim tlkot srdca, len krv pri ušiach, ktorá už nebubnuje, ale vytvára pernamentný stály hluk. Čierna tavenina striekajúca všade naokolo, pokrývajúca moje vlasy, ktoré náhle stvrdnú a prilepia sa na hlavu. Nebojím sa jej.

_nepodarilo sa jej dosiahnuť ten nenormálny morbídny cieľ, preto sa stále mení, zo stien sa leje tmavobordová krv ako z práve preťatej žily na zápästí, strieka aj krásna červená a horúca, priamo vychádzajúca z nadúvajúcej a pumpujúcej tepny niečoho rozbesneného, kým dopadne, stačí sa speniť na milióny malých ružových vzduchových bubliniek, som celý pokrytý zmiešaninou zaschnutej taveniny a dopadnutej, do pokožky a špinavého oblečenia sa rýchlo zažierajúcej krvi, idem však ďalej. Všetko predstaviteľné vyvolávajúce zmätok a strach, nechutné, až sa dvíha žalúdok a oči, ktoré si chcú obraz pretvoriť na niečo prijateľnejšie, znesiem, nevie si to vytvoriť ďalšiu predstavu, používam jediný jej nedostatok vo svoj prospech, tavenina-hmyz-krv-zvratky-hnijúce končatiny-skrátka všetko podľahne implózii, a v mieste zániku sa začína formovať zo vzduchu niečo nové, hmota sa nadúva, premiešava, horí a mrzne, dostáva nádherné čierne krídla, podsunie sa podo mňa, zachytí ma z kraja, nado mnou vytvorí nepreniknuteľnú helmu vytvorenú z jej krídel a letíme von z chodby, letíme naprieč temnou krajinou, pustou, bez akéhokoľvek vizuálneho rozrušenia až tam, kde sa končí môj sen.

len jedna veta

2006-07-09T23:44:00.000+02:00

_čo sa to robí?
Letí, len nebadane sa oddeľuje, potom, v prvotnom prekvapení, ohromená všetkým tým neznámym okolím, od ktorého ju ochraňovalo práve oddelené, navždy preč odhodené, nikdy viac nenájdené, pomaly stúpa, ako motýľ bez krídel, vznášajúci sa neviditeľnou silou, umiestnenou v jeho vnútri, ktorá ho celého napĺňa, ako perie vankúš, na ktorom je uložená hlava spiaceho a snívajúceho, preháňa sa ním celým, až vyvoláva pocit vnútornej explózie, letí stále vyššie, k nebesiam, niekedy modrým, priam priezračným, ako voda v novej, vyčistenej studni, inokedy oblakmi, búrkovými mračnami pokrytými, zatemnenými, čiernymi, ako atrament vyliaty do misky s destilovanou vodou, stúpa, preniká atmosférou a všetkými možnými sférami a zrazu ...

_kam smeruje?
... je tam, kde chcela byť, vlastne, sama nevedela, či chce, či nie, radšej by ostala neoddelená, ale dopadlo to takto, niektoré veci sa ovplyvniť nedajú, tam, kde nič pod ňou, nič nad ňou, ani žiadne vákuum, ktoré si môže bežná ľudská myseľ, ovplyvnená poučkami z fyziky, vytvorenými na základe predstáv a nedokonalých pokusov, na ktorých sa stavia všetko okolité, len šíri priestor, bez vzduchu, bez čohokoľvek iného, bez akejkoľvek dimenzie, žiadny časopriestor, nič predstaviteľné ...

_čo tam?
... na mieste, kde už môže robiť čokoľvek, čo sa jej zachce, čokoľvek, na čo má chuť, môže tancovať valčík, tango, menuet, s niekým, koho si sama vyberie, nemusí čakať na pánsku volenku, tancovať môže aj sama, lebo tam je možné všetko, spev, rozjímanie, hudba, všetko, čo vždy chcela, ale nemohla, všetky veci, po ktorých túžila, ale nemala, všetko, na čo si zmyslí, je tam, pri nej, nemusí si ani želať, stačí jedna myšlienka a potom ...

_čo potom?
... nebude žiadne potom, lebo čas sa stratí, pohltí sa sám do seba, nastane implózia, ako keď vzbĺkne medzi dvomi obrovská láska, prekvitá a zrazu zanikne, pohltí sa sama do seba, ako prišla, tak odišla, neexistuje, nie je zabudnutá, ale je už neoprášiteľná a tam nebude nič také existovať, bude vtedy a navždy, žiadne plány, bez diára, žiť pre ten moment, ktorý si nemohla užiť vtedy, ale teraz je možný, existovať pre tú potechu, ktorá možno nahradí doterajšie utrpenie, ktoré možno bolo, možno nebolo, možno bolo slabšie, možno silnejšie, ale rozprávať stále o možno, neustále spomínať na to predtým je daromné, zbytočné, do koša hodenia hodné, lebo to predtým sa už skončilo a nevráti sa, lebo to bolo síce povšimnutia hodné, ale nie určené, na neustále comebacky, kde sa uplatní svoju túžbu cestovať v čase, lebo všetko bude dobré, lebo šťastie bude navždy tam, ...

_kde teda?
... v nebi.

(post) rigor mortis

2006-06-26T23:41:00.000+02:00

_dialóg si veselo plynie ďalej. Neviem rozlíšiť intenzitu hlasu, z ktorej by som zistil mieru rozrušenia, pokoja, či hladinu nezáujmu, nepočujem zafarbenie, podľa ktorého by som mohol označiť jeden z hlasov za príjemný a druhý napríklad uštipačný, či smutný. Počuť len ich slová. Zarezávajú sa do čipov a veria, že v nich ostanú zachované ešte veľmi dlho.

_ani nevedia, ako veľmi sa mýlia. Keď telo postihne rigor mortis a prestanú sa obnovovať molekuly, z ktorých sa čerpá energia, čipy začnú pomaly prichádzať o uložené informácie, ako keď sa kartónovým krabiciam roztrhne dno a všetky veci naskladané v ich vnútri, ktoré môžu tvoriť hŕby odborných kníh, z ktorých môže majiteľ krabice čerpať množstvo informácií napríklad o posmrtných kŕčoch, stolová lampa, ktorú si zabalili na konci školského roka, keď sa sťahujú z momentálne pustej internátnej izby, v ktorej bola takáto malá lampa požehnaním, či malé kôpky oblečenia, od letných nohavíc až po tenký komínik jemného spodného prádla, jednoducho vypadnú na dlážku a spôsobia riadny chaos.

_všetko je však preč, tajomné šepoty sa vytratili, telo ostalo ležať. Nikomu asi nevadí tá bielasta pena okolo úst, tvorená množstvom lesklých bubliniek odrážajúcich malý lúč svetla prameniaceho zo žiarivky upevnenej na stene oproti otvoreným dreveným dverám. Aj krv pomaly vytekajúca zo zápästia, pokrytého množstvom už zahojených, ale aj úplne čerstvých zárezov, v poslednom čase nespôsobujúcich žiadnu bolesť, zasahujúcich pod minimálne tenkú vrstvu podkožného tuku, vyzerá ako náhodne vyliata zmiešanina kečupu a malinovej šťavy zmixovanými v miske za pridania kvapky vody.

_a čo to plastové vrecúško, z ktorého sa vysypali všetky lieky, ktoré mohli zastaviť celú skazu odohrávajúcu sa na tejto vyleštenej zemi očakávajúcej najbližší čas totálny kľud a pokoj a hlavne čistotu? Všimne si niekto tie denníky popísané čiernym perom a kresbami vyjadrujúcimi všetku trpkosť a bolesť v nerozvinutom srdci? Rigor mortis už pominul, stuhnutá ruka sa uvoľnila, vypadol z nej nôž.

_blesky pripomínajúce stredoveké meče pretínajúcu krčné tepny, odsekávajúce krky podobných agresorov na koňoch budú určite zaujímavejšie. Šialené kvapky zgrupujúce sa vo všeobecnom pomenovaní dážď budú udierať do okien a tak sa každý bude skôr ponáhľať zatvoriť okná, ako všimnúť si ...

prší

2006-06-18T17:00:00.000+02:00

_leje ako z krhly. Nemám rád zaužívané slovné spojenia používané mnohými generáciami predo mnou. Ani nemusím odôvodňovať, že je maximálne používané a takzvane ošúchané častým hovorením. Stratilo tým všetok šmrnc, ktorý možno kedysi malo a dnes je už fuč a ostal len ten význam, ktorý je síce pre niekoho trocha romantický, ale vo všeobecnosti mierne stupídne vyjadrený. Veď stačí si predstaviť krhlu a ten tenký prúd vody dlho ležiacej na jej zhrdzavenom dne, ktorá je už sčasti pokazená, zbavená všetkej čerstvosti. Ostal tam len taký zeleno hnedý kalný humus poznačený množstvom poletujúcich múch v záhrade, kde bola krhla položená, možno odložená nejakým nezaujímavým mužom v montérkach, ktorý ju používa raz za čas, keď sa odhodlá zohnúť sa nad divo rastúce jahody, poliať ich, aby ich mohol zmraziť a v zime sa vystatovať pred svojou rodinou z mesta, že jemu, dedinskému človeku, ostala ešte nejaká úroda, ktorú si nemusel za drahé peniaze kupovať v nejakom hypermarkete umiestnenom v preplnenom nákupnom centre plnom mnohých vôní, aj pachov a ľudí náhliacich sa za svojím nejasným a banálnym cieľom.
_a takáto má byť tá krhla, z ktorej padá také množstvo vody na zem, vytvára množstvá bariniek, niekedy až celých jazier, do ktorých keď stúpime omylom, vytvoreným buď nepozornosťou spôsobenou iným vonkajším rozptýlením, alebo v noci slabým osvetlením, keď nie je vidieť ani pod nohy, lebo všetko sa zdá čierne a lesklé a nie je vôbec vidieť kam stúpame a preto je treba zvažovať každý krok, kam ho umiestniť a s akou intenzitou, tak sa nám tá voda, ktorá sa vyliala akože z krhly, dostane do topánok, omočí ponožky a na pokožke chodidla vytvorí nepríjemný pocit mokrého chladu, akoby nás niekto išiel topiť v jazierku, v ktorom plávajú lenivé kapre sem – a tam, plnom nechutne ťahajúcich sa a mierne nahnitých, zeleno – hnedých chalúh a hnedo - sivej špinavej vody, zhlboka sa nadýchneme a musíme prežiť ten nepríjemný pocit na chodidle a čo najrýchlejšie sa ponáhľať domov, aby sme si vymenili všetko mokré a dali sa do suchého, lebo treba predchádzať teplom a suchom všetkým možným chorobám, ktoré môžu riadne donič to krehké ľudské telo, v tomto našom imaginárnom prípade.
_tak teda, vonku prší, nie ako z krhly. Predstavme si obrovský bazén, aké bývajú na plavárňach plných ľudí, z ktorých niektorí sa prišli iba počľapkať vo vode, lebo im nestačí ich malá vaňa v panelákovom byte, pretože tí s vírivkou idú radšej na masáže, ďalej sú tam rôzne postavičky so sklonmi k exhibicionizmu, ktorý mi je mierne nesympatický, potrebujú predvádzať svoje telo, ktoré v ich prípade nie je až také úžasné ako si sami myslia, pretŕčajú sa a vystatujú sa ním, ďalej sú to tí, ktorým sa nechcelo ísť do fitnes centra, ale majú zámer mierne zhodiť, alebo spevniť svalstvo, tak sa vybrali na plaváreň, že si riadne pošportujú, vybijú a nabijú svoju energiu, mierne si pochlórujú telo.
_vráťme sa však radšej k tomu bazénu plnému vody, lebo ľudia v tomto prípade nie sú veľmi zaujímaví, aj keď musím povedať, že ľudia ma mnohokrát veľmi zaujímajú, ale toto nie je ten správny čas písať o tom a rozoberať túto tematiku nehodiacu sa k hlavnej myšlienke. Ľudia už odišli, je večer a oni, po celodennej namáhavej fyzickej práci na plavárni, išli do reštaurácií, pubov, alebo sledovať nejakú neveľmi zaujímavú show v telke a bazén je prázdny. Je pomerne šťastný, že hladinu má už konečne vyrovnanú a nerušenú všelikým ničiacim jeho náladu. Ďalej si predstavme, že je tu množstvo kanálikov a hadíc, ktoré mu dopĺňajú a neustále vymieňajú vodu. Dno sa preborí a všetka voda sa začne liať dolu. Ale tento priestor neostane po určitom čase, keď mala byť všetka voda vyliata na zem, prázdny, lebo sme si ho zabezpečili množstvom tých malý gumených a spoľahlivých hadíc a dopredu vyhĺbených a plechom ohraničených kanálikov, neustále dopĺňajúcich obsah tohto ,v tomto prípade dôležitého (inak dosť zničeného) bazéna. Neustále z nich strieka voda silným prúdom, ktorá sa už tuto dole zorpŕchava na množstvo malých krásnych chladných priesvitných zmysly dráždiacich kvapiek.
_lejú sa na zem, občas sa vplyvom nízkej teploty spájajú do kociek, hranolov, rovnobežníkov a iných geometrických telies, ktorých presný objem sa nedá vyjadriť vzorcom, keďže príroda sa rozhoduje sama podľa seba a nepotrebuje dodržiavať presné rozmery stanovené kadejakými pseudoodborníkmi na vedy geometrické a všeobecne sú nazývané krúpami. Padajú a zámerne vytvárajú dojem ohrozovania ľudí, ktorí sa snažia pred nimi skryť, či už rýchlou chôdzou, ktorá ich čo najrýchlejšie dostane domov, alebo do otvorených vchodoch, ktoré ich ochránia. Ďalší „friško“ bežia do dopravných prostriedkov, ktoré sú preplnené a z dáždnikov tam kvapká na podlahu voda, ktorá sa zmiešava so špinou z topánok a vytvára nechutnú hnedú tekutinu, ktorá vás láka nestúpiť do nej. Padajú a padajú, pretekajú, ktorá bude väčšia, ktorá rýchlejšie dopadne, ktorá narazí do tamtoho okna, ktoré sa zdá byť mimo ich dopadovej dráhy a možného uhla.
_takto dnes prší.

kvarteto

2006-06-12T22:16:00.000+02:00

_zelené svetielko začína svietiť maličkým lúčom osvetľujúcim priestor ničím neohraničený, okrem vlastných múrov poskladaných z čiastočiek nespokojného vzduchu. Samo nevie, prečo sa zaplo. Nikto mu nepovedal jeho úlohu, za akých okolností sa zapne, ako dlho by malo optimálne svietiť, kedy nastane čas vypnutia a kedy sa naplní pohár trvácnosti a jednoducho sa v ňom pretrhne vlákno, bude vymontované a navždy sa bude pasívne túlať po smetiskách zaplnených neskonale hlúpymi zbytočnosťami, ktoré boli zaobstarané buď pre radosť, alebo už doslúžili a stali sa nepotrebné pre majiteľov vyžadujúcich stopercentnú oddanosť a výkonnosť.

_oči si ho nevšímajú a tak upadá do letargie. Kúsok nad ním sa začína cez čiernu tkaninu drať zvuková vlna. K nej sa pridáva ďalšia, stretávajú sa, snažia sa zladiť, až pokým nevytvoria presne naplánovanú, v hlave génia umenia vytvorenú harmóniu, pri ktorej srdce poskočí a mozog ovládajúci oko nesledujúce zelené svetielko, ucho vnímajúce zvuk, ruku slastne hladkajúcu čierny hodváb sa poteší.

:.Obskúrnosť.:

_nemusí sa veľmi namáhať, všetko sa preráža na povrch samo. Je to ešte čerstvý a malý vryp do jeho sivej hmoty. Spomienka zažiari, vytvorí si tenučký pás bieleho svetla a začne sa premietať. Telá, ruky, dych, vôňa. Potajme sa začne formovať do súvislej podoby, nič však neprezradí. Ona a jej podobné sa radi skrývajú v zákutiach, predierajú sa labyrintom bez svetla, popretkávajú vďaka svojej moci ďalšie neuróny, putujú ďalej a usadia sa na miestach, často nekorešpondujúcich s logikou. Tam sa z času na čas samé od seba rozžiaria a zabodnú dýku do emocionálnej lokality ich bydliska, nazývanej srdce.

_bezmenná tichá rieka s jedinou živou vlnou pokojne plynie ďalej a snaží sa, aby si to nikto nevšimol. Je jasné, čo to tam na jej bahnitom voňavom brehu spoza stromov vykúka. Túžba, tancujúca nad hýbajúcim sa plameňom. Pomaly sa blíži zarasteným chodníkom ku brehu, ponorí nohu do vody, ale horí naďalej. Hýbe sa v rytme hrajúcom priamo z pekla, pozerá sa na hladinu rieky, obdivuje svoju krásu, ale nevie odolať. Pomaly sa podvolí, ponára sa nižšie a zhasne. Nezostalo po nej ani stopy, rieka plynie ďalej, akoby sa nič nestalo.

extemporization

2006-06-04T19:48:00.000+02:00

_nebo plače, zaťahuje sa a skrýva za čierny chuchvalec cez ktorý pretečú jeho kvapky. Vo vzduchu poletuje motýľ roznášajúci smrť. Z krídel mu kvapká tavenina, ktorá prikrýva všetko, čo si sám vybral počas letu. Priestorom sa šíri šepot, ktorý padá do bezodnej prázdnoty.

svetelné stĺpy

2006-05-27T17:15:00.000+02:00

_taká malá zábavka mi vzniká v mysli. Cesta je monotónna a Ona mi tak krásne spieva do ucha. Odpútava ma od reality, ktorá je tak nechutne nudná a vyčíta všetko možné aj nemožné. Jej gotickosť je taká opojná ako tmavo bordová krv lejúca sa z bolestivej rany.

_vytváram si v oku slzu, aj keď nechcem plakať. Ostal som pre dnešok apatický a pasívny a to mi spôsobuje momentálne šťastie. Je taká maličká, musím si ju strážiť ako dieťatko v náručí, aby mi nevypadla. Teraz je ona jediný objekt môjho pozorovania, centrum môjho čudáckeho života.

_je ako malý kaleidoskop, ktorým pozorujem všetko naokolo. Červené a biele svetlá sa preťahujú do výšky, ako keď rastú malé deti vyššie a vyššie a stávajú sa dospelými ľuďmi presvedčenými o svojej vševedomosti a zužujú sa ako rýchlo chudnúca anorektička.

_vznikajú svetelné stĺpy v mojom oku a naplnia tú drobnú slzu takým jasným svetlom, aké vzniká pri jadrovom štiepení. Prišla tá explózia žiarenia. Nepotrebujem ani laboratórium, ani vysoko výkonné reflektory. Ako vždy, pomohla mi moja jediná verná priateľka depresia a druhá, fatalitou určená a verná hudba.

_slzu, aj dušu zaplavuje svetlo jasné, ako letné slnko na poludnie, chladné však ako žiarenie odrážajúce sa zo snehu na polárnej púšti. Pomaly púšťam slzu na slobodu, nechávam ju tiecť dolu lícom a všetko zmizne. Svetlá sú hneď preč, stĺpy sa rúcajú, pohlcujú sa samé do seba, nastáva implózia. Znova som ponorený v temnote a svetlá sú len malé bodky. Som sám a zároveň s Ňou.

poddať sa a ...

2006-05-20T16:16:00.000+02:00

_existuje množstvo spôsobov, ako to uskutočniť. Stačí štipka odvahy, ktorá povzbudí myseľ a všetko sa dá. Potrebné je aj určité množstvo momentálneho alebo dlhodobejšieho poblúznenia a všetko je zrazu oveľa ľahšie. Katalyzátorov je celá rada, stačí si vybrať ako v supermarkete pri nákupe potravín, či v tomto prípade je vhodnejšie použiť drogériu, keďže toto očisťuje neistotou zmietanú myseľ.

_avšak, je potrebné kontrolovať množstvo katalyzátorov, lebo pred zásadnými rozhodnutiami sa sčista – jasna vynárajú dosť nebezpečné inhibítory, ktoré zmaria celú našu úmornú snahu, celý ten dlhodobý plán, ktorý sme dlho tvorili.

_prestať myslieť na všetky body vypísané v kolónke „prečo nie“ a sústrediť sa len na najbližší cieľ. Lebo ten je teraz tým najdôležitejším. Nádych, výdych, okysličujme prehriatu sivú hmotu, namáhanú a využívanú na maximum. Ešte raz a ide sa na to.

_zahodiť všetky gýčovité predstavy a vymyslenú vnútornú heroickosť, ktorou chceme zakryť ten strach. Nepoddať sa inhibítorom a spraviť to. Stačí zavrieť oči a poddať sa ...

hra

2006-05-14T16:31:00.000+02:00

_tá hra nie je vôbec potrebná. Je to len zbytočné márnenie drahocenného času a pri pomyslení na prvé počutie nepríjemne realistické a naozaj pravdivé mamonárske heslo – čas sú peniaze – sa natíska strašná predstava budúcnosti v chudobe, ak zohľadníme všetok ten minutý čas na infantilnosť celého konania plného úskokov a nelogickej hry.

_neviem, prečo sa neustále začína, keďže ja sa jej snažím vyhnúť. Viem, že keby som nahlas vyjadril nesúhlas s jej uskutočňovaním, ihneď by bola jej existencia rázne popretá a ja by som bol označený za paranoika so zvláštnymi predstavami. Ja však trvám na svojom, je tu.

_prečo nepovedať veci na rovinu? Čo je zlé na preferovaní jasných rečí pred dvojzmyselnými narážkami a úskokmi, aby som sa vedenia musel chytiť ja a znova vyzeral ako ten nenormálny nervák s konfliktnou povahou vyhľadávajúcou len nekonečné nedorozumenia a bažiacou po vlastnej pravde a zaslúženom urazení, ktoré si jednoznačne zaslúži?

_neustále reči vedené na imaginárnej úrovni, neposúvajúce ďalej. Nepotrebujem uskutočňovať všetko progresívnym spôsobom, ktorý by z niektorého uhla pohľadu mohol vyzerať ako bezohľadný, cieľavedomý a cez mŕtvoly preskakujúci, žiadajúci si zaspievanie pesničky „Spomaľ“ derúcej sa do uší.

_je jasné, čo chcem. Ale je väčšia zábava snažiť sa vo mne vyvolať vnútorný konflikt, kde bude bojovať logické myslenie presadzujúce ukončenie celej tejto nezmyselnej schovávačky poza stromy humoru, proti nejakému ťažko pomenovateľnému citu, ktorý sám nevie definovať ani svoju úlohu, ani svoj obsah, ale stále tu je, ozýva sa a úspešne bojuje, aj keď príčina, prečo sa stále drží, je nepochopiteľná a ťažko vysvetliteľná.

_bolo by fajn, kebyže mi je konečne uľavené a nemusím sa zhrýzať, prekonávať sám seba, hľadať podobné prípady v halucinogénnych knihách hovoriacich o pomeroch na psychiatrii, čo ma v podstate láka, ale je to neuveriteľne choré. Stačil by kúštik porozumenia, pomoci, zľutovania a lásky ...

máj, smútku čas

2006-05-01T23:53:00.000+02:00

_nie vždy sa môže podariť zorganizovať privítanie presne na čas. Pri zavalení ťarchou svojich sivo – čiernych myšlienok a nepríjemných povinností, nemusí byť nájdený čas alebo aj chuť uprieť zbežný pohľad do kalendára, ktorý by nám oznámil príchod niekoho tak dôležitého, hodného uvítania. Ale predsa len to prišlo.

_generáciami sa traduje jedno gýčovité prirovnanie „máj, lásky čas.“ Niekto uznal za vhodné aj pieseň zložiť a okrem iných vecí, osláviť máj ako mesiac lásky a zaľúbených. Avšak definícia lásky je taká náročná, nejasná a v každom jednom prípade plne subjektívna, že sa ju ani nepokúsim vytvoriť s cieľom umiestnenia na toto miesto.

_len, mojou vnútornou povinnosťou, ktorá mi bola vnuknutá uprostred relaxačného sprchovania plného horúcej pary a duševného uvoľnenia, je pripomenúť, že láska nenesie so sebou len šťastie, radosť a potešenie z toho druhého.

_láska je často jedno veľké sklamanie, množstvo bolesti vzniknutej z niečoho tak veľkého v našom živote a hlavne smútku sprevádzajúcom celé obdobie zamilovanosti. preto, privítajme

máj, smútku čas.

zomrieť

2006-04-25T19:21:00.000+02:00

zomrieť

_žiť ďalej ako niekto iný. Zmeniť telo, vytvoriť nové spomienky, myslieť iným spôsobom. No uchovať si aspoň kúsok toho malého Ja, ktoré bude neustále v kútiku duše sledovať všetko. A dá vedieť, aby chyby už zažité, prekážky nikdy neprekonané, sa už neopakovali. Temnotou obklopená informácia varujúca pred opakovaním toho nesprávneho.

_žiť niekde inde. Vymeniť priateľov tak milovaných a potrebných, zaprieť rodičov, darcov života, ktorým patrí celá vďaka a polovica srdca, opustiť všetko nadobudnuté a ľúbené. Pretrhnúť všetky putá, odstrániť smútok za nimi a začať znova. Nájsť si rodičov, získať priateľov, zabezpečiť nové predmety, hoc neživé, ale dôležité.

_vychutnávať si svoju smrť znova a opäť. Cítiť krv, ktorá už nikdy nebude striekať, či rinúť sa ako živému, cítiť ju, ako tuhne, mrzne a už nikdy sa neroztopí. Užívať si odumieranie buniek sivej kôry, ktoré ničia všetky spomienky, tie, ktoré už nebudú hnevať po dokonalosti bažiacu márnosť, bunky, ktoré zosivejú a ich jadrá prestanú vykonávať svoju funkciu.

_ponárať sa do spánku. Vchádzať s bolesťou, prežívajúc agóniu a extázu, očakávajúc svetlom rozžiarený tunel a spoznajúc temnotu a nudnú ničomnosť smrti, oslobodenia sa od pozemského, ukončenia tej smiešne malej hŕstky zažitého šťastia.

_zomrieť potichu, tak, aby to nikto nezistil. Tým, ktorí by plakali, vymazať spomienky na mŕtveho, ušetriac ich od bolesti, ochrániac ich pred smútkom. Zmeniť ich pamäť a zomierať s pocitom nepotrebnosti a zbytočnosti, nepovšimnutosti a pokoja.

_zomrieť a znova sa narodiť. ako niekto iný.

hypnotizujúca lampa

2006-04-15T22:24:00.000+02:00

_hľadím na absolútne nepodstatnú vec, v tejto chvíli však stred môjho podvedomého vesmíru zhypnotizovaného pohľadom na túto banalitu. Vychádza z toho svetlo, teplé mäkké a priateľské, vzbudzujúce neuskutočniteľnú túžbu sadnúť si a pozerať sa naň až do skonania sveta, keď nebo a peklo stlačia ríšu pozemskú a ľadové ohne ohlásia apokalypsu.

_stojím pevne ako mramorový stĺp vytesaný v hlbokej minulosti a žijem vo svojom vnútri mimo všetkých týchto ľudí. Zo žiaroviek snažiacich sa pripomínať postavené sviečky, z ktorých nesteká horúci vosk, prechádzam zrakom vyššie. Pomaly kĺžem po šnúre, sledujem jej napätú rovnosť nenarušenú ani jediným hrbolčekom až k jej začiatku pripevnenom k oblúkovému stropu.

_vidím jemný pohyb. Pomaly a takmer nebadane sa kýve z jednej strany na druhú. Pýtam sa sám seba, či je to vyvolané prúdom vzduchu vejúcim od dverí k miestam, ktoré ostávajú môjmu pohľadu skryté? Alebo to môžu byť magické sily, ktoré hýbu lampou? Posadnuté Temným pánom vládnuceho peklu, sa snažia rozkývať tento nevinne vyzerajúci predmet, ktorého kmitanie zo strany na stranu postupne nadobudne obrovskú rýchlosť, bude svišťať chrámom, šnúra sa bude napísať viac a viac. Bude usekávať hlavy ľuďom pomalším, ktorí nestihli uniknúť tvrdému verdiktu Satana. Potom sa odtrhne a spočinie uprostred krvavej spúšte plnej zmätku a sĺz, ktoré sama vyvolala.

_myšlienky a dohady postupujú ďalej. Predávajú mi do náručia zvláštny dotaz, či môže mať lampa svoju vlastnú vôľu, ktorá bude rozhodovať o svojom osude prislúchajúcom neživej veci. Ak bude mať náladu, bude sa kývať a po čase, unavená činnosťou skončí a ostane visieť ako mŕtva.

_toľko otázok, toľko keby. Strácam v tom prehľad a myseľ uspatá jednotvárnym hlasom a prepracovaná imaginárnymi myšlienkami odmieta pracovať. A preto nahrádza „keby“ tvrdením „na dnes končím.“

morbídna hoppipolla

2006-04-07T19:05:00.000+02:00

_oči sa mi pomaly zatvárajú, bolesti hlavy sa pravidelne ozývajú hlasným gongom. Dunenie prehlušujúce všetky zvuky naokolo, zanechávajúce pocit otupenosti a nezúčastnenosti. Krv bubnuje pri spánkoch. Rozťahuje steny tepny, akoby skúšala pružnosť tkaniva.

_tá červená tekutina pripomínajúca víno, horúca ako oheň sa snaží roztrhnúť pokožku a uvoľniť si cestu. Chce sa vyliať von, vytvoriť mláku. Malé červené jazierko, nad ktorým budú hopkať malí Islanďania spievajúci si melódiu Hoppipolla. S malými čiapkami budú nadskakovať a mamičky ich budú varovať, aby nešliapli do drobnej mláčky.

_na jej povrchu spočiatku uvidíme nebadateľnú penu. Počas svojho vylievania sa von z tepnového koryta sa sperlí a vytvoria sa malé bublinky. Ako keď zabijú besného Cuja a jeho pena na papuli sa zmieša s krvou vylievajúcou sa z prestrelenej lebky.

_krv bude pomaly chladnúť a zaschne na nových parketoch. Čerešňové drevo ešte viac očervenie a navždy v ňom ostane stopa. Kričiace ako druhý, tajný náhrobok symbolizujúci nepochopiteľnú smrť mladého človeka s otvorenou tepnou.

_telo sa bude na podlahe rozkladať a nikto ho nenájde. Mŕtvola ležiaca v opustenom dome vytvorenom v snoch mladej pomätenej mysle. Muchy si na ňu sadnú a budú hodovať na novej pochúťke.

_tak zomrie jedna časť môjho vnútra rozdeleného na veľa ďalších ľudí pociťujúcich bolesť a snažiacich sa uniknúť z tohto sveta. Ľudí skrývajúcich sa v mojom vnútri, čakajúcich na svoju smrť.