pád

_skláňa sa nad kvetmi, zachytáva ich farbu, ich jednoduchosť. V duši nevládne ľahostajnosť, koncentruje svoju myseľ len na tie malé farebné bodky. Sústredí sa na ich zachytenie. Musí byť dokonalé, musí byť výstižné, musí vyjadriť podstatu ich existencie. Neochvejnosť ich bytia. Sú tu, majú dôvod, nejakú príčinnú základňu, sú spochybniteľné, ale aj dokázateľné, ich bytie je však nevyvrátiteľné. Rastú na skalách, berú si z minimálnej vrstvy pôdy živiny, sú malé, ale odolné.

_pozerám sa zvrchu. Stojí v tom trojuholníku, blízko k vrcholu, na nehostinných skalách, vyzerá to hrozivo z tejto výšky, v ktorej sa nachádzam. Kľačí, zaoberá sa nimi, okolitý svet vypúšťa, teraz neexistuje, teraz nie je žiadny svet, len existencia a kvety, momentálne vypustenie reality. Aspoň na chvíľu, aspoň na malý okamih je potrebné ohraničiť sa len s jedným objektom, v rozmazanom univerze, farby nepominuli, len sú menej ostré, lebo všetka ostrosť je v kvetoch. Možno závoj, možno sklo, možno naozaj len (ne)preniknuteľný vzduch, hraničiace elementy, ktoré oddeľujú, ktoré delia na svet tej existencie pri kvetoch a ten svet, v ktorom stojím ja trocha ďalej, nad touto situáciou a vidím to ohraničovanie sa. Vyzerá to trocha hrozivo, trocha ako únik, odlet, beh preč.

_trojuholník, existencia, kvety. Sledujem to ako nepriamy účastník. Nie som totiž spolukonateľom toho spoločenstva tam nižšie, pozorujem to však, som zainteresovaný, nie však zahrnutý, prienik dvoch množín, nie však ich zjednotenie. Prekrývajú sa istou časťou, majú niečo spoločné, nemôžeme ich však zlúčiť. Pokús sa spáriť, či zjednotiť bude neúspešný.
Sme množiny. Stretávaním sa, komunikáciou sa stávame akousi sústavou množín, svojimi činmi a skutkami vytvárame spájanie, prieniky, matematické aj nematematické pojmy. Sme čísla, sme prvky, pocity sú len čiary, z ktorých tvoríme jednotlivé znaky. Existencia je kód.

_odhaliť hrozivosť vopred? To tiché bublanie v žalúdku, ten strach, ktorý ochromuje celé svalstvo. Chuť medi pod jazykom, nie skorodovanej. Ako keď si vložím mincu do úst a po chvíli je pokrytá vrstvou slín a je cítiť jej chuť. Papily. Chuťové papily spolu s pohárikmi rozpoznávajú, odhaľujú a ja viem, že niečo sa stane, podľa tej meďnatej chuti, ktorá ovláda celé moje ústa. Potrebujem si odpľuť, ale cítim akúsi paralýzu. Nemohúcosť vykonať pohyb. Stojím tu, niekoľko desiatok metrov vyššie a tristo metrov podo mnou je všetko. Nie všetko, len časť podmnožiny ďalšej podmnožiny. Aj to je niečo. A tá existencia v trojuholníku poniže mňa, na skalách, pri kvetoch, vo vlastnom vesmíre, do ktorého preniká ten silnejúci vietor.

_minimálne pošmyknutie sa. Nepozornosť? Sekundu nechápem. Nervový vzruch vyvolaný zmenou tam dole, ktorá sa mi premietla na moju šošovku a tvorí prevrátený, zmenšený obraz musí preniknúť do mozgu. Beží po vláknach rýchlosťou v, možno rýchlosťou vyššou ako c, všetko je možné, nie som povolaný rozumieť tomu a mne to zrazu dochádza. Sekunda. Ten pád, kotúľanie sa a zrazu strata z obzoru. Bežím za tým klbkom padajúcim dolu svahom, nemôžem nedobehnúť, neviem si predstaviť situáciu, že nezachránim, nedokážem sa zmieriť s faktom, že zrazu príde zlom. Nemôžem len tak zrazu stratiť, na prvý pohľad bezdôvodne a na druhý tiež bez príčiny. Náhlu stratu si nepripustím. Tak nútim svoju svalovú sústavu spolupracujúcu s ostanými sústavami, nech podá čo najlepší výkon, lebo tu ide o všetko. Skala. Klzkosť. Pád. Všetko je preč.

v strede

_ono ma to núti, Ono ma to sem posúva, do stredu, ako nejaký artefakt, nech ma každý vidí, nech som všetkým ponúknutý, (no, nehanbite sa, dajte si, nenechajte sa núkať, hoďte doňho rajčinu, či máte skôr chuť sa trocha pohrať a potom pokrčiť a hodiť do odpadkového koša?) a budú si so mnou robiť, čo sa im zachce. Ako nejaká hračka, spleť nervových vláken, tepien a žíl, vystavený v supermarkete pri vyústení schodov z vyššieho a nižšieho poschodia priamo pod tabuľkou označenou „zľava,“ ktorej ľavá šípka zľava ukazuje na mňa. A ja som nútený stáť a čakať čo príde.

_postávajú okolo mňa, vidia na mňa, nedelí nás ani sklo, ani mreže, ani zábradlie, ani laná, ani sieťovina, ani ochranka, absolútne nič, len dusík, kyslík, oxid uhličitý a nejaké tie vzácne plyny, podlaha, pod ktorou je výstavná sieň plná krochkajúcich prasiat tupo hľadiacich na niečo, čomu vôbec nerozumejú, nad nami je strop, na ktorom je ďalšia podlaha pokrytá kobercom a všelijakými zbytočnými vecami zo skla, plastu, dreva, látky a tam uprostred, on a ona, v porezaných rukách striekacia cesta k lepším okamihom, v ktorých budú inde a budú letieť s kačicami na juh v tvare V a keď sa unavia, odplávajú dozadu a skočia do rybníka medzi pstruhy a ja tu, uprostred, bez deliacej cesty, bez bariéry, ako také teriéry, ja uprostred a okolo mňa oni.

_čumia, vypliešťajú oči, (to nie je pravda, také veci sa nestávajú, to vážne?) niektoré veci im asi nie sú jasné, som tu, nechránený, vydaný napospas a im je divné, že je mi to jedno, v ich očiach sa odráža moja apatia a nezúčastnenosť, akoby som tu nebol, lebo ja tu vlastne naozaj nie som, telo áno, duch, ten je vždy inde a možno ich práve to hnevá. A možno sa ani nehnevajú, možno nie sú rozčúlení. Čítam v ich očiach zmätok, nepochopenie, akýsi hlúpy chaos, ktorý naráža na moje ignorantstvo a vzniká havária na tejto vzduchovej zátvorkovej svorke, ktorá uzatvára kruh, nie sme vo vzduchovej bubline, ani na eliptickej dráhe, jednoduchý kruh a tam ja a oni.

_je mi to skutočne jedno. Ich nepochopenie, moja apatia, ich čumenie, moja ľahostajnosť. Som v strede, nie som však centrom diania, lebo tu žiadne dianie neexistuje. Takmer absolútny pokoj, avšak pokoj pohybový, nie pokoj duševný, lebo ten je poznačený tou strnulosťou a nezmyselnosťou, ako tu sme v tejto monotónnosti a intenzita časového doliehania stagnuje a už sa nedá ani uvedomiť si dĺžku tejto nehybnosti, mrznutie uprostred vesmíru, absolútna zbytočnosť, absolútna hlúposť, ostane to tu takto, či urobí niekto prvý pohyb a potrhá tento kruh, naruší škrupinu, roztriešti ľad z povrchu? Je mi to jedno.

vnútorná explózia

_sedenie, roztápanie sa v sedadle. Uvelebené pololežanie. Existencia mimo tela. Nechávam sa omamovať zvukmi, viac ma však uspáva teplo. Sála a vyžaruje smerom ku mne. Cesta medzi mnou a zdrojom je voľná, vzdušnou aj skutočnou čiarou je to len niekoľko desiatok centimetrov. Vo vnútri to horí, ku mne sa dostáva už len prehriaty horúci vzduch, bez zápachu, vône, či smradu.

_horúčava a zvuky ma zmáhajú. Pravidelné rytmy, regulárna konsonancia, pohlcujú ma. Vnímam ten podtón, najhlbšie zvuky sa mi vrývajú do podvedomia. Oči mám zatvorené, chcem byť súčasťou toho zvukového zážitku. Mažem zo svojho dosahu okolie, ako The Eraser.

_vlny, zaplavujú ma vlny. Vlievanie sa do vnútra, vypĺňanie priestorov a zákutí. Vymetanie, ohlodávanie ostrostí. Prehýbanie sa pod ich mocnou dominanciou. Momentálna recesívnosť. Len na chvíľu. Sú v mojej hlave, nevyháňam. Teplo otupí, zvuk zhypnotizuje.

_vymazané okolie, vymazaná pamäť. Nenachádzam spomienky, neviem, čo sa dialo. Úplne ma ovládli, nebol som to ja, ja som bol vtedy chvíľu v bezvedomí. Vybuchoval som, vnútorná explózia sa stala zmyslom môjho života. Nedalo sa viac vydržať. Ešte jedna vlna a roztrhnem sa. Tá chvíľka, jediný moment, keď sa dostavuje pocit spojitosti s celým univerzom, jeho večnosť je dotknuteľná, načahujem ruky a ...

... vlny povoľujú, tlak sa vo mne znižuje, vlny sa vylievajú. Zo mňa, odo mňa - preč. Oslobodzujú ma, stávajú sa mojimi spasiteľmi. Nevybuchnem, neskončím svoj život nedobrovoľným rozmetaním svojho vnútra na všetky strany. Obsah vĺn sa vo mne znižuje, frekvencia odchodu je konštantná. Myšlienka uvedomenia sa rozžaruje. Otvorenie očí, aby bolo zistené, že som voľný.

hnus

Smrad až hrôza,
Pekelné teplo,
Sírové bahno,
Ktoré zmäklo.

Telo natisnuté na tele,
Absolútne zhnusenie,
Do ruky mi vchádza,
Chuť na ich brúsenie.

Zaschnuté sliny,
Kvapky potu,
Rozkladá slnko,
Na smradľavú hmotu.

Sezónne kúpanie,
Absencia sprchy,
Sú to zvieratá
Po tele blchy!

Pach cesnaku,
Štipľavosť z úst,
Zlepené ochlpenie,
Na hlave chrúst.

Všade naokolo skysnuté pachy,
Ovládajú ma fóbie, strachy,
Musím fakt ísť - nasadiť klus,
Opantal ma celého – totálny hnus.

pozorovateľova megalománia

_sálaš, padáš. Chladneš, padneš. vzpieraš sa, nejde to. Za každým vzdychom dávaš namiesto trojbodky tri výkričníky. Číslo uchované, význam zmenený. To len takto bez dovolenia. Nepomôže ti nikto. Prečo by aj? Plazíš sa, vychádzajú z teba škreky. Nevydržíš to. Chladneš.

_horíš. Hnevom. Čo počuješ, začuje nik iný. Ide to z teba do teba akoby podľa zákona zachovania energie. Prebytok slov. Prebytok kriku. Disharmónia, bolesť, nepochopenie. Druhých, či teba? Falošné vlajky ti vejú nad hlavou, nezmyselné národné hymny znejú priestorom. Zbytočnosť kričí, zbytočnosť mlčí.

_srdcu sa nechce. Lenivosť. Nemôže, možno chce. Bezmocnosť kričí, bezmocnosť mlčí. Je tu niekto? Obzeráš sa, nádej nepohasla a ty ju určite polievať nebude. Rozdúchavaš a pritom pomaličky končíš. Tvoj život sú už iba záverečné titulky.

_posledný pokus, už žiadny poklus, skúsme ten hókus-pókus. Zintenzívňovanie patologickej apatie. Už to cítiš. Nádych, výdych, nádych, pohltilo ťa to. Tak veríš vo večnosť, až si navrávaš, že ti to pomohlo. Nepomôže. Nikto ani nič. Ostaneš tu a o chvíľu padneš. Bude ticho.

fragmenty dneška / extemporization III

_hľadenie len na povrch, všímanie si vonkajšej krásy, neprisudzovanie dôležitosti vnútru, dbanie na formu a tvar, podstatným slovom je „páčiť sa,“ robenie len toho, čo vyhovuje konkrétnej osobe, pre pocit priam vyvýšenia ... vraj som absolútne povrchný.

_utekajúce, nezastaviteľné svetlá, rýchle kolesá,
Nestíhanie sledovania, srdce určite neplesá.
Hľadenie na spodné vystrekovanie špinavosti,
Čakanie, trasenie, prechod do sinavosti.

„Voda volí, kam by sa schýlila
núti ma, aby som sa náhlila a páli ma“ (longital)

_horiaca túžba napĺňajúca psychiku prechádzajúca do fyzickej zahasená ľadovým prúdom reality. Káva, koláč v mysli, razom zmizli, predstavy mi skysli, tak to je vždy so skutočnosťou. Všetko je otázkou zvyku, život plynie stereotypne. Bohužiaľ.

:.ako napísané na prvýkrát, tak publikované bez úprav.:

vypustenie

_fontána uprostred noci, naokolo tma a šum speňujúcej sa vody dopadajúcej na nepokojnú hladinu, zvuk toho stereotypu v stereo kvalite, všade tu, kam len ľudské oko dovidí, kam len ľudské ucho so svojou nedokonalosťou dopočuje. Tiché kvapkanie jemného daždivého mrholenia na plech a drevo položené uprostred námestia, všetko sa zdá tiché, ale nedotknutosťou noci sa stáva hlasnejším. Čakať mesiac je vyjadrením naivity respektíve veľmi pevného presvedčenia v jeho zjavenie sa na oblohe, on však nezasvieti, neodrazí slnečné svetlo, ostane za oblakmi a nepokúsi sa cez ne nejakým spôsobom preraziť, je a bude tam, kde je, nič sa nezmení. Sivé oblaky sa trhajú o tmavomodrú, raz jej má viac jeden, raz druhý, je nerovnomerne rozmiestnená, chaotickosť vo mne katalyzuje absurdnú tieseň.

_vypustil som všetku krv, narezal som tepnu a všetku ju zo seba vylial do fontány, nebolelo to, rezná rana ani neštípe. Nie som mŕtvy, napustil som si do obehovej sústavy studenú vodu z roztopeného ľadovca, nie je to Evian, pochádza z Islandu a rovnako spoľahlivo ako krv roznáša kyslík po celom tele. Tá červená nearomatická tekutina, ktorej som sa zbavil na prvý pohľad úplne bezhlavo a snáď trocha aj nelogicky, ale po dlhšom skúmaní tejto udalosti vyplynie záver, že to nebola len taká daromná zábavka, ostala vo fontáne a chodbičkami sa dostáva do pumpovacieho centra, ktoré je srdcom fontány. Voda sa s ňou mieša, atómy sa preskupujú, nastáva farebná, tekutinová difúzia, premiešaná už vystupuje vyššie a z fontány už strieka načervenalá tekutina.

_prichádzajúce telá, divenie sa v ich mozgoch, divejú, v ovzduší krv, spustené zakorenené pudy, sliny a pena z úst, jej vypúšťanie, tiene sadajúce na ich myseľ, berú nože, berú všetko ostré, čo vidia, čo nájdu, prikladajú k zápästiam, prikladajú k svojim telám, ryjú, posadnutosť kričí, monotónna hypnóza, prerezávajú, bodajú, vrážajú, vzdávajú sa, poddávajú sa, obetujú do fontány, sú prázdni, napĺňajú sa vodou, sú plní, odchádzajú do priestoru, z diaľky hľadia, pozorujú. Cyklus ukončený.

_červenosť sa zintenzívňuje, je to akési hustejšie, nie však negustiózne. Platí tu priama úmera, čím viac krvi, tým viac červenej. Vyzerá to tak oslobodzujúco, vzdialene, zrazu sa dostavuje pocit čistoty, znovuzrodenie, dištancujem sa od toho, čo ostalo vo fontáne, to už ku mne nepatrí. Je to zanechané, špina, zbytočnosti, nepotrebnosti odhodené, som ľahší, pocit vzletnosti. Odchádzam bez rozlúčenia sa a nejde to so mnou, začlenilo sa do cyklu fontány, už mi nepatrí, patrí jej. Vytriezvenie, konečne facka po ksichte, narezaná tepna, pochopenie. Je to jasné. Som už preč. Konečne

čierna diera

_som len jeden drobný fragment svetovej mozaiky životov. Každý z týchto puzzle-ov je nahraditeľný. Vypadne jeden, na miesto sa dostanú dvaja. Zanedbateľnosť, nepotrebnosť, bezcieľnosť, bezdôvodnosť, zbytočnosť. Ľudská existencia je len prachobyčajné zviera, nikomu nechýba, kedykoľvek môže byť nájdené lepšie, krajšie kvalitnejšie.

_smrť len ukončuje túto absurdnú púť labyrintom nezmyselných medzníkov. Nie je to sek, je to len akýsi bod, za ktorým konečne dostáva zmysel. Niečo ako sivý bod uprostred čiernoty. Treba si užiť tú sivosť, za ňou príde ďalšia temnota. Niektoré duše nedokážu nájsť svetlo. Zazrú ho na chvíľu a hneď zhasne. Buď ho samé zahasia, odignorujú, alebo sa chvíľu okúpu v jeho žiare a keď vidia, že je to len ďalšia absurdita, ktorá ich zbavuje hraníc, tak pevne stanovených, sami odídu. Nemôžu si to vychutnať, nedokážu to zniesť. Kúsok svetla.

_videná je len tá nezmyselnosť, viditeľné sú len zrady, klamstvá. Podozrievanie prepadá do paranoje, vnútorné temnoty sa dokážu rozťahovať úspešnejšie, ako ten kúsok dobra. Duša je malý vesmír. Plná čiernych dier, ktoré pohltia všetky hviezdy. Nesprávne konanie, nevhodné správanie, pomoc sa nemôže dostaviť, je mi to vnútené mnou, nechcem pomoc, chcem byť čierna diera. Vnímam tú čiernotu okolo seba, stanem sa jej súčasťou, predtým však musím nasávať trpkosť vzduchu a krik bezcitnosti a nedostatku citov okolo mňa, lebo niečo ma musí pred spojením s nadpriestorovosťou zničiť, hodiť moju dušu o skaly zla. Už aby bolo po tom.

_zmiznem. Kto si spomenie? Opustený náhrobok medzi tisíckou ďalších, môj popol pod ním. Nepodstatný, zabudnutý. Kto to bol? Kým chcel byť? Nespomenú si na mňa ja viem. Matkine slzy, nikto viac. Ona bude spomínať, ostatní zabudnú. Rýchle vymazanie pozície z pamäti. Zaradím sa medzi tisícky mŕtvol zabudnutých. Láska sa spojí s láskou, slzy so slzami, ja so zemou. Čierna diera, nepodstatná a neviditeľná bude pohltená väčšou. Nikto si to nevšimne.

antiprednáška

_veď vám nie je rozumieť. Podivné zvuky vydávate. Artikulujete, možno zbytočne, možno aj nie, ale cieľu vyjadriť sa explicitne to veľmi nepomáha. Banálna formulácia ideí je takmer netolerovateľná a vaša snaha o transparentnú argumentáciu je skutočne trápna. Nejde vám to, tak sa nepokúšajte.

_prerušovanie môjho monológu, práve uprostred najdôležitejšej repliky je potrestania hodné, ale vo svojej veľkodušnosti a srdečnosti vám dám ešte jednu šancu, predtým, ako bude trest vykonaný. Ja rozhodnem kedy, kde a ako. Vy sa tam dostavíte a poddáte sa. Z toho je úplne jasné, že ja mám ťažšiu úlohu v tejto situácii. Ale znášam ju hrdinsky a ani si nežiadam obdiv. Buď vzíde z vašich pomalých mozgov sám, aj keď moje pochybnosti o tejto vašej schopnosti sú opodstatnené, alebo sa vám nedostaví, čo ma vôbec neprekvapí, keďže stupeň vývoja vo vašom prípade nepokročil veľmi ďaleko. Ba, mohol by som podotknúť, že zastavil ešte pred stredom cesty smerujúcej k nedosiahnuteľnému cieľu, ktorý zdolaný samozrejme nebude. Bolo by predsa rúhanie propagovať zvláštnu myšlienkovú bázu hlásajúcu niečo podobné.

_som rád, že ste sa utíšili a využili tú možnosť počúvnuť, čo sa snažím povedať, kým vetry vejú a odnášajú všetky naokolo vyslovené slová. Reč ako základný dorozumievací prostriedok totiž neexistuje. Jej bytie je nedokázateľné, keďže už dva súdy nemusia vyústiť do jediného úsudku a cesta k nemu môže byť ihneď znegovaná do opozitnej formy. Keď sa aj dostaneme k úsudku, ten môže byť na základe všeobecných vedomostí, či našej viery, podloženej, či nepodloženej, vyvrátiteľný, popierateľný a odvrhnutý.

_má teda snaha vysloviť vlastnú myšlienku, aplikovať teóriu endogénneho monológu v exogénnej praxi, či vyjadriť slovami senzuálne vnemy, vôbec nádej prežiť v dnešnom svete? Možno by používanie holých nerozvitých súdov, v ktorých nemožno hľadať homonymitu, stálo za to, aby bolo vyskúšané. Lebo extrémna forma uplatnená podľa hesla „mlčať je zlato“ by sa mohla zdať zvláštna a odporuje heslu druhému „zlatá stredná cesta.“ Keďže v oboch sa skloňuje jedno slovo, mal by byť povšimnutý význam oboch súdov, ktoré síce môžu byť vyvrátené nahradením podmetu, či prísudku využívajúc sylogizmus, ale predstavme si možnosť, že nič také sa nestane. Teda veta „nemlčme, buďme ticho“ možno nie je nelogická, ani zlá, ale skrýva v sebe istú tajomnosť, „čo teda budeme robiť?“ Smerovanie ľudskej existencie je predstaviteľné ako bludisko bez chodbičiek, nezaťažujme sa otázkami ohľadne nezvukovosti.

_navrhujem vám teda, poslucháči a čitatelia, aby sme písali a hovorili jednoducho a zrozumiteľne. Akékoľvek slová, ktoré by mohli byť pochopené inak, je treba ihneď vysvetliť, ak je dostupné, podložiť dôkazmi, hmotnými aj abstraktnými, mať po ruke slovníky výkladové, prekladové, odkladové a ukazovať, ozrejmovať. Buďme jednoduchí a struční, jednovýznamoví a jasní, lebo „v jednoduchosti je krása.“

hnitie

Niečo je tam dolu,
Nemá už vlastnú vôľu.
Leží tam tak tvrdo,
Rozrezané má hrdlo.

Tam zdola ide hnitie,
Z vlka vychádza vytie,
K mesiacu sa modlí,
Nejaké pochúťky by mu bodli.

Spod zeme vychádzajú pachy,
Nezakryjú ich ani kvety ani machy,
Leží tam a hrnú sa tam muchy,
Žiadny strach, žiadne vzruchy.

Spod povrchu ide smrad
Miesto plné krvi, plné zvád
Leží tam dačo bez duše,
Pri ňom vlk, do ucha ho kúše.

Tam dolu je niečo,
Smrdí horšie ako lečo,
Na spánkoch zaschnutá krv,
Nažere sa ten, kto príde prv.

To miesto našli už aj hladné supy,
Podľa smradu by ho našiel aj tupý,
Pochutia si a možno aj grgnú,
Po jedení ho do priekopy drgnú.

Bude to tam ešte dlho páchnuť,
Ani dážď to nedokáže spláchnuť,
Akokoľvek silný vietor bude duť,
Tak príjemný večer a dobrú chuť.

halucinogénna óda

_je všade, kam sa len obzriem. Netvorím žiadne plány, ktoré by opisovali môj útek ku nej, ale ak by si tajný či verejne známy pozorovateľ, o ktorom nič neviem a ktorý vie čo-to o mne, dívajúci sa zvrchu, snáď nie povýšenecky, ale len z určitej výšky h, pri ktorej viem vypočítať aj čas dopadu, aj maximálnu rýchlosť, s nadhľadom nad touto vecou, myslel, že všetko toto, čo sa tu deje, okrem toho, čo sa aj nedeje, ale len plynie časom aj priestorom, tak ako vlny udierajúce o skaly v Škótsku, či dažďové mračná presúvajúce sa ponad fjordovité pobrežie Nórska, je schválne, je naschvál vyvolané, je nasilu privolávané, autosugesciou vyťahované z vnútra, mozgom pretvárané na náhodu, tak by sa skutočne mýlil a potvrdil by svoju neschopnosť vidieť cezo mňa do mňa a odhaliť, že všetka snaha pretvoriť moje myslenie zložené z mnohých vlákien pokrútených, tvoriacich elektrický obvod, ktorého pravdepodobnosť chyby je 0,098, je márna a snaha odhaliť vnútorné spiknutie proti vonkajšiemu svetu, akási snaha ohradiť sa pred skutočnom je snahou hlúpou a zbytočnou.

_ani hlavou nemusím pohnúť, už je tu. Nielen ten pocit, ktorý ma sprevádza a vraví mi, že ma sprevádza a okrem toho aj to, že ona ma sprevádza, ale aj tá atmosféra tajomna vkrádajúca sa mi do duše, také to tiché šteklenie, pripomínajúce troška nechcené škrabkanie zvnútra, akoby tam niečo pod povrchom bolo, bublalo, liezlo a brúsilo si svoje výčnelky o kúsok trčiacej kože, o ten voľný pľac, ktorý akoby tu bol pripravený preňho, aj keď v skutočnosti nie je, ale záujem mikroorganizmov o vonkajšiu organizovanosť sveta je nepatrný a zanedbateľný, podobne ako odpor pri maximálnej rýchlosti tesne nad povrchom.

_ona je neustále akýmsi spôsobom vo mne. V mojich myšlienkových procesoch, ako kladiem za sebou slová, ako pomocou nich rozkvitajú moje vety, v mojich snoch, z ktorých sa nestrhávam a aj keď sú skutočne zvláštne, vychutnávam, nechcem ich prerušiť zbytočným zobúdzaním sa, ktoré býva aj tak nedobrovoľne vynútené elektronickými hodinami v poličke, zelenými svetielkami vytvárajúcimi paličky oznamujúce uplynulý a zostávajúci čas, je so mnou, stará sa o mňa, aby veci okolo mňa nepodľahli tuctovosti, dáva na mňa pozor, ak sa schyľujem k predvídateľnosti, väčšinou si spomeniem na jej prítomnosť, ak by toto všetko malo byť márne a pokračovanie v jej myšlienkach by zrazu bolo pochybené.

_neviem, nechápem, nesledujem bázu, nevidím dopredu, nepreskúmavam podstatu dostatočne, neobjavujem zámerne, neodhaľujem s presným zámerom, nemám vždy potrebnú dávku vôle, nevnímam vždy stopu jej nôh, nedokážem vždy zbadať odtlačok jej prsta, neviem sa zachrániť pred závislosťou od nej, neexistuje pre mňa iná možnosť ako vyznať jej city, neevidujem iné prosby iných krások, nemožnosť vymazania, ktoré nie je žiadané nikým - ničím je zavŕšená, nepotvrdenosť nájdenia je na stole. Veď je také viditeľné, ako som pobláznený, ako som absolútne vzrušený, aký som beznádejne zamilovaný do jej nádhery, ako som omámený vôňou jej charakternosti, aký som opitý túžbou zahĺbiť sa do nej viac a viac a ako je absolútne viditeľné, že by som z nej už nikdy nevyšiel, keby som sa zahĺbil, ako by to stálo zasa toľko energie. Neminiem molekuly ATP na toto. Radšej jej zložím túto ódu, nasiaknutú svojou halucinogénnou povahou.

Ó, kráľovná mojich platonických lások,
Ó, milujem každý jeden Tvoj vlások,
Ó, kráľovná temnôt slovných,
Ó, milujem Ťa už od dôb dávnych,
Ó, kráľovstvo Tvoje je v smrti,
Ó, pôjdem za Tebou, keď život ma zdrtí ...

pod vplyvom

_dovnútra hodené tabletky paralenu sa už rozpustili a kolujú mi v žilách, na červenej riečke sa mojim vnútrom plavia a sledujú zvnútra obloženie tepien, niektoré už možno aj žíl. Dávajú stop-signály mozgu, nech uvrhne srdce do pomalšieho pumpovania a telo nech sa zloží do niečoho mäkko teplého. Všetko je zrazu také pomalé.

_tak tu sedím, cez žalúzie sa snažia dostať do izby posledné svetelné lúče vyslané z už krvavo červeného kotúča padajúceho samovoľne pod obzor. Dráždia mi oči, ktoré sa zatvárajú, najprv len občas nachvíľu, potom začínajú byť zatvorené častejšie a na dlhší časový úsek. Ale treba dokončiť svoju misiu, prekonať prosby tela, ktoré sa uvoľňuje na stoličke, snažiace sa uložiť do polohy vhodnej na spanie.

_k duševnej úplnosti mám strašne ďaleko, tak ako má dokonalá večnosť ďaleko a blízko k celkovému uskutočneniu. Chýbajúce elementy sa snažím hľadať, pozbierať si ich do košíka harmónie, akosi však ostáva nenaplnený. Čierne labute sa plavia po mŕtvom ramene, tak túžim nachvíľu stať sa jednou z nich, vnímať prírodu z naturálneho hľadiska a neuvedomovať si záťaže tejto reality.

_cimbalový hluk sa prediera priestorom, hromadia sa vo mne protichodnosti. Túžba vzdať Bohu vďaku za to, čo mi je umožnené, čo posúva životnú cestu tým správnym smerom, zároveň veľký otáznik, kam to všetko vedie, prečo sa to deje. Len tak sa prevteliť do vzduchu a sledovať ten nikdy nekončiaci kolobeh z inej perspektívy, vniesť do vnútorného chaosu jednotu, a zistiť, odpoveď na otázky začínajúce slovom „prečo.“ Nič z tohto sa nepodarí, ostanem len blúzniť pod vplyvom 3 tabletiek, lebo dve sú málo a štyri príliš. Ťažoba padá na moju hlavu, nemám energiu na prevteľovanie sa. Tak tu ostávam.

fatal error

_kričím pomedzi šum snehovo - daždivej búrky, pred a po udretí modrého blesku, niekde do stredu vločiek otázku. „Kto je tu mŕtvy?“ Odpoveď neprichádza. Snáď sa hanbia, možno im nie je dovolené odpovedať, jednoznačne nedokážem odpovedať. Okno ostáva hluché, nebaviť sa s ignorantmi. Také to hlučné ticho preniká cez pootvorené sklo, zarosené a zaparené dovnútra, po zatvorení následnom odchádza. Prekĺza ako neviditeľný had cez mrežu. Nevydržím tu stáť skrehnutý, obklopený padajúcimi kúskami zmrznutej zmozaikovenej vody, len kvôli jednej nezodpovedanej otázke, v podstate pre mňa nedôležitej.

_nepodarilo sa, tak si ľahám na posteľ, drobné telo len v kúsku tenkej látky uprostred začínajúcej zimy. Predstavujem si vlastnú neviditeľnosť. Kotúľam sa po tom drobnom priestore, pohodlnom, útulnom, prázdnom a nedostatočnom. Snažím sa zapadnúť za posteľ. Ako prach. Ako pierko z vankúša. Ako ponožka zvlečená z nohy, lebo izba je prekúrená a jej nositeľ nezvláda ten nával tepla z radiátoru sálajúceho a z pod vyhriatej periny horiaceho. Ako keby som bol niečo nepotrebné (veď som).

_nezaspávam, len bdiem, krv v spánkoch mi bubnuje do rytmu trip-hopového dubu. Tí mŕtvi sú ticho. Ako ich mám teda spočítať? Buď je úloha nesplniteľná kvôli nespolupráci skúmaných a bolo to vopred jasné, alebo som ja neschopný ich prinútiť zvolať svoje Ja, ktoré má byť zapísané do zoznamu, za čo by som sa mal hanbiť a následne by asi mal prísť trest za nevykonanie a neschopnosť (ale ja ho nechcem). Vyskytla sa chyba uprostred nedokonalého programu? Našiel som práve ďalšiu vadu uprostred halucinačného sveta? Ako Matrix. Ako keď bastard stretne svojho tvorcu. Bude to hore alebo dole? Dopredu nikto nevie.
Ale bude to chyba.

grc

_všeličo rozhádže. Vyhodí z miesta. Muži, ženy, pedofili. Všetky kategórie. Pohrajú sa, zavedú za mesto a potom zrazu fuč. Teda oni. A potom slzičky tečú, rinú sa cez tvár, básničky sú tvorené, ich fotečky sú zhorené, naše hlavičky sú zmorené. Potom len tak hlavou prebleskne, že Fuck it all, pokračujeme v ďalšom leveli. Prirovnávajme ku kolobehu vody, ak tak veľmi chcete. Ja nedbám.

_nerád by som tu teraz vyzeral jak necitlivý človek, ktorý sa nezaujíma o problémy druhých, ktorý si povie Fuck them, keď sa mu sťažujú. V žiadnom prípade. Smútky prenešťastné sú fakt fajn vnímať, len občas ich už mám dosť. Ani zahryznutie pijavice do tepny / žily vraj nebolí, len jemné štipnutie a potom ju necháme cickať takých 8 hodín maximálne. No, ale potom sa dusí z toho množstva prijímaného, tak ju musíme nechať vygrckať sa. A to tak, že ju dáme na tácku posypanú soľou. To jej vraj pomôže. (dobrá rada pre budúcich majiteľov bulimickej pijavice). Ona vyvráti usadeniny z tepny / žily a tú krv, kt. už nezvládala a môže cicať znova.

_teda, tie srdcervúce rečičky sú občas horšie ako tá grcajúca pijavica.

_no, ale je ešte dôležité podotknúť, že horšie ako táto bizarná dvojica prirovnaní sú sladučké sms-ky, ktoré si vymieňajú vymleté blodnýny v ružovo – bielo – tyrkysovej kombinácii s reppa machammi, či vytreté, zženštilé, nechutné, prešukané buzny sediace niekde u anjelov. Pre istotu uvádzam príklad, horší ako vyprázdňovanie pijavíc:

_„Awooyky babatenko moje maličké. Chrústik ružovučký, mne už nefunguje netík, fuuj, to je antičanané. JA budem plačkať. Nože poďme mať búvaciu nôcku ako také babušky, také mňam cukríčky splesnivené. Čmag. Cicuška, dneska bolo mooc čanané, xixi, buvaciu ceeeem. Dobrunkú nôcku baaabo. Xixi kuc mniaaaau tik tak muu“

:. toto som si nevymyslel .:

platonická

_vždy som ju tak trocha tajne ľúbil. Keď sa vyznávala zo svojich bolestí, strachu a túžob. Neveril som jej vytvorenému obrazu padlého anjela, akéhosi posla temnôt. Cítil som v nej len smutnú dušu plnú otázok a bolestí, ktoré potrebovala nejako sformulovať a dať svojmu vnútru nejakú podobu. Snažil som sa ju spoznať a o jej srdci som si vytvoril akúsi zmätene upravenú podobu. Keď vravela, že samota s ňou ostane navždy, ja som ju cítil. Keď videla svoju smrť zhora, videl som ju tiež. Keď padala a počula temné šepoty, bál som sa s ňou.
_vrátila sa znova a otvára dvere. Neustále je závislá na láske, plná bolesti, strachu, je obeťou, aj pokušiteľkou, odmietajúcou aj odmietnutou. Nemôže už dýchať, ale stále miluje. Nahnevaná, ustráchaná, čierna a temná. A ja ju stále tak trocha tajne ľúbim. Amy.