extemporization goes on

_a tak tu sedí jedno telo na drevenej stoličke s modrým pohodlným poťahom a pasívne prijíma tie nádherné tóny, vžíva sa do nich, preciťuje a imaginuje si okamih druhej strany a oddáva sa aurikulárnemu zážitku. Sivá kôra v jeho hornej časti len prijíma, nič netvorí, aj keď si predsavzala stať sa tvorkyňou umenia hudobného. Lenivosť je však silnejšia, pokorí aj predsavzatie.

čierna tavenina

_nútim sa posúvať jednu nohu pred druhú, silou vôle ich obe nútim k pohybu, nech tam nestojím, ako korintský stĺp, keďže soľný stĺp sa mi nezdá dostatočne estetický, aby bol hodný porovnávania so mnou, a je určený akurát tak pre milovníkov slaných vecí, vhodný na olizovanie. Nemôžem stagnovať, nemôžem zaostať, nesmiem spomaliť. Nikto mi nevraví, že by som mal, či nemal spomaliť, nie je tu nikto, kto by mi niečo prikazoval, buď zvýšeným hlasom, alebo prosebným výrazom v tvári, vyjadrujúcim žiadosť, túžbu po splnení tohto orodovania, som tu opustený a snažím sa prekonať sám seba, inak sa všetko pre mňa zle skončí.

_bolo by to také jednoduché ostať, nepohnúť sa, počkať si na ňu, kým príde, nevedieť si predstaviť jej podobu a nechať sa len tak prekvapiť a potom v nemom úžase vykríknuť, zamdlieť a prísť o vedomie, zošalieť od šoku vyvolaného nedostatkom a neschopnosťou ľudskej mysle predstaviť si tú hrôzu, ktorá spútava dušu v okovách upletených z fóbií a následného šialenstva. Ona bude tu, tak bez premýšľania využijem najľahší scenár ponúkaný mŕtvou rukou vystretou a stvrdnutou, vytŕčajúcou z udupanej hliny, ktorá je jedinou podlahou na tomto odporne tmavom miest plnom nedýchateľného vzduchu? Nie, moja túžba po vyslobodení z tohto pekla tlejúceho a horiaceho priamo vo mne, je silnejšia ako vrodená lenivosť ťahajúca ma k zemi vzdať sa a zomrieť uprostred ničoho vo vlastnom vnútri.

_darí sa mi, aspoň v to verím. Z pomalého plazenia sa po tej zapáchajúcej, vlhkej, miestami plesnivej, zaschnutou krvou pokrytej, viac čiernou ako bordovou a zvratkami zapáchajúcimi na sto metrov pripomínajúcimi požutú mŕtvolu, prechádzam do behu a všetko okolo sa začína vlniť podľa mojej dráhy vytvorenej náhodným padaním tela na jednu, či druhú stranu a následným vyrovnávaním rovnováhy, aby som sa udržal na nohách, neostal na zemi a nemusel sa oddať smrteľnému zovretiu. Musím bojovať o svoj život so šialenstvom. Aj útekom.

_z okolitých narýchlo vyrobených vlniacich sa stien vyliezajú, vylietajú a rovno na mieste sa liahnu malé okrídlené čierne chrobáky. Nemám z nich fóbiu, ale oživujú mi v mysli moju nepriamoúmernú logiku, čím menšie, tým nebezpečnejšie, keďže môžu vniknúť do uší a všetkých ostatných nechránených miest, prisať sa na pokožku, celého ma pokryť ako navlečený skafander, vyžrať pokožku, prehrýzť sa hlbšie, roztrhnúť svalové vlákna, jesť ich ako krmivo v miske pre psa, ohlodať kosť a nechať ma tam ležať v smrteľných bolestiach.

_pokrývajú zem, steny, strop, ktorý som si doteraz nevšimol. Až teraz si uvedomujem, je to akási chodba, prichádza mi to na myseľ behom, svoje obloženie, materiál, rozmery, osvetlenie v sekunde mení podľa potrieb mučiteľa. Všetko tu podlieha momentálnej skaze, ktorá dokáže pretvoriť celú okolitú realitu na ďalšiu zo série myseľ deprimujúcich živých obrazov zažierajúcich sa až pod kožu. Menia sa, áno, už to nie je hmyz, splynuli do súvislej, objem aj tvar meniacej hmoty, čiernej, ako boli ich nechutné panciere, na ktorých skladali svoje neustále kmitajúce krídelká, pomocou ktorých sa ku mne približovali, aby mi spôsobovali duševné muky, aby sa mohli obtierať o moju pokožku plnú nervových zakončení, ktoré z povrchu odvedú informáciu až do mozgu, ktorému nechýba veľa od kolapsu.

_je to akási horúca lepkavá tavenina. Neviem nič o jej zložení, ale je to zbytočné, lebo sa leje vedľa mňa, ako čierny ľadovec v čase odmäku, ako láva z práve vybuchnutej sopky, rútiaca sa dole, tešiaca sa na vytvorenie nových Pompejí. Dotýka sa končekov mojich prstov, vriaca aj ľadová, mäkká aj drsná, nútiaca ma bežať rýchlejšie, až necítim tlkot srdca, len krv pri ušiach, ktorá už nebubnuje, ale vytvára pernamentný stály hluk. Čierna tavenina striekajúca všade naokolo, pokrývajúca moje vlasy, ktoré náhle stvrdnú a prilepia sa na hlavu. Nebojím sa jej.

_nepodarilo sa jej dosiahnuť ten nenormálny morbídny cieľ, preto sa stále mení, zo stien sa leje tmavobordová krv ako z práve preťatej žily na zápästí, strieka aj krásna červená a horúca, priamo vychádzajúca z nadúvajúcej a pumpujúcej tepny niečoho rozbesneného, kým dopadne, stačí sa speniť na milióny malých ružových vzduchových bubliniek, som celý pokrytý zmiešaninou zaschnutej taveniny a dopadnutej, do pokožky a špinavého oblečenia sa rýchlo zažierajúcej krvi, idem však ďalej. Všetko predstaviteľné vyvolávajúce zmätok a strach, nechutné, až sa dvíha žalúdok a oči, ktoré si chcú obraz pretvoriť na niečo prijateľnejšie, znesiem, nevie si to vytvoriť ďalšiu predstavu, používam jediný jej nedostatok vo svoj prospech, tavenina-hmyz-krv-zvratky-hnijúce končatiny-skrátka všetko podľahne implózii, a v mieste zániku sa začína formovať zo vzduchu niečo nové, hmota sa nadúva, premiešava, horí a mrzne, dostáva nádherné čierne krídla, podsunie sa podo mňa, zachytí ma z kraja, nado mnou vytvorí nepreniknuteľnú helmu vytvorenú z jej krídel a letíme von z chodby, letíme naprieč temnou krajinou, pustou, bez akéhokoľvek vizuálneho rozrušenia až tam, kde sa končí môj sen.

len jedna veta

_čo sa to robí?
Letí, len nebadane sa oddeľuje, potom, v prvotnom prekvapení, ohromená všetkým tým neznámym okolím, od ktorého ju ochraňovalo práve oddelené, navždy preč odhodené, nikdy viac nenájdené, pomaly stúpa, ako motýľ bez krídel, vznášajúci sa neviditeľnou silou, umiestnenou v jeho vnútri, ktorá ho celého napĺňa, ako perie vankúš, na ktorom je uložená hlava spiaceho a snívajúceho, preháňa sa ním celým, až vyvoláva pocit vnútornej explózie, letí stále vyššie, k nebesiam, niekedy modrým, priam priezračným, ako voda v novej, vyčistenej studni, inokedy oblakmi, búrkovými mračnami pokrytými, zatemnenými, čiernymi, ako atrament vyliaty do misky s destilovanou vodou, stúpa, preniká atmosférou a všetkými možnými sférami a zrazu ...

_kam smeruje?
... je tam, kde chcela byť, vlastne, sama nevedela, či chce, či nie, radšej by ostala neoddelená, ale dopadlo to takto, niektoré veci sa ovplyvniť nedajú, tam, kde nič pod ňou, nič nad ňou, ani žiadne vákuum, ktoré si môže bežná ľudská myseľ, ovplyvnená poučkami z fyziky, vytvorenými na základe predstáv a nedokonalých pokusov, na ktorých sa stavia všetko okolité, len šíri priestor, bez vzduchu, bez čohokoľvek iného, bez akejkoľvek dimenzie, žiadny časopriestor, nič predstaviteľné ...

_čo tam?
... na mieste, kde už môže robiť čokoľvek, čo sa jej zachce, čokoľvek, na čo má chuť, môže tancovať valčík, tango, menuet, s niekým, koho si sama vyberie, nemusí čakať na pánsku volenku, tancovať môže aj sama, lebo tam je možné všetko, spev, rozjímanie, hudba, všetko, čo vždy chcela, ale nemohla, všetky veci, po ktorých túžila, ale nemala, všetko, na čo si zmyslí, je tam, pri nej, nemusí si ani želať, stačí jedna myšlienka a potom ...

_čo potom?
... nebude žiadne potom, lebo čas sa stratí, pohltí sa sám do seba, nastane implózia, ako keď vzbĺkne medzi dvomi obrovská láska, prekvitá a zrazu zanikne, pohltí sa sama do seba, ako prišla, tak odišla, neexistuje, nie je zabudnutá, ale je už neoprášiteľná a tam nebude nič také existovať, bude vtedy a navždy, žiadne plány, bez diára, žiť pre ten moment, ktorý si nemohla užiť vtedy, ale teraz je možný, existovať pre tú potechu, ktorá možno nahradí doterajšie utrpenie, ktoré možno bolo, možno nebolo, možno bolo slabšie, možno silnejšie, ale rozprávať stále o možno, neustále spomínať na to predtým je daromné, zbytočné, do koša hodenia hodné, lebo to predtým sa už skončilo a nevráti sa, lebo to bolo síce povšimnutia hodné, ale nie určené, na neustále comebacky, kde sa uplatní svoju túžbu cestovať v čase, lebo všetko bude dobré, lebo šťastie bude navždy tam, ...

_kde teda?
... v nebi.

(post) rigor mortis

_dialóg si veselo plynie ďalej. Neviem rozlíšiť intenzitu hlasu, z ktorej by som zistil mieru rozrušenia, pokoja, či hladinu nezáujmu, nepočujem zafarbenie, podľa ktorého by som mohol označiť jeden z hlasov za príjemný a druhý napríklad uštipačný, či smutný. Počuť len ich slová. Zarezávajú sa do čipov a veria, že v nich ostanú zachované ešte veľmi dlho.

_ani nevedia, ako veľmi sa mýlia. Keď telo postihne rigor mortis a prestanú sa obnovovať molekuly, z ktorých sa čerpá energia, čipy začnú pomaly prichádzať o uložené informácie, ako keď sa kartónovým krabiciam roztrhne dno a všetky veci naskladané v ich vnútri, ktoré môžu tvoriť hŕby odborných kníh, z ktorých môže majiteľ krabice čerpať množstvo informácií napríklad o posmrtných kŕčoch, stolová lampa, ktorú si zabalili na konci školského roka, keď sa sťahujú z momentálne pustej internátnej izby, v ktorej bola takáto malá lampa požehnaním, či malé kôpky oblečenia, od letných nohavíc až po tenký komínik jemného spodného prádla, jednoducho vypadnú na dlážku a spôsobia riadny chaos.

_všetko je však preč, tajomné šepoty sa vytratili, telo ostalo ležať. Nikomu asi nevadí tá bielasta pena okolo úst, tvorená množstvom lesklých bubliniek odrážajúcich malý lúč svetla prameniaceho zo žiarivky upevnenej na stene oproti otvoreným dreveným dverám. Aj krv pomaly vytekajúca zo zápästia, pokrytého množstvom už zahojených, ale aj úplne čerstvých zárezov, v poslednom čase nespôsobujúcich žiadnu bolesť, zasahujúcich pod minimálne tenkú vrstvu podkožného tuku, vyzerá ako náhodne vyliata zmiešanina kečupu a malinovej šťavy zmixovanými v miske za pridania kvapky vody.

_a čo to plastové vrecúško, z ktorého sa vysypali všetky lieky, ktoré mohli zastaviť celú skazu odohrávajúcu sa na tejto vyleštenej zemi očakávajúcej najbližší čas totálny kľud a pokoj a hlavne čistotu? Všimne si niekto tie denníky popísané čiernym perom a kresbami vyjadrujúcimi všetku trpkosť a bolesť v nerozvinutom srdci? Rigor mortis už pominul, stuhnutá ruka sa uvoľnila, vypadol z nej nôž.

_blesky pripomínajúce stredoveké meče pretínajúcu krčné tepny, odsekávajúce krky podobných agresorov na koňoch budú určite zaujímavejšie. Šialené kvapky zgrupujúce sa vo všeobecnom pomenovaní dážď budú udierať do okien a tak sa každý bude skôr ponáhľať zatvoriť okná, ako všimnúť si ...

prší

_leje ako z krhly. Nemám rád zaužívané slovné spojenia používané mnohými generáciami predo mnou. Ani nemusím odôvodňovať, že je maximálne používané a takzvane ošúchané častým hovorením. Stratilo tým všetok šmrnc, ktorý možno kedysi malo a dnes je už fuč a ostal len ten význam, ktorý je síce pre niekoho trocha romantický, ale vo všeobecnosti mierne stupídne vyjadrený. Veď stačí si predstaviť krhlu a ten tenký prúd vody dlho ležiacej na jej zhrdzavenom dne, ktorá je už sčasti pokazená, zbavená všetkej čerstvosti. Ostal tam len taký zeleno hnedý kalný humus poznačený množstvom poletujúcich múch v záhrade, kde bola krhla položená, možno odložená nejakým nezaujímavým mužom v montérkach, ktorý ju používa raz za čas, keď sa odhodlá zohnúť sa nad divo rastúce jahody, poliať ich, aby ich mohol zmraziť a v zime sa vystatovať pred svojou rodinou z mesta, že jemu, dedinskému človeku, ostala ešte nejaká úroda, ktorú si nemusel za drahé peniaze kupovať v nejakom hypermarkete umiestnenom v preplnenom nákupnom centre plnom mnohých vôní, aj pachov a ľudí náhliacich sa za svojím nejasným a banálnym cieľom.
_a takáto má byť tá krhla, z ktorej padá také množstvo vody na zem, vytvára množstvá bariniek, niekedy až celých jazier, do ktorých keď stúpime omylom, vytvoreným buď nepozornosťou spôsobenou iným vonkajším rozptýlením, alebo v noci slabým osvetlením, keď nie je vidieť ani pod nohy, lebo všetko sa zdá čierne a lesklé a nie je vôbec vidieť kam stúpame a preto je treba zvažovať každý krok, kam ho umiestniť a s akou intenzitou, tak sa nám tá voda, ktorá sa vyliala akože z krhly, dostane do topánok, omočí ponožky a na pokožke chodidla vytvorí nepríjemný pocit mokrého chladu, akoby nás niekto išiel topiť v jazierku, v ktorom plávajú lenivé kapre sem – a tam, plnom nechutne ťahajúcich sa a mierne nahnitých, zeleno – hnedých chalúh a hnedo - sivej špinavej vody, zhlboka sa nadýchneme a musíme prežiť ten nepríjemný pocit na chodidle a čo najrýchlejšie sa ponáhľať domov, aby sme si vymenili všetko mokré a dali sa do suchého, lebo treba predchádzať teplom a suchom všetkým možným chorobám, ktoré môžu riadne donič to krehké ľudské telo, v tomto našom imaginárnom prípade.
_tak teda, vonku prší, nie ako z krhly. Predstavme si obrovský bazén, aké bývajú na plavárňach plných ľudí, z ktorých niektorí sa prišli iba počľapkať vo vode, lebo im nestačí ich malá vaňa v panelákovom byte, pretože tí s vírivkou idú radšej na masáže, ďalej sú tam rôzne postavičky so sklonmi k exhibicionizmu, ktorý mi je mierne nesympatický, potrebujú predvádzať svoje telo, ktoré v ich prípade nie je až také úžasné ako si sami myslia, pretŕčajú sa a vystatujú sa ním, ďalej sú to tí, ktorým sa nechcelo ísť do fitnes centra, ale majú zámer mierne zhodiť, alebo spevniť svalstvo, tak sa vybrali na plaváreň, že si riadne pošportujú, vybijú a nabijú svoju energiu, mierne si pochlórujú telo.
_vráťme sa však radšej k tomu bazénu plnému vody, lebo ľudia v tomto prípade nie sú veľmi zaujímaví, aj keď musím povedať, že ľudia ma mnohokrát veľmi zaujímajú, ale toto nie je ten správny čas písať o tom a rozoberať túto tematiku nehodiacu sa k hlavnej myšlienke. Ľudia už odišli, je večer a oni, po celodennej namáhavej fyzickej práci na plavárni, išli do reštaurácií, pubov, alebo sledovať nejakú neveľmi zaujímavú show v telke a bazén je prázdny. Je pomerne šťastný, že hladinu má už konečne vyrovnanú a nerušenú všelikým ničiacim jeho náladu. Ďalej si predstavme, že je tu množstvo kanálikov a hadíc, ktoré mu dopĺňajú a neustále vymieňajú vodu. Dno sa preborí a všetka voda sa začne liať dolu. Ale tento priestor neostane po určitom čase, keď mala byť všetka voda vyliata na zem, prázdny, lebo sme si ho zabezpečili množstvom tých malý gumených a spoľahlivých hadíc a dopredu vyhĺbených a plechom ohraničených kanálikov, neustále dopĺňajúcich obsah tohto ,v tomto prípade dôležitého (inak dosť zničeného) bazéna. Neustále z nich strieka voda silným prúdom, ktorá sa už tuto dole zorpŕchava na množstvo malých krásnych chladných priesvitných zmysly dráždiacich kvapiek.
_lejú sa na zem, občas sa vplyvom nízkej teploty spájajú do kociek, hranolov, rovnobežníkov a iných geometrických telies, ktorých presný objem sa nedá vyjadriť vzorcom, keďže príroda sa rozhoduje sama podľa seba a nepotrebuje dodržiavať presné rozmery stanovené kadejakými pseudoodborníkmi na vedy geometrické a všeobecne sú nazývané krúpami. Padajú a zámerne vytvárajú dojem ohrozovania ľudí, ktorí sa snažia pred nimi skryť, či už rýchlou chôdzou, ktorá ich čo najrýchlejšie dostane domov, alebo do otvorených vchodoch, ktoré ich ochránia. Ďalší „friško“ bežia do dopravných prostriedkov, ktoré sú preplnené a z dáždnikov tam kvapká na podlahu voda, ktorá sa zmiešava so špinou z topánok a vytvára nechutnú hnedú tekutinu, ktorá vás láka nestúpiť do nej. Padajú a padajú, pretekajú, ktorá bude väčšia, ktorá rýchlejšie dopadne, ktorá narazí do tamtoho okna, ktoré sa zdá byť mimo ich dopadovej dráhy a možného uhla.
_takto dnes prší.

kvarteto

_zelené svetielko začína svietiť maličkým lúčom osvetľujúcim priestor ničím neohraničený, okrem vlastných múrov poskladaných z čiastočiek nespokojného vzduchu. Samo nevie, prečo sa zaplo. Nikto mu nepovedal jeho úlohu, za akých okolností sa zapne, ako dlho by malo optimálne svietiť, kedy nastane čas vypnutia a kedy sa naplní pohár trvácnosti a jednoducho sa v ňom pretrhne vlákno, bude vymontované a navždy sa bude pasívne túlať po smetiskách zaplnených neskonale hlúpymi zbytočnosťami, ktoré boli zaobstarané buď pre radosť, alebo už doslúžili a stali sa nepotrebné pre majiteľov vyžadujúcich stopercentnú oddanosť a výkonnosť.

_oči si ho nevšímajú a tak upadá do letargie. Kúsok nad ním sa začína cez čiernu tkaninu drať zvuková vlna. K nej sa pridáva ďalšia, stretávajú sa, snažia sa zladiť, až pokým nevytvoria presne naplánovanú, v hlave génia umenia vytvorenú harmóniu, pri ktorej srdce poskočí a mozog ovládajúci oko nesledujúce zelené svetielko, ucho vnímajúce zvuk, ruku slastne hladkajúcu čierny hodváb sa poteší.

:.Obskúrnosť.:

_nemusí sa veľmi namáhať, všetko sa preráža na povrch samo. Je to ešte čerstvý a malý vryp do jeho sivej hmoty. Spomienka zažiari, vytvorí si tenučký pás bieleho svetla a začne sa premietať. Telá, ruky, dych, vôňa. Potajme sa začne formovať do súvislej podoby, nič však neprezradí. Ona a jej podobné sa radi skrývajú v zákutiach, predierajú sa labyrintom bez svetla, popretkávajú vďaka svojej moci ďalšie neuróny, putujú ďalej a usadia sa na miestach, často nekorešpondujúcich s logikou. Tam sa z času na čas samé od seba rozžiaria a zabodnú dýku do emocionálnej lokality ich bydliska, nazývanej srdce.

_bezmenná tichá rieka s jedinou živou vlnou pokojne plynie ďalej a snaží sa, aby si to nikto nevšimol. Je jasné, čo to tam na jej bahnitom voňavom brehu spoza stromov vykúka. Túžba, tancujúca nad hýbajúcim sa plameňom. Pomaly sa blíži zarasteným chodníkom ku brehu, ponorí nohu do vody, ale horí naďalej. Hýbe sa v rytme hrajúcom priamo z pekla, pozerá sa na hladinu rieky, obdivuje svoju krásu, ale nevie odolať. Pomaly sa podvolí, ponára sa nižšie a zhasne. Nezostalo po nej ani stopy, rieka plynie ďalej, akoby sa nič nestalo.

extemporization

_nebo plače, zaťahuje sa a skrýva za čierny chuchvalec cez ktorý pretečú jeho kvapky. Vo vzduchu poletuje motýľ roznášajúci smrť. Z krídel mu kvapká tavenina, ktorá prikrýva všetko, čo si sám vybral počas letu. Priestorom sa šíri šepot, ktorý padá do bezodnej prázdnoty.

svetelné stĺpy

_taká malá zábavka mi vzniká v mysli. Cesta je monotónna a Ona mi tak krásne spieva do ucha. Odpútava ma od reality, ktorá je tak nechutne nudná a vyčíta všetko možné aj nemožné. Jej gotickosť je taká opojná ako tmavo bordová krv lejúca sa z bolestivej rany.

_vytváram si v oku slzu, aj keď nechcem plakať. Ostal som pre dnešok apatický a pasívny a to mi spôsobuje momentálne šťastie. Je taká maličká, musím si ju strážiť ako dieťatko v náručí, aby mi nevypadla. Teraz je ona jediný objekt môjho pozorovania, centrum môjho čudáckeho života.

_je ako malý kaleidoskop, ktorým pozorujem všetko naokolo. Červené a biele svetlá sa preťahujú do výšky, ako keď rastú malé deti vyššie a vyššie a stávajú sa dospelými ľuďmi presvedčenými o svojej vševedomosti a zužujú sa ako rýchlo chudnúca anorektička.

_vznikajú svetelné stĺpy v mojom oku a naplnia tú drobnú slzu takým jasným svetlom, aké vzniká pri jadrovom štiepení. Prišla tá explózia žiarenia. Nepotrebujem ani laboratórium, ani vysoko výkonné reflektory. Ako vždy, pomohla mi moja jediná verná priateľka depresia a druhá, fatalitou určená a verná hudba.

_slzu, aj dušu zaplavuje svetlo jasné, ako letné slnko na poludnie, chladné však ako žiarenie odrážajúce sa zo snehu na polárnej púšti. Pomaly púšťam slzu na slobodu, nechávam ju tiecť dolu lícom a všetko zmizne. Svetlá sú hneď preč, stĺpy sa rúcajú, pohlcujú sa samé do seba, nastáva implózia. Znova som ponorený v temnote a svetlá sú len malé bodky. Som sám a zároveň s Ňou.

poddať sa a ...

_existuje množstvo spôsobov, ako to uskutočniť. Stačí štipka odvahy, ktorá povzbudí myseľ a všetko sa dá. Potrebné je aj určité množstvo momentálneho alebo dlhodobejšieho poblúznenia a všetko je zrazu oveľa ľahšie. Katalyzátorov je celá rada, stačí si vybrať ako v supermarkete pri nákupe potravín, či v tomto prípade je vhodnejšie použiť drogériu, keďže toto očisťuje neistotou zmietanú myseľ.

_avšak, je potrebné kontrolovať množstvo katalyzátorov, lebo pred zásadnými rozhodnutiami sa sčista – jasna vynárajú dosť nebezpečné inhibítory, ktoré zmaria celú našu úmornú snahu, celý ten dlhodobý plán, ktorý sme dlho tvorili.

_prestať myslieť na všetky body vypísané v kolónke „prečo nie“ a sústrediť sa len na najbližší cieľ. Lebo ten je teraz tým najdôležitejším. Nádych, výdych, okysličujme prehriatu sivú hmotu, namáhanú a využívanú na maximum. Ešte raz a ide sa na to.

_zahodiť všetky gýčovité predstavy a vymyslenú vnútornú heroickosť, ktorou chceme zakryť ten strach. Nepoddať sa inhibítorom a spraviť to. Stačí zavrieť oči a poddať sa ...

hra

_tá hra nie je vôbec potrebná. Je to len zbytočné márnenie drahocenného času a pri pomyslení na prvé počutie nepríjemne realistické a naozaj pravdivé mamonárske heslo – čas sú peniaze – sa natíska strašná predstava budúcnosti v chudobe, ak zohľadníme všetok ten minutý čas na infantilnosť celého konania plného úskokov a nelogickej hry.

_neviem, prečo sa neustále začína, keďže ja sa jej snažím vyhnúť. Viem, že keby som nahlas vyjadril nesúhlas s jej uskutočňovaním, ihneď by bola jej existencia rázne popretá a ja by som bol označený za paranoika so zvláštnymi predstavami. Ja však trvám na svojom, je tu.

_prečo nepovedať veci na rovinu? Čo je zlé na preferovaní jasných rečí pred dvojzmyselnými narážkami a úskokmi, aby som sa vedenia musel chytiť ja a znova vyzeral ako ten nenormálny nervák s konfliktnou povahou vyhľadávajúcou len nekonečné nedorozumenia a bažiacou po vlastnej pravde a zaslúženom urazení, ktoré si jednoznačne zaslúži?

_neustále reči vedené na imaginárnej úrovni, neposúvajúce ďalej. Nepotrebujem uskutočňovať všetko progresívnym spôsobom, ktorý by z niektorého uhla pohľadu mohol vyzerať ako bezohľadný, cieľavedomý a cez mŕtvoly preskakujúci, žiadajúci si zaspievanie pesničky „Spomaľ“ derúcej sa do uší.

_je jasné, čo chcem. Ale je väčšia zábava snažiť sa vo mne vyvolať vnútorný konflikt, kde bude bojovať logické myslenie presadzujúce ukončenie celej tejto nezmyselnej schovávačky poza stromy humoru, proti nejakému ťažko pomenovateľnému citu, ktorý sám nevie definovať ani svoju úlohu, ani svoj obsah, ale stále tu je, ozýva sa a úspešne bojuje, aj keď príčina, prečo sa stále drží, je nepochopiteľná a ťažko vysvetliteľná.

_bolo by fajn, kebyže mi je konečne uľavené a nemusím sa zhrýzať, prekonávať sám seba, hľadať podobné prípady v halucinogénnych knihách hovoriacich o pomeroch na psychiatrii, čo ma v podstate láka, ale je to neuveriteľne choré. Stačil by kúštik porozumenia, pomoci, zľutovania a lásky ...

máj, smútku čas

_nie vždy sa môže podariť zorganizovať privítanie presne na čas. Pri zavalení ťarchou svojich sivo – čiernych myšlienok a nepríjemných povinností, nemusí byť nájdený čas alebo aj chuť uprieť zbežný pohľad do kalendára, ktorý by nám oznámil príchod niekoho tak dôležitého, hodného uvítania. Ale predsa len to prišlo.

_generáciami sa traduje jedno gýčovité prirovnanie „máj, lásky čas.“ Niekto uznal za vhodné aj pieseň zložiť a okrem iných vecí, osláviť máj ako mesiac lásky a zaľúbených. Avšak definícia lásky je taká náročná, nejasná a v každom jednom prípade plne subjektívna, že sa ju ani nepokúsim vytvoriť s cieľom umiestnenia na toto miesto.

_len, mojou vnútornou povinnosťou, ktorá mi bola vnuknutá uprostred relaxačného sprchovania plného horúcej pary a duševného uvoľnenia, je pripomenúť, že láska nenesie so sebou len šťastie, radosť a potešenie z toho druhého.

_láska je často jedno veľké sklamanie, množstvo bolesti vzniknutej z niečoho tak veľkého v našom živote a hlavne smútku sprevádzajúcom celé obdobie zamilovanosti. preto, privítajme

máj, smútku čas.

zomrieť

zomrieť

_žiť ďalej ako niekto iný. Zmeniť telo, vytvoriť nové spomienky, myslieť iným spôsobom. No uchovať si aspoň kúsok toho malého Ja, ktoré bude neustále v kútiku duše sledovať všetko. A dá vedieť, aby chyby už zažité, prekážky nikdy neprekonané, sa už neopakovali. Temnotou obklopená informácia varujúca pred opakovaním toho nesprávneho.

_žiť niekde inde. Vymeniť priateľov tak milovaných a potrebných, zaprieť rodičov, darcov života, ktorým patrí celá vďaka a polovica srdca, opustiť všetko nadobudnuté a ľúbené. Pretrhnúť všetky putá, odstrániť smútok za nimi a začať znova. Nájsť si rodičov, získať priateľov, zabezpečiť nové predmety, hoc neživé, ale dôležité.

_vychutnávať si svoju smrť znova a opäť. Cítiť krv, ktorá už nikdy nebude striekať, či rinúť sa ako živému, cítiť ju, ako tuhne, mrzne a už nikdy sa neroztopí. Užívať si odumieranie buniek sivej kôry, ktoré ničia všetky spomienky, tie, ktoré už nebudú hnevať po dokonalosti bažiacu márnosť, bunky, ktoré zosivejú a ich jadrá prestanú vykonávať svoju funkciu.

_ponárať sa do spánku. Vchádzať s bolesťou, prežívajúc agóniu a extázu, očakávajúc svetlom rozžiarený tunel a spoznajúc temnotu a nudnú ničomnosť smrti, oslobodenia sa od pozemského, ukončenia tej smiešne malej hŕstky zažitého šťastia.

_zomrieť potichu, tak, aby to nikto nezistil. Tým, ktorí by plakali, vymazať spomienky na mŕtveho, ušetriac ich od bolesti, ochrániac ich pred smútkom. Zmeniť ich pamäť a zomierať s pocitom nepotrebnosti a zbytočnosti, nepovšimnutosti a pokoja.

_zomrieť a znova sa narodiť. ako niekto iný.

hypnotizujúca lampa

_hľadím na absolútne nepodstatnú vec, v tejto chvíli však stred môjho podvedomého vesmíru zhypnotizovaného pohľadom na túto banalitu. Vychádza z toho svetlo, teplé mäkké a priateľské, vzbudzujúce neuskutočniteľnú túžbu sadnúť si a pozerať sa naň až do skonania sveta, keď nebo a peklo stlačia ríšu pozemskú a ľadové ohne ohlásia apokalypsu.

_stojím pevne ako mramorový stĺp vytesaný v hlbokej minulosti a žijem vo svojom vnútri mimo všetkých týchto ľudí. Zo žiaroviek snažiacich sa pripomínať postavené sviečky, z ktorých nesteká horúci vosk, prechádzam zrakom vyššie. Pomaly kĺžem po šnúre, sledujem jej napätú rovnosť nenarušenú ani jediným hrbolčekom až k jej začiatku pripevnenom k oblúkovému stropu.

_vidím jemný pohyb. Pomaly a takmer nebadane sa kýve z jednej strany na druhú. Pýtam sa sám seba, či je to vyvolané prúdom vzduchu vejúcim od dverí k miestam, ktoré ostávajú môjmu pohľadu skryté? Alebo to môžu byť magické sily, ktoré hýbu lampou? Posadnuté Temným pánom vládnuceho peklu, sa snažia rozkývať tento nevinne vyzerajúci predmet, ktorého kmitanie zo strany na stranu postupne nadobudne obrovskú rýchlosť, bude svišťať chrámom, šnúra sa bude napísať viac a viac. Bude usekávať hlavy ľuďom pomalším, ktorí nestihli uniknúť tvrdému verdiktu Satana. Potom sa odtrhne a spočinie uprostred krvavej spúšte plnej zmätku a sĺz, ktoré sama vyvolala.

_myšlienky a dohady postupujú ďalej. Predávajú mi do náručia zvláštny dotaz, či môže mať lampa svoju vlastnú vôľu, ktorá bude rozhodovať o svojom osude prislúchajúcom neživej veci. Ak bude mať náladu, bude sa kývať a po čase, unavená činnosťou skončí a ostane visieť ako mŕtva.

_toľko otázok, toľko keby. Strácam v tom prehľad a myseľ uspatá jednotvárnym hlasom a prepracovaná imaginárnymi myšlienkami odmieta pracovať. A preto nahrádza „keby“ tvrdením „na dnes končím.“

morbídna hoppipolla

_oči sa mi pomaly zatvárajú, bolesti hlavy sa pravidelne ozývajú hlasným gongom. Dunenie prehlušujúce všetky zvuky naokolo, zanechávajúce pocit otupenosti a nezúčastnenosti. Krv bubnuje pri spánkoch. Rozťahuje steny tepny, akoby skúšala pružnosť tkaniva.

_tá červená tekutina pripomínajúca víno, horúca ako oheň sa snaží roztrhnúť pokožku a uvoľniť si cestu. Chce sa vyliať von, vytvoriť mláku. Malé červené jazierko, nad ktorým budú hopkať malí Islanďania spievajúci si melódiu Hoppipolla. S malými čiapkami budú nadskakovať a mamičky ich budú varovať, aby nešliapli do drobnej mláčky.

_na jej povrchu spočiatku uvidíme nebadateľnú penu. Počas svojho vylievania sa von z tepnového koryta sa sperlí a vytvoria sa malé bublinky. Ako keď zabijú besného Cuja a jeho pena na papuli sa zmieša s krvou vylievajúcou sa z prestrelenej lebky.

_krv bude pomaly chladnúť a zaschne na nových parketoch. Čerešňové drevo ešte viac očervenie a navždy v ňom ostane stopa. Kričiace ako druhý, tajný náhrobok symbolizujúci nepochopiteľnú smrť mladého človeka s otvorenou tepnou.

_telo sa bude na podlahe rozkladať a nikto ho nenájde. Mŕtvola ležiaca v opustenom dome vytvorenom v snoch mladej pomätenej mysle. Muchy si na ňu sadnú a budú hodovať na novej pochúťke.

_tak zomrie jedna časť môjho vnútra rozdeleného na veľa ďalších ľudí pociťujúcich bolesť a snažiacich sa uniknúť z tohto sveta. Ľudí skrývajúcich sa v mojom vnútri, čakajúcich na svoju smrť.