halucinogénna óda

_je všade, kam sa len obzriem. Netvorím žiadne plány, ktoré by opisovali môj útek ku nej, ale ak by si tajný či verejne známy pozorovateľ, o ktorom nič neviem a ktorý vie čo-to o mne, dívajúci sa zvrchu, snáď nie povýšenecky, ale len z určitej výšky h, pri ktorej viem vypočítať aj čas dopadu, aj maximálnu rýchlosť, s nadhľadom nad touto vecou, myslel, že všetko toto, čo sa tu deje, okrem toho, čo sa aj nedeje, ale len plynie časom aj priestorom, tak ako vlny udierajúce o skaly v Škótsku, či dažďové mračná presúvajúce sa ponad fjordovité pobrežie Nórska, je schválne, je naschvál vyvolané, je nasilu privolávané, autosugesciou vyťahované z vnútra, mozgom pretvárané na náhodu, tak by sa skutočne mýlil a potvrdil by svoju neschopnosť vidieť cezo mňa do mňa a odhaliť, že všetka snaha pretvoriť moje myslenie zložené z mnohých vlákien pokrútených, tvoriacich elektrický obvod, ktorého pravdepodobnosť chyby je 0,098, je márna a snaha odhaliť vnútorné spiknutie proti vonkajšiemu svetu, akási snaha ohradiť sa pred skutočnom je snahou hlúpou a zbytočnou.

_ani hlavou nemusím pohnúť, už je tu. Nielen ten pocit, ktorý ma sprevádza a vraví mi, že ma sprevádza a okrem toho aj to, že ona ma sprevádza, ale aj tá atmosféra tajomna vkrádajúca sa mi do duše, také to tiché šteklenie, pripomínajúce troška nechcené škrabkanie zvnútra, akoby tam niečo pod povrchom bolo, bublalo, liezlo a brúsilo si svoje výčnelky o kúsok trčiacej kože, o ten voľný pľac, ktorý akoby tu bol pripravený preňho, aj keď v skutočnosti nie je, ale záujem mikroorganizmov o vonkajšiu organizovanosť sveta je nepatrný a zanedbateľný, podobne ako odpor pri maximálnej rýchlosti tesne nad povrchom.

_ona je neustále akýmsi spôsobom vo mne. V mojich myšlienkových procesoch, ako kladiem za sebou slová, ako pomocou nich rozkvitajú moje vety, v mojich snoch, z ktorých sa nestrhávam a aj keď sú skutočne zvláštne, vychutnávam, nechcem ich prerušiť zbytočným zobúdzaním sa, ktoré býva aj tak nedobrovoľne vynútené elektronickými hodinami v poličke, zelenými svetielkami vytvárajúcimi paličky oznamujúce uplynulý a zostávajúci čas, je so mnou, stará sa o mňa, aby veci okolo mňa nepodľahli tuctovosti, dáva na mňa pozor, ak sa schyľujem k predvídateľnosti, väčšinou si spomeniem na jej prítomnosť, ak by toto všetko malo byť márne a pokračovanie v jej myšlienkach by zrazu bolo pochybené.

_neviem, nechápem, nesledujem bázu, nevidím dopredu, nepreskúmavam podstatu dostatočne, neobjavujem zámerne, neodhaľujem s presným zámerom, nemám vždy potrebnú dávku vôle, nevnímam vždy stopu jej nôh, nedokážem vždy zbadať odtlačok jej prsta, neviem sa zachrániť pred závislosťou od nej, neexistuje pre mňa iná možnosť ako vyznať jej city, neevidujem iné prosby iných krások, nemožnosť vymazania, ktoré nie je žiadané nikým - ničím je zavŕšená, nepotvrdenosť nájdenia je na stole. Veď je také viditeľné, ako som pobláznený, ako som absolútne vzrušený, aký som beznádejne zamilovaný do jej nádhery, ako som omámený vôňou jej charakternosti, aký som opitý túžbou zahĺbiť sa do nej viac a viac a ako je absolútne viditeľné, že by som z nej už nikdy nevyšiel, keby som sa zahĺbil, ako by to stálo zasa toľko energie. Neminiem molekuly ATP na toto. Radšej jej zložím túto ódu, nasiaknutú svojou halucinogénnou povahou.

Ó, kráľovná mojich platonických lások,
Ó, milujem každý jeden Tvoj vlások,
Ó, kráľovná temnôt slovných,
Ó, milujem Ťa už od dôb dávnych,
Ó, kráľovstvo Tvoje je v smrti,
Ó, pôjdem za Tebou, keď život ma zdrtí ...

pod vplyvom

_dovnútra hodené tabletky paralenu sa už rozpustili a kolujú mi v žilách, na červenej riečke sa mojim vnútrom plavia a sledujú zvnútra obloženie tepien, niektoré už možno aj žíl. Dávajú stop-signály mozgu, nech uvrhne srdce do pomalšieho pumpovania a telo nech sa zloží do niečoho mäkko teplého. Všetko je zrazu také pomalé.

_tak tu sedím, cez žalúzie sa snažia dostať do izby posledné svetelné lúče vyslané z už krvavo červeného kotúča padajúceho samovoľne pod obzor. Dráždia mi oči, ktoré sa zatvárajú, najprv len občas nachvíľu, potom začínajú byť zatvorené častejšie a na dlhší časový úsek. Ale treba dokončiť svoju misiu, prekonať prosby tela, ktoré sa uvoľňuje na stoličke, snažiace sa uložiť do polohy vhodnej na spanie.

_k duševnej úplnosti mám strašne ďaleko, tak ako má dokonalá večnosť ďaleko a blízko k celkovému uskutočneniu. Chýbajúce elementy sa snažím hľadať, pozbierať si ich do košíka harmónie, akosi však ostáva nenaplnený. Čierne labute sa plavia po mŕtvom ramene, tak túžim nachvíľu stať sa jednou z nich, vnímať prírodu z naturálneho hľadiska a neuvedomovať si záťaže tejto reality.

_cimbalový hluk sa prediera priestorom, hromadia sa vo mne protichodnosti. Túžba vzdať Bohu vďaku za to, čo mi je umožnené, čo posúva životnú cestu tým správnym smerom, zároveň veľký otáznik, kam to všetko vedie, prečo sa to deje. Len tak sa prevteliť do vzduchu a sledovať ten nikdy nekončiaci kolobeh z inej perspektívy, vniesť do vnútorného chaosu jednotu, a zistiť, odpoveď na otázky začínajúce slovom „prečo.“ Nič z tohto sa nepodarí, ostanem len blúzniť pod vplyvom 3 tabletiek, lebo dve sú málo a štyri príliš. Ťažoba padá na moju hlavu, nemám energiu na prevteľovanie sa. Tak tu ostávam.

fatal error

_kričím pomedzi šum snehovo - daždivej búrky, pred a po udretí modrého blesku, niekde do stredu vločiek otázku. „Kto je tu mŕtvy?“ Odpoveď neprichádza. Snáď sa hanbia, možno im nie je dovolené odpovedať, jednoznačne nedokážem odpovedať. Okno ostáva hluché, nebaviť sa s ignorantmi. Také to hlučné ticho preniká cez pootvorené sklo, zarosené a zaparené dovnútra, po zatvorení následnom odchádza. Prekĺza ako neviditeľný had cez mrežu. Nevydržím tu stáť skrehnutý, obklopený padajúcimi kúskami zmrznutej zmozaikovenej vody, len kvôli jednej nezodpovedanej otázke, v podstate pre mňa nedôležitej.

_nepodarilo sa, tak si ľahám na posteľ, drobné telo len v kúsku tenkej látky uprostred začínajúcej zimy. Predstavujem si vlastnú neviditeľnosť. Kotúľam sa po tom drobnom priestore, pohodlnom, útulnom, prázdnom a nedostatočnom. Snažím sa zapadnúť za posteľ. Ako prach. Ako pierko z vankúša. Ako ponožka zvlečená z nohy, lebo izba je prekúrená a jej nositeľ nezvláda ten nával tepla z radiátoru sálajúceho a z pod vyhriatej periny horiaceho. Ako keby som bol niečo nepotrebné (veď som).

_nezaspávam, len bdiem, krv v spánkoch mi bubnuje do rytmu trip-hopového dubu. Tí mŕtvi sú ticho. Ako ich mám teda spočítať? Buď je úloha nesplniteľná kvôli nespolupráci skúmaných a bolo to vopred jasné, alebo som ja neschopný ich prinútiť zvolať svoje Ja, ktoré má byť zapísané do zoznamu, za čo by som sa mal hanbiť a následne by asi mal prísť trest za nevykonanie a neschopnosť (ale ja ho nechcem). Vyskytla sa chyba uprostred nedokonalého programu? Našiel som práve ďalšiu vadu uprostred halucinačného sveta? Ako Matrix. Ako keď bastard stretne svojho tvorcu. Bude to hore alebo dole? Dopredu nikto nevie.
Ale bude to chyba.

grc

_všeličo rozhádže. Vyhodí z miesta. Muži, ženy, pedofili. Všetky kategórie. Pohrajú sa, zavedú za mesto a potom zrazu fuč. Teda oni. A potom slzičky tečú, rinú sa cez tvár, básničky sú tvorené, ich fotečky sú zhorené, naše hlavičky sú zmorené. Potom len tak hlavou prebleskne, že Fuck it all, pokračujeme v ďalšom leveli. Prirovnávajme ku kolobehu vody, ak tak veľmi chcete. Ja nedbám.

_nerád by som tu teraz vyzeral jak necitlivý človek, ktorý sa nezaujíma o problémy druhých, ktorý si povie Fuck them, keď sa mu sťažujú. V žiadnom prípade. Smútky prenešťastné sú fakt fajn vnímať, len občas ich už mám dosť. Ani zahryznutie pijavice do tepny / žily vraj nebolí, len jemné štipnutie a potom ju necháme cickať takých 8 hodín maximálne. No, ale potom sa dusí z toho množstva prijímaného, tak ju musíme nechať vygrckať sa. A to tak, že ju dáme na tácku posypanú soľou. To jej vraj pomôže. (dobrá rada pre budúcich majiteľov bulimickej pijavice). Ona vyvráti usadeniny z tepny / žily a tú krv, kt. už nezvládala a môže cicať znova.

_teda, tie srdcervúce rečičky sú občas horšie ako tá grcajúca pijavica.

_no, ale je ešte dôležité podotknúť, že horšie ako táto bizarná dvojica prirovnaní sú sladučké sms-ky, ktoré si vymieňajú vymleté blodnýny v ružovo – bielo – tyrkysovej kombinácii s reppa machammi, či vytreté, zženštilé, nechutné, prešukané buzny sediace niekde u anjelov. Pre istotu uvádzam príklad, horší ako vyprázdňovanie pijavíc:

_„Awooyky babatenko moje maličké. Chrústik ružovučký, mne už nefunguje netík, fuuj, to je antičanané. JA budem plačkať. Nože poďme mať búvaciu nôcku ako také babušky, také mňam cukríčky splesnivené. Čmag. Cicuška, dneska bolo mooc čanané, xixi, buvaciu ceeeem. Dobrunkú nôcku baaabo. Xixi kuc mniaaaau tik tak muu“

:. toto som si nevymyslel .:

platonická

_vždy som ju tak trocha tajne ľúbil. Keď sa vyznávala zo svojich bolestí, strachu a túžob. Neveril som jej vytvorenému obrazu padlého anjela, akéhosi posla temnôt. Cítil som v nej len smutnú dušu plnú otázok a bolestí, ktoré potrebovala nejako sformulovať a dať svojmu vnútru nejakú podobu. Snažil som sa ju spoznať a o jej srdci som si vytvoril akúsi zmätene upravenú podobu. Keď vravela, že samota s ňou ostane navždy, ja som ju cítil. Keď videla svoju smrť zhora, videl som ju tiež. Keď padala a počula temné šepoty, bál som sa s ňou.
_vrátila sa znova a otvára dvere. Neustále je závislá na láske, plná bolesti, strachu, je obeťou, aj pokušiteľkou, odmietajúcou aj odmietnutou. Nemôže už dýchať, ale stále miluje. Nahnevaná, ustráchaná, čierna a temná. A ja ju stále tak trocha tajne ľúbim. Amy.

aktuálna dilema

_gýč je jedným z mojich obľúbencov. Používam ho aj tam, kde nie je potrebný. Farbisté fasády, zatočené oblúčiky rozvíjajúce sa do ďalších oblúčikov, ktoré sa napájajú na ďalšie, až kým nevytvoria ležatú osmičku. Predlžovanie už dlhého ma fascinuje. Hádzanie zaužívaných klišé, očakávateľných metafor mi robí radosť. Všetko je tak, ako má byť, aj keď už bolo vyjadrené n-krát.

_páčia sa mi však aj oceľové konštrukcie neurčitej sivomodrej farby (preto oceľové, nielen materiálovo, ale aj farebne). Vypĺňa ich vyleštené matné sklo, ktoré neprepúšťa dovnútra svetlo a radšej ho odráža do miesta vzniku, z ktorého sa vyžiari naspäť a znova sa odrazí, až kým sa nemusí použiť už použitá spiaca osmička. Chlad, ktorý vyžarujú a strohosť vyhladená až k Medúlle sú úchvatné.

_nekonečno, časová slučka a večné opakovanie bez konca sa mi zdá famózne. Zapliesť sa do nikdy nekončiaceho kruhu nočných môr nie je síce veľmi vzrušujúci nápad a prežívanie vlastnej smrti až do konca vesmíru nie je tiež veľmi lákavé, ale myšlienka nekonečnej slučky má v sebe niečo okúzľujúce. Určite lepšie, než sa nakaziť myxomatózou, či trpieť narkolepsiou.

_večnosť je síce v okruhu môjho interesu, ale viem, že nikdy neskĺzne do nesúcna, preto sa môžem teraz cez dve nepríjemné choroby premostiť k základnej dileme. Pokračovať v gýčovitosti, či vrhnúť sa k chladnej strohej ocelovosti a obetovať bludný kruh zlatistých farieb mrazivej vecnosti?

mrazenie

_slnko zapadá, ovzdušie je chladnejšie, z beloby odrážajúcej svetlo zabezpečujúce presvetlenosť 3D sa pomaly stáva tmavé, tmavšie, najtmavšie, všetko vrhá tiene prenasledujúce okoloidúceho, oživuje nebezpečné pudy jedinca skrývajúce sa hlboko vnútri, až na dne, kam sám klesne, keď podľahne živočíšnemu revu divočiny svojho skazeného podvedomia, a tak sa tiene predlžujú, ich majitelia sa začínajú obzerať za sebou, sledujú cestu, nech nevybočia, aj keď vybočenie z cesty fatality, či morálky je omnoho väčší prehrešok, to však trápi v teple domova, ak vôbec, keď tieň človeka odchádza a sadá naňho tieň neistoty a pochybností pravidelne sa vkrádajúcich do skazenej mysle majiteľa, rohy a zákutia sú nebezpečnejšie, presne ako tie vnútorné, kde sa nahromadí množstvo svinstva. Západ je dokončený, tma sadla na telo aj dušu.

_okamžitá ľadovosť sa vplíži do ovzdušia, očakávane prekvapí chodcov babušiacich sa do látkových zvrškov, vkráda sa cez odhalené škáry na telo, tancuje po pokožke valčík bez partnera po parkete husej kože, ktorá prechádza do celkového znecitlivenia, až má človek pocit, že prišiel o časť tela, z ktorej si mráz urobil tanečnú plochu, pocit, že mu po nej prechádzajú rozžeraveným nožom sa lusknutím prstov mení na absenciu nervových signálov vysielaných do centrály. Zmrazenie je dokonalé, nôž má voľnú ruku v sebarealizácií, počkajme si na majstrovské dielo.

_všetko je chápané naopak, prevrátené na ruby ako nesprávne oblečené tričko, hlavným obrázkom pritisnutým na chrbát majiteľa neuvedomujúceho si absurditu svojho vonkajšieho zjavu, buď pre neexistenciu zrkadla v jeho okolí, či pre vrodenú, ale aj časom nadobudnutú nedbanlivosť spôsobujúcu obliekaciu slepotu. Situácia „inside out“ však nadobúda správne 3D usporiadanie, keď je uvedomené, že chlad nie je príčinou ovzdušia, západu slnka, globálneho otepľovania spôsobujúceho chladný večer (áno, zase inside out), ale že chodec vysiela zo seba chlad, to jeho vnútro, ktorému kraľuje ľadové srdca (pre romantikov tu uvedieme, že ľadové srdce, keďže všetky ich pochody, city a lásky sú riadené cez túto pumpu predsieňovú a komorovú prepúšťajúcu červenú a bordovú lepkavú tekutinu, maškrtu pre všetkých upírov a ďalšie vymyslené postavičky) či je možné povedať aj ľadový mozog vysielajúci bezcitné príkazy vyvolané neľútostným charakterom, ktorý majiteľ vyhovára na tú dnešnú mocibažnú spoločnosť pachtiacu sa len za peniazmi, úspechom, podvodmi nadobudnutú slávou, riadiacim všetko naokolo.

_z jedinca sála chlad a zmrazuje všetko naokolo. Jeho pohľad je ako ten rozžeravený nôž zohrievajúci sa nad obrovským nehasnúcim ohňom, neustále udržiavaným rovnako bezcitnými jedincami a samozrejme vnútorným presvedčením, jeho reči a myslenie sa snaží znecitlivieť spoločníka, šokovať ho vypočítateľnosťou a krutosťou, pokúša sa nájsť škáry na jeho povrchu, cez ktoré by prenikol hlbšie a využil ich zraniteľnosť. Všetko naokolo si chce podriadiť, stať sa kráľom situácie a všetkým ukázať, kto je tu pán s veľkým P. Zakráda sa zákutiami neodumretej duše ako bezšupinatý had kĺzajúci sa po jednotlivých záhyboch, pokúšajúci sa zahryznúť a vystreknúť jed a potom len syčiac a vyplazujúc jazyk vyjsť ústami z mŕtvej obete. Zapredáva ten kúsok šikovnosti, ktorý mu bol darovaný genetikou, či niečím vyšším (ostanú tu len 3 otázniky, čitateľ si sám doplní, čo sa mu zdá pravdepodobnejšie) ???

_chlad dokáže byť silnejší, ako je ten jeho. Vydáva zo seba mraz, zozadu ho však prekvapí ešte väčší, vražednejší a podmaňujúcejší, ktorý ho prinúti kľaknúť na kolená, prosiť o svoj holý život (mať holý život uprostred ľadu nie je nič moc), pokorí ho a odhodí. Tento meč mrznutia zanechá jeho skrehnutú mŕtvolu, na ktorej zaschla, lepšie povedané primrzla krv už pri prvej vytečenej kvapke a nepremohla ju ani svojou vysokou teplotou, ktorú mala ešte po poslednom výdychu, pôjde ďalej a bude stínať hlavy a telá ďalších týchto netvorov, až kým neostane všetko vyhladené a nezavládne horúci mráz rozlievajúci sa pomedzi tiene, šíriaci sa do všetkých rohov a nezavládne vo vnútrach.

extemporization goes on

_a tak tu sedí jedno telo na drevenej stoličke s modrým pohodlným poťahom a pasívne prijíma tie nádherné tóny, vžíva sa do nich, preciťuje a imaginuje si okamih druhej strany a oddáva sa aurikulárnemu zážitku. Sivá kôra v jeho hornej časti len prijíma, nič netvorí, aj keď si predsavzala stať sa tvorkyňou umenia hudobného. Lenivosť je však silnejšia, pokorí aj predsavzatie.

čierna tavenina

_nútim sa posúvať jednu nohu pred druhú, silou vôle ich obe nútim k pohybu, nech tam nestojím, ako korintský stĺp, keďže soľný stĺp sa mi nezdá dostatočne estetický, aby bol hodný porovnávania so mnou, a je určený akurát tak pre milovníkov slaných vecí, vhodný na olizovanie. Nemôžem stagnovať, nemôžem zaostať, nesmiem spomaliť. Nikto mi nevraví, že by som mal, či nemal spomaliť, nie je tu nikto, kto by mi niečo prikazoval, buď zvýšeným hlasom, alebo prosebným výrazom v tvári, vyjadrujúcim žiadosť, túžbu po splnení tohto orodovania, som tu opustený a snažím sa prekonať sám seba, inak sa všetko pre mňa zle skončí.

_bolo by to také jednoduché ostať, nepohnúť sa, počkať si na ňu, kým príde, nevedieť si predstaviť jej podobu a nechať sa len tak prekvapiť a potom v nemom úžase vykríknuť, zamdlieť a prísť o vedomie, zošalieť od šoku vyvolaného nedostatkom a neschopnosťou ľudskej mysle predstaviť si tú hrôzu, ktorá spútava dušu v okovách upletených z fóbií a následného šialenstva. Ona bude tu, tak bez premýšľania využijem najľahší scenár ponúkaný mŕtvou rukou vystretou a stvrdnutou, vytŕčajúcou z udupanej hliny, ktorá je jedinou podlahou na tomto odporne tmavom miest plnom nedýchateľného vzduchu? Nie, moja túžba po vyslobodení z tohto pekla tlejúceho a horiaceho priamo vo mne, je silnejšia ako vrodená lenivosť ťahajúca ma k zemi vzdať sa a zomrieť uprostred ničoho vo vlastnom vnútri.

_darí sa mi, aspoň v to verím. Z pomalého plazenia sa po tej zapáchajúcej, vlhkej, miestami plesnivej, zaschnutou krvou pokrytej, viac čiernou ako bordovou a zvratkami zapáchajúcimi na sto metrov pripomínajúcimi požutú mŕtvolu, prechádzam do behu a všetko okolo sa začína vlniť podľa mojej dráhy vytvorenej náhodným padaním tela na jednu, či druhú stranu a následným vyrovnávaním rovnováhy, aby som sa udržal na nohách, neostal na zemi a nemusel sa oddať smrteľnému zovretiu. Musím bojovať o svoj život so šialenstvom. Aj útekom.

_z okolitých narýchlo vyrobených vlniacich sa stien vyliezajú, vylietajú a rovno na mieste sa liahnu malé okrídlené čierne chrobáky. Nemám z nich fóbiu, ale oživujú mi v mysli moju nepriamoúmernú logiku, čím menšie, tým nebezpečnejšie, keďže môžu vniknúť do uší a všetkých ostatných nechránených miest, prisať sa na pokožku, celého ma pokryť ako navlečený skafander, vyžrať pokožku, prehrýzť sa hlbšie, roztrhnúť svalové vlákna, jesť ich ako krmivo v miske pre psa, ohlodať kosť a nechať ma tam ležať v smrteľných bolestiach.

_pokrývajú zem, steny, strop, ktorý som si doteraz nevšimol. Až teraz si uvedomujem, je to akási chodba, prichádza mi to na myseľ behom, svoje obloženie, materiál, rozmery, osvetlenie v sekunde mení podľa potrieb mučiteľa. Všetko tu podlieha momentálnej skaze, ktorá dokáže pretvoriť celú okolitú realitu na ďalšiu zo série myseľ deprimujúcich živých obrazov zažierajúcich sa až pod kožu. Menia sa, áno, už to nie je hmyz, splynuli do súvislej, objem aj tvar meniacej hmoty, čiernej, ako boli ich nechutné panciere, na ktorých skladali svoje neustále kmitajúce krídelká, pomocou ktorých sa ku mne približovali, aby mi spôsobovali duševné muky, aby sa mohli obtierať o moju pokožku plnú nervových zakončení, ktoré z povrchu odvedú informáciu až do mozgu, ktorému nechýba veľa od kolapsu.

_je to akási horúca lepkavá tavenina. Neviem nič o jej zložení, ale je to zbytočné, lebo sa leje vedľa mňa, ako čierny ľadovec v čase odmäku, ako láva z práve vybuchnutej sopky, rútiaca sa dole, tešiaca sa na vytvorenie nových Pompejí. Dotýka sa končekov mojich prstov, vriaca aj ľadová, mäkká aj drsná, nútiaca ma bežať rýchlejšie, až necítim tlkot srdca, len krv pri ušiach, ktorá už nebubnuje, ale vytvára pernamentný stály hluk. Čierna tavenina striekajúca všade naokolo, pokrývajúca moje vlasy, ktoré náhle stvrdnú a prilepia sa na hlavu. Nebojím sa jej.

_nepodarilo sa jej dosiahnuť ten nenormálny morbídny cieľ, preto sa stále mení, zo stien sa leje tmavobordová krv ako z práve preťatej žily na zápästí, strieka aj krásna červená a horúca, priamo vychádzajúca z nadúvajúcej a pumpujúcej tepny niečoho rozbesneného, kým dopadne, stačí sa speniť na milióny malých ružových vzduchových bubliniek, som celý pokrytý zmiešaninou zaschnutej taveniny a dopadnutej, do pokožky a špinavého oblečenia sa rýchlo zažierajúcej krvi, idem však ďalej. Všetko predstaviteľné vyvolávajúce zmätok a strach, nechutné, až sa dvíha žalúdok a oči, ktoré si chcú obraz pretvoriť na niečo prijateľnejšie, znesiem, nevie si to vytvoriť ďalšiu predstavu, používam jediný jej nedostatok vo svoj prospech, tavenina-hmyz-krv-zvratky-hnijúce končatiny-skrátka všetko podľahne implózii, a v mieste zániku sa začína formovať zo vzduchu niečo nové, hmota sa nadúva, premiešava, horí a mrzne, dostáva nádherné čierne krídla, podsunie sa podo mňa, zachytí ma z kraja, nado mnou vytvorí nepreniknuteľnú helmu vytvorenú z jej krídel a letíme von z chodby, letíme naprieč temnou krajinou, pustou, bez akéhokoľvek vizuálneho rozrušenia až tam, kde sa končí môj sen.

len jedna veta

_čo sa to robí?
Letí, len nebadane sa oddeľuje, potom, v prvotnom prekvapení, ohromená všetkým tým neznámym okolím, od ktorého ju ochraňovalo práve oddelené, navždy preč odhodené, nikdy viac nenájdené, pomaly stúpa, ako motýľ bez krídel, vznášajúci sa neviditeľnou silou, umiestnenou v jeho vnútri, ktorá ho celého napĺňa, ako perie vankúš, na ktorom je uložená hlava spiaceho a snívajúceho, preháňa sa ním celým, až vyvoláva pocit vnútornej explózie, letí stále vyššie, k nebesiam, niekedy modrým, priam priezračným, ako voda v novej, vyčistenej studni, inokedy oblakmi, búrkovými mračnami pokrytými, zatemnenými, čiernymi, ako atrament vyliaty do misky s destilovanou vodou, stúpa, preniká atmosférou a všetkými možnými sférami a zrazu ...

_kam smeruje?
... je tam, kde chcela byť, vlastne, sama nevedela, či chce, či nie, radšej by ostala neoddelená, ale dopadlo to takto, niektoré veci sa ovplyvniť nedajú, tam, kde nič pod ňou, nič nad ňou, ani žiadne vákuum, ktoré si môže bežná ľudská myseľ, ovplyvnená poučkami z fyziky, vytvorenými na základe predstáv a nedokonalých pokusov, na ktorých sa stavia všetko okolité, len šíri priestor, bez vzduchu, bez čohokoľvek iného, bez akejkoľvek dimenzie, žiadny časopriestor, nič predstaviteľné ...

_čo tam?
... na mieste, kde už môže robiť čokoľvek, čo sa jej zachce, čokoľvek, na čo má chuť, môže tancovať valčík, tango, menuet, s niekým, koho si sama vyberie, nemusí čakať na pánsku volenku, tancovať môže aj sama, lebo tam je možné všetko, spev, rozjímanie, hudba, všetko, čo vždy chcela, ale nemohla, všetky veci, po ktorých túžila, ale nemala, všetko, na čo si zmyslí, je tam, pri nej, nemusí si ani želať, stačí jedna myšlienka a potom ...

_čo potom?
... nebude žiadne potom, lebo čas sa stratí, pohltí sa sám do seba, nastane implózia, ako keď vzbĺkne medzi dvomi obrovská láska, prekvitá a zrazu zanikne, pohltí sa sama do seba, ako prišla, tak odišla, neexistuje, nie je zabudnutá, ale je už neoprášiteľná a tam nebude nič také existovať, bude vtedy a navždy, žiadne plány, bez diára, žiť pre ten moment, ktorý si nemohla užiť vtedy, ale teraz je možný, existovať pre tú potechu, ktorá možno nahradí doterajšie utrpenie, ktoré možno bolo, možno nebolo, možno bolo slabšie, možno silnejšie, ale rozprávať stále o možno, neustále spomínať na to predtým je daromné, zbytočné, do koša hodenia hodné, lebo to predtým sa už skončilo a nevráti sa, lebo to bolo síce povšimnutia hodné, ale nie určené, na neustále comebacky, kde sa uplatní svoju túžbu cestovať v čase, lebo všetko bude dobré, lebo šťastie bude navždy tam, ...

_kde teda?
... v nebi.

(post) rigor mortis

_dialóg si veselo plynie ďalej. Neviem rozlíšiť intenzitu hlasu, z ktorej by som zistil mieru rozrušenia, pokoja, či hladinu nezáujmu, nepočujem zafarbenie, podľa ktorého by som mohol označiť jeden z hlasov za príjemný a druhý napríklad uštipačný, či smutný. Počuť len ich slová. Zarezávajú sa do čipov a veria, že v nich ostanú zachované ešte veľmi dlho.

_ani nevedia, ako veľmi sa mýlia. Keď telo postihne rigor mortis a prestanú sa obnovovať molekuly, z ktorých sa čerpá energia, čipy začnú pomaly prichádzať o uložené informácie, ako keď sa kartónovým krabiciam roztrhne dno a všetky veci naskladané v ich vnútri, ktoré môžu tvoriť hŕby odborných kníh, z ktorých môže majiteľ krabice čerpať množstvo informácií napríklad o posmrtných kŕčoch, stolová lampa, ktorú si zabalili na konci školského roka, keď sa sťahujú z momentálne pustej internátnej izby, v ktorej bola takáto malá lampa požehnaním, či malé kôpky oblečenia, od letných nohavíc až po tenký komínik jemného spodného prádla, jednoducho vypadnú na dlážku a spôsobia riadny chaos.

_všetko je však preč, tajomné šepoty sa vytratili, telo ostalo ležať. Nikomu asi nevadí tá bielasta pena okolo úst, tvorená množstvom lesklých bubliniek odrážajúcich malý lúč svetla prameniaceho zo žiarivky upevnenej na stene oproti otvoreným dreveným dverám. Aj krv pomaly vytekajúca zo zápästia, pokrytého množstvom už zahojených, ale aj úplne čerstvých zárezov, v poslednom čase nespôsobujúcich žiadnu bolesť, zasahujúcich pod minimálne tenkú vrstvu podkožného tuku, vyzerá ako náhodne vyliata zmiešanina kečupu a malinovej šťavy zmixovanými v miske za pridania kvapky vody.

_a čo to plastové vrecúško, z ktorého sa vysypali všetky lieky, ktoré mohli zastaviť celú skazu odohrávajúcu sa na tejto vyleštenej zemi očakávajúcej najbližší čas totálny kľud a pokoj a hlavne čistotu? Všimne si niekto tie denníky popísané čiernym perom a kresbami vyjadrujúcimi všetku trpkosť a bolesť v nerozvinutom srdci? Rigor mortis už pominul, stuhnutá ruka sa uvoľnila, vypadol z nej nôž.

_blesky pripomínajúce stredoveké meče pretínajúcu krčné tepny, odsekávajúce krky podobných agresorov na koňoch budú určite zaujímavejšie. Šialené kvapky zgrupujúce sa vo všeobecnom pomenovaní dážď budú udierať do okien a tak sa každý bude skôr ponáhľať zatvoriť okná, ako všimnúť si ...

prší

_leje ako z krhly. Nemám rád zaužívané slovné spojenia používané mnohými generáciami predo mnou. Ani nemusím odôvodňovať, že je maximálne používané a takzvane ošúchané častým hovorením. Stratilo tým všetok šmrnc, ktorý možno kedysi malo a dnes je už fuč a ostal len ten význam, ktorý je síce pre niekoho trocha romantický, ale vo všeobecnosti mierne stupídne vyjadrený. Veď stačí si predstaviť krhlu a ten tenký prúd vody dlho ležiacej na jej zhrdzavenom dne, ktorá je už sčasti pokazená, zbavená všetkej čerstvosti. Ostal tam len taký zeleno hnedý kalný humus poznačený množstvom poletujúcich múch v záhrade, kde bola krhla položená, možno odložená nejakým nezaujímavým mužom v montérkach, ktorý ju používa raz za čas, keď sa odhodlá zohnúť sa nad divo rastúce jahody, poliať ich, aby ich mohol zmraziť a v zime sa vystatovať pred svojou rodinou z mesta, že jemu, dedinskému človeku, ostala ešte nejaká úroda, ktorú si nemusel za drahé peniaze kupovať v nejakom hypermarkete umiestnenom v preplnenom nákupnom centre plnom mnohých vôní, aj pachov a ľudí náhliacich sa za svojím nejasným a banálnym cieľom.
_a takáto má byť tá krhla, z ktorej padá také množstvo vody na zem, vytvára množstvá bariniek, niekedy až celých jazier, do ktorých keď stúpime omylom, vytvoreným buď nepozornosťou spôsobenou iným vonkajším rozptýlením, alebo v noci slabým osvetlením, keď nie je vidieť ani pod nohy, lebo všetko sa zdá čierne a lesklé a nie je vôbec vidieť kam stúpame a preto je treba zvažovať každý krok, kam ho umiestniť a s akou intenzitou, tak sa nám tá voda, ktorá sa vyliala akože z krhly, dostane do topánok, omočí ponožky a na pokožke chodidla vytvorí nepríjemný pocit mokrého chladu, akoby nás niekto išiel topiť v jazierku, v ktorom plávajú lenivé kapre sem – a tam, plnom nechutne ťahajúcich sa a mierne nahnitých, zeleno – hnedých chalúh a hnedo - sivej špinavej vody, zhlboka sa nadýchneme a musíme prežiť ten nepríjemný pocit na chodidle a čo najrýchlejšie sa ponáhľať domov, aby sme si vymenili všetko mokré a dali sa do suchého, lebo treba predchádzať teplom a suchom všetkým možným chorobám, ktoré môžu riadne donič to krehké ľudské telo, v tomto našom imaginárnom prípade.
_tak teda, vonku prší, nie ako z krhly. Predstavme si obrovský bazén, aké bývajú na plavárňach plných ľudí, z ktorých niektorí sa prišli iba počľapkať vo vode, lebo im nestačí ich malá vaňa v panelákovom byte, pretože tí s vírivkou idú radšej na masáže, ďalej sú tam rôzne postavičky so sklonmi k exhibicionizmu, ktorý mi je mierne nesympatický, potrebujú predvádzať svoje telo, ktoré v ich prípade nie je až také úžasné ako si sami myslia, pretŕčajú sa a vystatujú sa ním, ďalej sú to tí, ktorým sa nechcelo ísť do fitnes centra, ale majú zámer mierne zhodiť, alebo spevniť svalstvo, tak sa vybrali na plaváreň, že si riadne pošportujú, vybijú a nabijú svoju energiu, mierne si pochlórujú telo.
_vráťme sa však radšej k tomu bazénu plnému vody, lebo ľudia v tomto prípade nie sú veľmi zaujímaví, aj keď musím povedať, že ľudia ma mnohokrát veľmi zaujímajú, ale toto nie je ten správny čas písať o tom a rozoberať túto tematiku nehodiacu sa k hlavnej myšlienke. Ľudia už odišli, je večer a oni, po celodennej namáhavej fyzickej práci na plavárni, išli do reštaurácií, pubov, alebo sledovať nejakú neveľmi zaujímavú show v telke a bazén je prázdny. Je pomerne šťastný, že hladinu má už konečne vyrovnanú a nerušenú všelikým ničiacim jeho náladu. Ďalej si predstavme, že je tu množstvo kanálikov a hadíc, ktoré mu dopĺňajú a neustále vymieňajú vodu. Dno sa preborí a všetka voda sa začne liať dolu. Ale tento priestor neostane po určitom čase, keď mala byť všetka voda vyliata na zem, prázdny, lebo sme si ho zabezpečili množstvom tých malý gumených a spoľahlivých hadíc a dopredu vyhĺbených a plechom ohraničených kanálikov, neustále dopĺňajúcich obsah tohto ,v tomto prípade dôležitého (inak dosť zničeného) bazéna. Neustále z nich strieka voda silným prúdom, ktorá sa už tuto dole zorpŕchava na množstvo malých krásnych chladných priesvitných zmysly dráždiacich kvapiek.
_lejú sa na zem, občas sa vplyvom nízkej teploty spájajú do kociek, hranolov, rovnobežníkov a iných geometrických telies, ktorých presný objem sa nedá vyjadriť vzorcom, keďže príroda sa rozhoduje sama podľa seba a nepotrebuje dodržiavať presné rozmery stanovené kadejakými pseudoodborníkmi na vedy geometrické a všeobecne sú nazývané krúpami. Padajú a zámerne vytvárajú dojem ohrozovania ľudí, ktorí sa snažia pred nimi skryť, či už rýchlou chôdzou, ktorá ich čo najrýchlejšie dostane domov, alebo do otvorených vchodoch, ktoré ich ochránia. Ďalší „friško“ bežia do dopravných prostriedkov, ktoré sú preplnené a z dáždnikov tam kvapká na podlahu voda, ktorá sa zmiešava so špinou z topánok a vytvára nechutnú hnedú tekutinu, ktorá vás láka nestúpiť do nej. Padajú a padajú, pretekajú, ktorá bude väčšia, ktorá rýchlejšie dopadne, ktorá narazí do tamtoho okna, ktoré sa zdá byť mimo ich dopadovej dráhy a možného uhla.
_takto dnes prší.

kvarteto

_zelené svetielko začína svietiť maličkým lúčom osvetľujúcim priestor ničím neohraničený, okrem vlastných múrov poskladaných z čiastočiek nespokojného vzduchu. Samo nevie, prečo sa zaplo. Nikto mu nepovedal jeho úlohu, za akých okolností sa zapne, ako dlho by malo optimálne svietiť, kedy nastane čas vypnutia a kedy sa naplní pohár trvácnosti a jednoducho sa v ňom pretrhne vlákno, bude vymontované a navždy sa bude pasívne túlať po smetiskách zaplnených neskonale hlúpymi zbytočnosťami, ktoré boli zaobstarané buď pre radosť, alebo už doslúžili a stali sa nepotrebné pre majiteľov vyžadujúcich stopercentnú oddanosť a výkonnosť.

_oči si ho nevšímajú a tak upadá do letargie. Kúsok nad ním sa začína cez čiernu tkaninu drať zvuková vlna. K nej sa pridáva ďalšia, stretávajú sa, snažia sa zladiť, až pokým nevytvoria presne naplánovanú, v hlave génia umenia vytvorenú harmóniu, pri ktorej srdce poskočí a mozog ovládajúci oko nesledujúce zelené svetielko, ucho vnímajúce zvuk, ruku slastne hladkajúcu čierny hodváb sa poteší.

:.Obskúrnosť.:

_nemusí sa veľmi namáhať, všetko sa preráža na povrch samo. Je to ešte čerstvý a malý vryp do jeho sivej hmoty. Spomienka zažiari, vytvorí si tenučký pás bieleho svetla a začne sa premietať. Telá, ruky, dych, vôňa. Potajme sa začne formovať do súvislej podoby, nič však neprezradí. Ona a jej podobné sa radi skrývajú v zákutiach, predierajú sa labyrintom bez svetla, popretkávajú vďaka svojej moci ďalšie neuróny, putujú ďalej a usadia sa na miestach, často nekorešpondujúcich s logikou. Tam sa z času na čas samé od seba rozžiaria a zabodnú dýku do emocionálnej lokality ich bydliska, nazývanej srdce.

_bezmenná tichá rieka s jedinou živou vlnou pokojne plynie ďalej a snaží sa, aby si to nikto nevšimol. Je jasné, čo to tam na jej bahnitom voňavom brehu spoza stromov vykúka. Túžba, tancujúca nad hýbajúcim sa plameňom. Pomaly sa blíži zarasteným chodníkom ku brehu, ponorí nohu do vody, ale horí naďalej. Hýbe sa v rytme hrajúcom priamo z pekla, pozerá sa na hladinu rieky, obdivuje svoju krásu, ale nevie odolať. Pomaly sa podvolí, ponára sa nižšie a zhasne. Nezostalo po nej ani stopy, rieka plynie ďalej, akoby sa nič nestalo.

extemporization

_nebo plače, zaťahuje sa a skrýva za čierny chuchvalec cez ktorý pretečú jeho kvapky. Vo vzduchu poletuje motýľ roznášajúci smrť. Z krídel mu kvapká tavenina, ktorá prikrýva všetko, čo si sám vybral počas letu. Priestorom sa šíri šepot, ktorý padá do bezodnej prázdnoty.

svetelné stĺpy

_taká malá zábavka mi vzniká v mysli. Cesta je monotónna a Ona mi tak krásne spieva do ucha. Odpútava ma od reality, ktorá je tak nechutne nudná a vyčíta všetko možné aj nemožné. Jej gotickosť je taká opojná ako tmavo bordová krv lejúca sa z bolestivej rany.

_vytváram si v oku slzu, aj keď nechcem plakať. Ostal som pre dnešok apatický a pasívny a to mi spôsobuje momentálne šťastie. Je taká maličká, musím si ju strážiť ako dieťatko v náručí, aby mi nevypadla. Teraz je ona jediný objekt môjho pozorovania, centrum môjho čudáckeho života.

_je ako malý kaleidoskop, ktorým pozorujem všetko naokolo. Červené a biele svetlá sa preťahujú do výšky, ako keď rastú malé deti vyššie a vyššie a stávajú sa dospelými ľuďmi presvedčenými o svojej vševedomosti a zužujú sa ako rýchlo chudnúca anorektička.

_vznikajú svetelné stĺpy v mojom oku a naplnia tú drobnú slzu takým jasným svetlom, aké vzniká pri jadrovom štiepení. Prišla tá explózia žiarenia. Nepotrebujem ani laboratórium, ani vysoko výkonné reflektory. Ako vždy, pomohla mi moja jediná verná priateľka depresia a druhá, fatalitou určená a verná hudba.

_slzu, aj dušu zaplavuje svetlo jasné, ako letné slnko na poludnie, chladné však ako žiarenie odrážajúce sa zo snehu na polárnej púšti. Pomaly púšťam slzu na slobodu, nechávam ju tiecť dolu lícom a všetko zmizne. Svetlá sú hneď preč, stĺpy sa rúcajú, pohlcujú sa samé do seba, nastáva implózia. Znova som ponorený v temnote a svetlá sú len malé bodky. Som sám a zároveň s Ňou.