Stephen Woolf: extemporization IV

26 augusta 2007

extemporization IV

_cítim železo svojej krvi, tvorba kvapky, tvorba červeného celku, vyteká jej postupne viac a viac cez dve drobné dierky (vampír?), zgrupujú sa do jednej veľkej kvapky, naberá na objeme a postupne kĺže dolu po pokožke. Prst smeruje k nej, zotrie ju a ona sa rozptýli medzi zárezmi v koži, odtlačok prsta krvou, smeruje niekam, smeruje k jazyku, smeruje tam k ústam, smeruje hore k tvári, rozotiera sa po chuťových bunkách a oni to všetko prijímajú, identifikujú, rozpoznávajú.

_cítim železo svojej krvi.

4 komentáre:

Lev bez hrivy povedal(a)...: Vravis, ze citis v chutovych poharikoch? A co cuchove bunky? Necitia pach zeleza?; 03 septembra, 2007 15:39
Aventerra povedal(a)...: ja vlastne neviem, co ten jazyk vie citit. zelezo ci sol?; 06 januára, 2009 06:10
Anonymný povedal(a)...: Vdaka za zaujimavy blog; 16 decembra, 2009 04:15
Anonymný povedal(a)...: dobar pocetak; 11 februára, 2010 07:25

Zverejnenie komentára

:.Virginia Woolf - Jacob's Room.:

Zdá sa, že hlboké, nestranné a úplne spravodlivé mienenie o našich blízkych je z princípu vylúčené. Buď sme muži, alebo sme ženy. Buď sme chladní, alebo sentimentálni. Buď sme mladí, alebo starneme. V každom prípade je život len sprievodom tieňov a bohvie, prečo ich tam dychtivo objímame a pociťujeme takú bolesť z ich odchodu, keď sú to len obyčajné tiene. A prečo, ak je toto a ešte omnoho viac pravdou, prečo keď stojíme v okennom výklenku, nás prekvapuje náhle zistenie, že ten mladík je zo všetkého to najskutočnejšie, to najsolídnejšie, to, čo najviac poznáme - vskutku, prečo? Lebo hneď nasledujúci okamih o ňom nevieme nič.

Takto sa však dívame. Takého sú východiská našej lásky.

:.Juli Zeh - Spieltrieb.:

Čas tvorí nekonečné množstvo vrstiev a každá vrstva je silná ako jeden okamih. Priliehajú tesne k sebe ako lamely pod klobúkom huby. Tak sú všetky momenty minulosti a budúcnosti prítomné zároveň. Medzi dvoma vrstvami vznikajú neustále ďalšie plôšky, to sú príčinné reťazce premeškaných náhod, nevyužité možnosti a odmietnuté alternatívy. A tak sa poschodia obrovskou rýchlosťou a v obrovskom rozsahu vrstvia ako lískové cesto. Naše vedomie sa pri hľadaní cesty vždy preťahuje medzi dvoma susediacimi podlažiami. Pritom vzniká neostrosť, ktorú akceptujeme, pretože jej pripisujeme notorické nedokonalosti našej pamäti. Ak sa niekto ocitne príliš ďaleko v neznámych vrstvách, myslí si, že stráca pôdu pod nohami. Ak zakopne, prepadne sa a nemôže nájsť cestu späť, spanikári, zablúdi a nič nespoznáva. Nič sa k sebe nehodí, nič nedáva zmysel ... Možno došlo v tkanive času k zemetraseniu.

Čas, to je hlavne priestor. Celý ten nafúknutý klam, to nekonečné ihrisko, ktoré vnímame, je obsiahnuté v jedinom bode. To my sami si ho rozkladáme ako kulisy bábkového divadla a motorom tohto gigantického konania je potreba rozlišovať, tá nás núti hľadať ku všetkému protiklad. Nie je bod bez plochy, nepatrnosť bez diaľky. Bez veľkosti by nebola malosť, hlas bez ticha, krása bez ohavnosti. Vidíme čiernu, lebo existuje biela, od ktorej sa odráža. Nie je červená bez modrej, človek bez zvieraťa. Rozmanitosť potrebuje miesto a svet sa nafukuje ako bublina žuvačky. Rovnako ako sa môžu všetci hypotetické udalosti zmestiť do jednej sekundy, ak sa rozhodnú udiať sa súčasne žijú všetky miesta v jednom bode.

Keď sa človek pokúša niečo si prestavovať, nutne sa mýli. Predstava a skutočnosť sa dotýkajú len v náznakoch a presvedčení, že predstava sa musí stále zaoberať skutočnosťou, vniká preto, že nevyriešená rovnica, ktorou nazývame svoje ja, leží presne v priesečníku oboch súradníc. Keď sa navzdory tvrdo vybojovanému priblíženiu oboch strán objaví priepasť, človek znervóznie.

Ničota nemôže byť predmetom nejakého mienenia. Je to absencia čohokoľvek, prázdny priestor, ktorý sa ľudia neustále snažia zaplniť. Je to počiatok a koniec, je to pozadie našej existencie, životne nutná a životu nebezpečné. Ľudia to nazývajú „niečo,“ chodia okolo toho a budujú na tom myšlienkové stavby, akoby to bol ich pevný základ. Za stratou viery je posledný obranný val pred posledným poznaním.

:.Peter Høeg – Fort Ællinger Om Natten.:

_práve pri stretnutí s čiernotou utrpí naša duša odreniny a niektorým z nás z týchto rán vyplynie ponaučenie, kto sme a že osamelosť je od života neoddeliteľná a žijeme tak, ako snívame, teda úplne sami.

_vesmír sa rozpína, všetko sa rozširuje, každý človek sa neuveriteľnou rýchlosťou vzďaľuje od všetkých ostatných a medzi tými nemnohými náhodnými zrážkami častíc, ktorým sa vraví láska, nie je nič, než prázdnota, v ktorej slnko nakoniec vyhorí a rozplynie sa na mračno prachu a zem bez života, ochladená na nula stupňov Kelvina, upadne do večnej zimy prázdneho priestoru.

_pre človeka je strašné, keď vidí, že jeho životu, alebo životu iných hrozí záhuba. Ale ďaleko horšie je vedieť, že sám pravdepodobne už je mŕtvy a možno vôbec nikdy nežil, zatiaľ čo jeho blízki sa chovajú, ako keby bol ešte stále medzi nimi.

_predpokladá sa, že je možné pozorovať nemennú skutočnosť. Tá ale neexistuje. V okamihu, keď k nej vzhliadneme, sa svet začne meniť. A my s ním. Pozorovať skutočnosť neznamená pochopiť štruktúru, ale podrobiť sa a zahájiť premenu v nedohľadne.