pod vplyvom

_dovnútra hodené tabletky paralenu sa už rozpustili a kolujú mi v žilách, na červenej riečke sa mojim vnútrom plavia a sledujú zvnútra obloženie tepien, niektoré už možno aj žíl. Dávajú stop-signály mozgu, nech uvrhne srdce do pomalšieho pumpovania a telo nech sa zloží do niečoho mäkko teplého. Všetko je zrazu také pomalé.

_tak tu sedím, cez žalúzie sa snažia dostať do izby posledné svetelné lúče vyslané z už krvavo červeného kotúča padajúceho samovoľne pod obzor. Dráždia mi oči, ktoré sa zatvárajú, najprv len občas nachvíľu, potom začínajú byť zatvorené častejšie a na dlhší časový úsek. Ale treba dokončiť svoju misiu, prekonať prosby tela, ktoré sa uvoľňuje na stoličke, snažiace sa uložiť do polohy vhodnej na spanie.

_k duševnej úplnosti mám strašne ďaleko, tak ako má dokonalá večnosť ďaleko a blízko k celkovému uskutočneniu. Chýbajúce elementy sa snažím hľadať, pozbierať si ich do košíka harmónie, akosi však ostáva nenaplnený. Čierne labute sa plavia po mŕtvom ramene, tak túžim nachvíľu stať sa jednou z nich, vnímať prírodu z naturálneho hľadiska a neuvedomovať si záťaže tejto reality.

_cimbalový hluk sa prediera priestorom, hromadia sa vo mne protichodnosti. Túžba vzdať Bohu vďaku za to, čo mi je umožnené, čo posúva životnú cestu tým správnym smerom, zároveň veľký otáznik, kam to všetko vedie, prečo sa to deje. Len tak sa prevteliť do vzduchu a sledovať ten nikdy nekončiaci kolobeh z inej perspektívy, vniesť do vnútorného chaosu jednotu, a zistiť, odpoveď na otázky začínajúce slovom „prečo.“ Nič z tohto sa nepodarí, ostanem len blúzniť pod vplyvom 3 tabletiek, lebo dve sú málo a štyri príliš. Ťažoba padá na moju hlavu, nemám energiu na prevteľovanie sa. Tak tu ostávam.

fatal error

_kričím pomedzi šum snehovo - daždivej búrky, pred a po udretí modrého blesku, niekde do stredu vločiek otázku. „Kto je tu mŕtvy?“ Odpoveď neprichádza. Snáď sa hanbia, možno im nie je dovolené odpovedať, jednoznačne nedokážem odpovedať. Okno ostáva hluché, nebaviť sa s ignorantmi. Také to hlučné ticho preniká cez pootvorené sklo, zarosené a zaparené dovnútra, po zatvorení následnom odchádza. Prekĺza ako neviditeľný had cez mrežu. Nevydržím tu stáť skrehnutý, obklopený padajúcimi kúskami zmrznutej zmozaikovenej vody, len kvôli jednej nezodpovedanej otázke, v podstate pre mňa nedôležitej.

_nepodarilo sa, tak si ľahám na posteľ, drobné telo len v kúsku tenkej látky uprostred začínajúcej zimy. Predstavujem si vlastnú neviditeľnosť. Kotúľam sa po tom drobnom priestore, pohodlnom, útulnom, prázdnom a nedostatočnom. Snažím sa zapadnúť za posteľ. Ako prach. Ako pierko z vankúša. Ako ponožka zvlečená z nohy, lebo izba je prekúrená a jej nositeľ nezvláda ten nával tepla z radiátoru sálajúceho a z pod vyhriatej periny horiaceho. Ako keby som bol niečo nepotrebné (veď som).

_nezaspávam, len bdiem, krv v spánkoch mi bubnuje do rytmu trip-hopového dubu. Tí mŕtvi sú ticho. Ako ich mám teda spočítať? Buď je úloha nesplniteľná kvôli nespolupráci skúmaných a bolo to vopred jasné, alebo som ja neschopný ich prinútiť zvolať svoje Ja, ktoré má byť zapísané do zoznamu, za čo by som sa mal hanbiť a následne by asi mal prísť trest za nevykonanie a neschopnosť (ale ja ho nechcem). Vyskytla sa chyba uprostred nedokonalého programu? Našiel som práve ďalšiu vadu uprostred halucinačného sveta? Ako Matrix. Ako keď bastard stretne svojho tvorcu. Bude to hore alebo dole? Dopredu nikto nevie.
Ale bude to chyba.