fatal error

_kričím pomedzi šum snehovo - daždivej búrky, pred a po udretí modrého blesku, niekde do stredu vločiek otázku. „Kto je tu mŕtvy?“ Odpoveď neprichádza. Snáď sa hanbia, možno im nie je dovolené odpovedať, jednoznačne nedokážem odpovedať. Okno ostáva hluché, nebaviť sa s ignorantmi. Také to hlučné ticho preniká cez pootvorené sklo, zarosené a zaparené dovnútra, po zatvorení následnom odchádza. Prekĺza ako neviditeľný had cez mrežu. Nevydržím tu stáť skrehnutý, obklopený padajúcimi kúskami zmrznutej zmozaikovenej vody, len kvôli jednej nezodpovedanej otázke, v podstate pre mňa nedôležitej.

_nepodarilo sa, tak si ľahám na posteľ, drobné telo len v kúsku tenkej látky uprostred začínajúcej zimy. Predstavujem si vlastnú neviditeľnosť. Kotúľam sa po tom drobnom priestore, pohodlnom, útulnom, prázdnom a nedostatočnom. Snažím sa zapadnúť za posteľ. Ako prach. Ako pierko z vankúša. Ako ponožka zvlečená z nohy, lebo izba je prekúrená a jej nositeľ nezvláda ten nával tepla z radiátoru sálajúceho a z pod vyhriatej periny horiaceho. Ako keby som bol niečo nepotrebné (veď som).

_nezaspávam, len bdiem, krv v spánkoch mi bubnuje do rytmu trip-hopového dubu. Tí mŕtvi sú ticho. Ako ich mám teda spočítať? Buď je úloha nesplniteľná kvôli nespolupráci skúmaných a bolo to vopred jasné, alebo som ja neschopný ich prinútiť zvolať svoje Ja, ktoré má byť zapísané do zoznamu, za čo by som sa mal hanbiť a následne by asi mal prísť trest za nevykonanie a neschopnosť (ale ja ho nechcem). Vyskytla sa chyba uprostred nedokonalého programu? Našiel som práve ďalšiu vadu uprostred halucinačného sveta? Ako Matrix. Ako keď bastard stretne svojho tvorcu. Bude to hore alebo dole? Dopredu nikto nevie.
Ale bude to chyba.