hra

_tá hra nie je vôbec potrebná. Je to len zbytočné márnenie drahocenného času a pri pomyslení na prvé počutie nepríjemne realistické a naozaj pravdivé mamonárske heslo – čas sú peniaze – sa natíska strašná predstava budúcnosti v chudobe, ak zohľadníme všetok ten minutý čas na infantilnosť celého konania plného úskokov a nelogickej hry.

_neviem, prečo sa neustále začína, keďže ja sa jej snažím vyhnúť. Viem, že keby som nahlas vyjadril nesúhlas s jej uskutočňovaním, ihneď by bola jej existencia rázne popretá a ja by som bol označený za paranoika so zvláštnymi predstavami. Ja však trvám na svojom, je tu.

_prečo nepovedať veci na rovinu? Čo je zlé na preferovaní jasných rečí pred dvojzmyselnými narážkami a úskokmi, aby som sa vedenia musel chytiť ja a znova vyzeral ako ten nenormálny nervák s konfliktnou povahou vyhľadávajúcou len nekonečné nedorozumenia a bažiacou po vlastnej pravde a zaslúženom urazení, ktoré si jednoznačne zaslúži?

_neustále reči vedené na imaginárnej úrovni, neposúvajúce ďalej. Nepotrebujem uskutočňovať všetko progresívnym spôsobom, ktorý by z niektorého uhla pohľadu mohol vyzerať ako bezohľadný, cieľavedomý a cez mŕtvoly preskakujúci, žiadajúci si zaspievanie pesničky „Spomaľ“ derúcej sa do uší.

_je jasné, čo chcem. Ale je väčšia zábava snažiť sa vo mne vyvolať vnútorný konflikt, kde bude bojovať logické myslenie presadzujúce ukončenie celej tejto nezmyselnej schovávačky poza stromy humoru, proti nejakému ťažko pomenovateľnému citu, ktorý sám nevie definovať ani svoju úlohu, ani svoj obsah, ale stále tu je, ozýva sa a úspešne bojuje, aj keď príčina, prečo sa stále drží, je nepochopiteľná a ťažko vysvetliteľná.

_bolo by fajn, kebyže mi je konečne uľavené a nemusím sa zhrýzať, prekonávať sám seba, hľadať podobné prípady v halucinogénnych knihách hovoriacich o pomeroch na psychiatrii, čo ma v podstate láka, ale je to neuveriteľne choré. Stačil by kúštik porozumenia, pomoci, zľutovania a lásky ...