svetelné stĺpy

_taká malá zábavka mi vzniká v mysli. Cesta je monotónna a Ona mi tak krásne spieva do ucha. Odpútava ma od reality, ktorá je tak nechutne nudná a vyčíta všetko možné aj nemožné. Jej gotickosť je taká opojná ako tmavo bordová krv lejúca sa z bolestivej rany.

_vytváram si v oku slzu, aj keď nechcem plakať. Ostal som pre dnešok apatický a pasívny a to mi spôsobuje momentálne šťastie. Je taká maličká, musím si ju strážiť ako dieťatko v náručí, aby mi nevypadla. Teraz je ona jediný objekt môjho pozorovania, centrum môjho čudáckeho života.

_je ako malý kaleidoskop, ktorým pozorujem všetko naokolo. Červené a biele svetlá sa preťahujú do výšky, ako keď rastú malé deti vyššie a vyššie a stávajú sa dospelými ľuďmi presvedčenými o svojej vševedomosti a zužujú sa ako rýchlo chudnúca anorektička.

_vznikajú svetelné stĺpy v mojom oku a naplnia tú drobnú slzu takým jasným svetlom, aké vzniká pri jadrovom štiepení. Prišla tá explózia žiarenia. Nepotrebujem ani laboratórium, ani vysoko výkonné reflektory. Ako vždy, pomohla mi moja jediná verná priateľka depresia a druhá, fatalitou určená a verná hudba.

_slzu, aj dušu zaplavuje svetlo jasné, ako letné slnko na poludnie, chladné však ako žiarenie odrážajúce sa zo snehu na polárnej púšti. Pomaly púšťam slzu na slobodu, nechávam ju tiecť dolu lícom a všetko zmizne. Svetlá sú hneď preč, stĺpy sa rúcajú, pohlcujú sa samé do seba, nastáva implózia. Znova som ponorený v temnote a svetlá sú len malé bodky. Som sám a zároveň s Ňou.