Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Čas tvorí nekonečné množstvo vrstiev a každá vrstva je silná ako jeden okamih. Priliehajú tesne k sebe ako lamely pod klobúkom huby. Tak sú všetky momenty minulosti a budúcnosti prítomné zároveň. Medzi dvoma vrstvami vznikajú neustále ďalšie plôšky, to sú príčinné reťazce premeškaných náhod, nevyužité možnosti a odmietnuté alternatívy. A tak sa poschodia obrovskou rýchlosťou a v obrovskom rozsahu vrstvia ako lískové cesto. Naše vedomie sa pri hľadaní cesty vždy preťahuje medzi dvoma susediacimi podlažiami. Pritom vzniká neostrosť, ktorú akceptujeme, pretože jej pripisujeme notorické nedokonalosti našej pamäti. Ak sa niekto ocitne príliš ďaleko v neznámych vrstvách, myslí si, že stráca pôdu pod nohami. Ak zakopne, prepadne sa a nemôže nájsť cestu späť, spanikári, zablúdi a nič nespoznáva. Nič sa k sebe nehodí, nič nedáva zmysel ... Možno došlo v tkanive času k zemetraseniu.
Čas, to je hlavne priestor. Celý ten nafúknutý klam, to nekonečné ihrisko, ktoré vnímame, je obsiahnuté v jedinom bode. To my sami si ho rozkladáme ako kulisy bábkového divadla a motorom tohto gigantického konania je potreba rozlišovať, tá nás núti hľadať ku všetkému protiklad. Nie je bod bez plochy, nepatrnosť bez diaľky. Bez veľkosti by nebola malosť, hlas bez ticha, krása bez ohavnosti. Vidíme čiernu, lebo existuje biela, od ktorej sa odráža. Nie je červená bez modrej, človek bez zvieraťa. Rozmanitosť potrebuje miesto a svet sa nafukuje ako bublina žuvačky. Rovnako ako sa môžu všetci hypotetické udalosti zmestiť do jednej sekundy, ak sa rozhodnú udiať sa súčasne žijú všetky miesta v jednom bode.
Keď sa človek pokúša niečo si prestavovať, nutne sa mýli. Predstava a skutočnosť sa dotýkajú len v náznakoch a presvedčení, že predstava sa musí stále zaoberať skutočnosťou, vniká preto, že nevyriešená rovnica, ktorou nazývame svoje ja, leží presne v priesečníku oboch súradníc. Keď sa navzdory tvrdo vybojovanému priblíženiu oboch strán objaví priepasť, človek znervóznie.
Ničota nemôže byť predmetom nejakého mienenia. Je to absencia čohokoľvek, prázdny priestor, ktorý sa ľudia neustále snažia zaplniť. Je to počiatok a koniec, je to pozadie našej existencie, životne nutná a životu nebezpečné. Ľudia to nazývajú „niečo,“ chodia okolo toho a budujú na tom myšlienkové stavby, akoby to bol ich pevný základ. Za stratou viery je posledný obranný val pred posledným poznaním.
3 komentáre:
jsem smrtihlav, mavnu kridly a obletime svet...
páni, čo tak pochmúrne?!
elisabeth - a zlejeme naň len zlo
germa - tá situácia, ktorú opísal Jasper v motlitbe ... nejak som otvoril word a prvé, čo som napísal som hneĎ uverejnil ... mal som potrebu to dať sem, neupravené
Zverejnenie komentára