_páčia sa mi však aj oceľové konštrukcie neurčitej sivomodrej farby (preto oceľové, nielen materiálovo, ale aj farebne). Vypĺňa ich vyleštené matné sklo, ktoré neprepúšťa dovnútra svetlo a radšej ho odráža do miesta vzniku, z ktorého sa vyžiari naspäť a znova sa odrazí, až kým sa nemusí použiť už použitá spiaca osmička. Chlad, ktorý vyžarujú a strohosť vyhladená až k Medúlle sú úchvatné.
_nekonečno, časová slučka a večné opakovanie bez konca sa mi zdá famózne. Zapliesť sa do nikdy nekončiaceho kruhu nočných môr nie je síce veľmi vzrušujúci nápad a prežívanie vlastnej smrti až do konca vesmíru nie je tiež veľmi lákavé, ale myšlienka nekonečnej slučky má v sebe niečo okúzľujúce. Určite lepšie, než sa nakaziť myxomatózou, či trpieť narkolepsiou.
_večnosť je síce v okruhu môjho interesu, ale viem, že nikdy neskĺzne do nesúcna, preto sa môžem teraz cez dve nepríjemné choroby premostiť k základnej dileme. Pokračovať v gýčovitosti, či vrhnúť sa k chladnej strohej ocelovosti a obetovať bludný kruh zlatistých farieb mrazivej vecnosti?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára