vypustenie

_fontána uprostred noci, naokolo tma a šum speňujúcej sa vody dopadajúcej na nepokojnú hladinu, zvuk toho stereotypu v stereo kvalite, všade tu, kam len ľudské oko dovidí, kam len ľudské ucho so svojou nedokonalosťou dopočuje. Tiché kvapkanie jemného daždivého mrholenia na plech a drevo položené uprostred námestia, všetko sa zdá tiché, ale nedotknutosťou noci sa stáva hlasnejším. Čakať mesiac je vyjadrením naivity respektíve veľmi pevného presvedčenia v jeho zjavenie sa na oblohe, on však nezasvieti, neodrazí slnečné svetlo, ostane za oblakmi a nepokúsi sa cez ne nejakým spôsobom preraziť, je a bude tam, kde je, nič sa nezmení. Sivé oblaky sa trhajú o tmavomodrú, raz jej má viac jeden, raz druhý, je nerovnomerne rozmiestnená, chaotickosť vo mne katalyzuje absurdnú tieseň.

_vypustil som všetku krv, narezal som tepnu a všetku ju zo seba vylial do fontány, nebolelo to, rezná rana ani neštípe. Nie som mŕtvy, napustil som si do obehovej sústavy studenú vodu z roztopeného ľadovca, nie je to Evian, pochádza z Islandu a rovnako spoľahlivo ako krv roznáša kyslík po celom tele. Tá červená nearomatická tekutina, ktorej som sa zbavil na prvý pohľad úplne bezhlavo a snáď trocha aj nelogicky, ale po dlhšom skúmaní tejto udalosti vyplynie záver, že to nebola len taká daromná zábavka, ostala vo fontáne a chodbičkami sa dostáva do pumpovacieho centra, ktoré je srdcom fontány. Voda sa s ňou mieša, atómy sa preskupujú, nastáva farebná, tekutinová difúzia, premiešaná už vystupuje vyššie a z fontány už strieka načervenalá tekutina.

_prichádzajúce telá, divenie sa v ich mozgoch, divejú, v ovzduší krv, spustené zakorenené pudy, sliny a pena z úst, jej vypúšťanie, tiene sadajúce na ich myseľ, berú nože, berú všetko ostré, čo vidia, čo nájdu, prikladajú k zápästiam, prikladajú k svojim telám, ryjú, posadnutosť kričí, monotónna hypnóza, prerezávajú, bodajú, vrážajú, vzdávajú sa, poddávajú sa, obetujú do fontány, sú prázdni, napĺňajú sa vodou, sú plní, odchádzajú do priestoru, z diaľky hľadia, pozorujú. Cyklus ukončený.

_červenosť sa zintenzívňuje, je to akési hustejšie, nie však negustiózne. Platí tu priama úmera, čím viac krvi, tým viac červenej. Vyzerá to tak oslobodzujúco, vzdialene, zrazu sa dostavuje pocit čistoty, znovuzrodenie, dištancujem sa od toho, čo ostalo vo fontáne, to už ku mne nepatrí. Je to zanechané, špina, zbytočnosti, nepotrebnosti odhodené, som ľahší, pocit vzletnosti. Odchádzam bez rozlúčenia sa a nejde to so mnou, začlenilo sa do cyklu fontány, už mi nepatrí, patrí jej. Vytriezvenie, konečne facka po ksichte, narezaná tepna, pochopenie. Je to jasné. Som už preč. Konečne