čierna diera

_som len jeden drobný fragment svetovej mozaiky životov. Každý z týchto puzzle-ov je nahraditeľný. Vypadne jeden, na miesto sa dostanú dvaja. Zanedbateľnosť, nepotrebnosť, bezcieľnosť, bezdôvodnosť, zbytočnosť. Ľudská existencia je len prachobyčajné zviera, nikomu nechýba, kedykoľvek môže byť nájdené lepšie, krajšie kvalitnejšie.

_smrť len ukončuje túto absurdnú púť labyrintom nezmyselných medzníkov. Nie je to sek, je to len akýsi bod, za ktorým konečne dostáva zmysel. Niečo ako sivý bod uprostred čiernoty. Treba si užiť tú sivosť, za ňou príde ďalšia temnota. Niektoré duše nedokážu nájsť svetlo. Zazrú ho na chvíľu a hneď zhasne. Buď ho samé zahasia, odignorujú, alebo sa chvíľu okúpu v jeho žiare a keď vidia, že je to len ďalšia absurdita, ktorá ich zbavuje hraníc, tak pevne stanovených, sami odídu. Nemôžu si to vychutnať, nedokážu to zniesť. Kúsok svetla.

_videná je len tá nezmyselnosť, viditeľné sú len zrady, klamstvá. Podozrievanie prepadá do paranoje, vnútorné temnoty sa dokážu rozťahovať úspešnejšie, ako ten kúsok dobra. Duša je malý vesmír. Plná čiernych dier, ktoré pohltia všetky hviezdy. Nesprávne konanie, nevhodné správanie, pomoc sa nemôže dostaviť, je mi to vnútené mnou, nechcem pomoc, chcem byť čierna diera. Vnímam tú čiernotu okolo seba, stanem sa jej súčasťou, predtým však musím nasávať trpkosť vzduchu a krik bezcitnosti a nedostatku citov okolo mňa, lebo niečo ma musí pred spojením s nadpriestorovosťou zničiť, hodiť moju dušu o skaly zla. Už aby bolo po tom.

_zmiznem. Kto si spomenie? Opustený náhrobok medzi tisíckou ďalších, môj popol pod ním. Nepodstatný, zabudnutý. Kto to bol? Kým chcel byť? Nespomenú si na mňa ja viem. Matkine slzy, nikto viac. Ona bude spomínať, ostatní zabudnú. Rýchle vymazanie pozície z pamäti. Zaradím sa medzi tisícky mŕtvol zabudnutých. Láska sa spojí s láskou, slzy so slzami, ja so zemou. Čierna diera, nepodstatná a neviditeľná bude pohltená väčšou. Nikto si to nevšimne.