hypnotizujúca lampa

_hľadím na absolútne nepodstatnú vec, v tejto chvíli však stred môjho podvedomého vesmíru zhypnotizovaného pohľadom na túto banalitu. Vychádza z toho svetlo, teplé mäkké a priateľské, vzbudzujúce neuskutočniteľnú túžbu sadnúť si a pozerať sa naň až do skonania sveta, keď nebo a peklo stlačia ríšu pozemskú a ľadové ohne ohlásia apokalypsu.

_stojím pevne ako mramorový stĺp vytesaný v hlbokej minulosti a žijem vo svojom vnútri mimo všetkých týchto ľudí. Zo žiaroviek snažiacich sa pripomínať postavené sviečky, z ktorých nesteká horúci vosk, prechádzam zrakom vyššie. Pomaly kĺžem po šnúre, sledujem jej napätú rovnosť nenarušenú ani jediným hrbolčekom až k jej začiatku pripevnenom k oblúkovému stropu.

_vidím jemný pohyb. Pomaly a takmer nebadane sa kýve z jednej strany na druhú. Pýtam sa sám seba, či je to vyvolané prúdom vzduchu vejúcim od dverí k miestam, ktoré ostávajú môjmu pohľadu skryté? Alebo to môžu byť magické sily, ktoré hýbu lampou? Posadnuté Temným pánom vládnuceho peklu, sa snažia rozkývať tento nevinne vyzerajúci predmet, ktorého kmitanie zo strany na stranu postupne nadobudne obrovskú rýchlosť, bude svišťať chrámom, šnúra sa bude napísať viac a viac. Bude usekávať hlavy ľuďom pomalším, ktorí nestihli uniknúť tvrdému verdiktu Satana. Potom sa odtrhne a spočinie uprostred krvavej spúšte plnej zmätku a sĺz, ktoré sama vyvolala.

_myšlienky a dohady postupujú ďalej. Predávajú mi do náručia zvláštny dotaz, či môže mať lampa svoju vlastnú vôľu, ktorá bude rozhodovať o svojom osude prislúchajúcom neživej veci. Ak bude mať náladu, bude sa kývať a po čase, unavená činnosťou skončí a ostane visieť ako mŕtva.

_toľko otázok, toľko keby. Strácam v tom prehľad a myseľ uspatá jednotvárnym hlasom a prepracovaná imaginárnymi myšlienkami odmieta pracovať. A preto nahrádza „keby“ tvrdením „na dnes končím.“