halucinogénna óda

_je všade, kam sa len obzriem. Netvorím žiadne plány, ktoré by opisovali môj útek ku nej, ale ak by si tajný či verejne známy pozorovateľ, o ktorom nič neviem a ktorý vie čo-to o mne, dívajúci sa zvrchu, snáď nie povýšenecky, ale len z určitej výšky h, pri ktorej viem vypočítať aj čas dopadu, aj maximálnu rýchlosť, s nadhľadom nad touto vecou, myslel, že všetko toto, čo sa tu deje, okrem toho, čo sa aj nedeje, ale len plynie časom aj priestorom, tak ako vlny udierajúce o skaly v Škótsku, či dažďové mračná presúvajúce sa ponad fjordovité pobrežie Nórska, je schválne, je naschvál vyvolané, je nasilu privolávané, autosugesciou vyťahované z vnútra, mozgom pretvárané na náhodu, tak by sa skutočne mýlil a potvrdil by svoju neschopnosť vidieť cezo mňa do mňa a odhaliť, že všetka snaha pretvoriť moje myslenie zložené z mnohých vlákien pokrútených, tvoriacich elektrický obvod, ktorého pravdepodobnosť chyby je 0,098, je márna a snaha odhaliť vnútorné spiknutie proti vonkajšiemu svetu, akási snaha ohradiť sa pred skutočnom je snahou hlúpou a zbytočnou.

_ani hlavou nemusím pohnúť, už je tu. Nielen ten pocit, ktorý ma sprevádza a vraví mi, že ma sprevádza a okrem toho aj to, že ona ma sprevádza, ale aj tá atmosféra tajomna vkrádajúca sa mi do duše, také to tiché šteklenie, pripomínajúce troška nechcené škrabkanie zvnútra, akoby tam niečo pod povrchom bolo, bublalo, liezlo a brúsilo si svoje výčnelky o kúsok trčiacej kože, o ten voľný pľac, ktorý akoby tu bol pripravený preňho, aj keď v skutočnosti nie je, ale záujem mikroorganizmov o vonkajšiu organizovanosť sveta je nepatrný a zanedbateľný, podobne ako odpor pri maximálnej rýchlosti tesne nad povrchom.

_ona je neustále akýmsi spôsobom vo mne. V mojich myšlienkových procesoch, ako kladiem za sebou slová, ako pomocou nich rozkvitajú moje vety, v mojich snoch, z ktorých sa nestrhávam a aj keď sú skutočne zvláštne, vychutnávam, nechcem ich prerušiť zbytočným zobúdzaním sa, ktoré býva aj tak nedobrovoľne vynútené elektronickými hodinami v poličke, zelenými svetielkami vytvárajúcimi paličky oznamujúce uplynulý a zostávajúci čas, je so mnou, stará sa o mňa, aby veci okolo mňa nepodľahli tuctovosti, dáva na mňa pozor, ak sa schyľujem k predvídateľnosti, väčšinou si spomeniem na jej prítomnosť, ak by toto všetko malo byť márne a pokračovanie v jej myšlienkach by zrazu bolo pochybené.

_neviem, nechápem, nesledujem bázu, nevidím dopredu, nepreskúmavam podstatu dostatočne, neobjavujem zámerne, neodhaľujem s presným zámerom, nemám vždy potrebnú dávku vôle, nevnímam vždy stopu jej nôh, nedokážem vždy zbadať odtlačok jej prsta, neviem sa zachrániť pred závislosťou od nej, neexistuje pre mňa iná možnosť ako vyznať jej city, neevidujem iné prosby iných krások, nemožnosť vymazania, ktoré nie je žiadané nikým - ničím je zavŕšená, nepotvrdenosť nájdenia je na stole. Veď je také viditeľné, ako som pobláznený, ako som absolútne vzrušený, aký som beznádejne zamilovaný do jej nádhery, ako som omámený vôňou jej charakternosti, aký som opitý túžbou zahĺbiť sa do nej viac a viac a ako je absolútne viditeľné, že by som z nej už nikdy nevyšiel, keby som sa zahĺbil, ako by to stálo zasa toľko energie. Neminiem molekuly ATP na toto. Radšej jej zložím túto ódu, nasiaknutú svojou halucinogénnou povahou.

Ó, kráľovná mojich platonických lások,
Ó, milujem každý jeden Tvoj vlások,
Ó, kráľovná temnôt slovných,
Ó, milujem Ťa už od dôb dávnych,
Ó, kráľovstvo Tvoje je v smrti,
Ó, pôjdem za Tebou, keď život ma zdrtí ...