25 marca 2007

v strede

_ono ma to núti, Ono ma to sem posúva, do stredu, ako nejaký artefakt, nech ma každý vidí, nech som všetkým ponúknutý, (no, nehanbite sa, dajte si, nenechajte sa núkať, hoďte doňho rajčinu, či máte skôr chuť sa trocha pohrať a potom pokrčiť a hodiť do odpadkového koša?) a budú si so mnou robiť, čo sa im zachce. Ako nejaká hračka, spleť nervových vláken, tepien a žíl, vystavený v supermarkete pri vyústení schodov z vyššieho a nižšieho poschodia priamo pod tabuľkou označenou „zľava,“ ktorej ľavá šípka zľava ukazuje na mňa. A ja som nútený stáť a čakať čo príde.

_postávajú okolo mňa, vidia na mňa, nedelí nás ani sklo, ani mreže, ani zábradlie, ani laná, ani sieťovina, ani ochranka, absolútne nič, len dusík, kyslík, oxid uhličitý a nejaké tie vzácne plyny, podlaha, pod ktorou je výstavná sieň plná krochkajúcich prasiat tupo hľadiacich na niečo, čomu vôbec nerozumejú, nad nami je strop, na ktorom je ďalšia podlaha pokrytá kobercom a všelijakými zbytočnými vecami zo skla, plastu, dreva, látky a tam uprostred, on a ona, v porezaných rukách striekacia cesta k lepším okamihom, v ktorých budú inde a budú letieť s kačicami na juh v tvare V a keď sa unavia, odplávajú dozadu a skočia do rybníka medzi pstruhy a ja tu, uprostred, bez deliacej cesty, bez bariéry, ako také teriéry, ja uprostred a okolo mňa oni.

_čumia, vypliešťajú oči, (to nie je pravda, také veci sa nestávajú, to vážne?) niektoré veci im asi nie sú jasné, som tu, nechránený, vydaný napospas a im je divné, že je mi to jedno, v ich očiach sa odráža moja apatia a nezúčastnenosť, akoby som tu nebol, lebo ja tu vlastne naozaj nie som, telo áno, duch, ten je vždy inde a možno ich práve to hnevá. A možno sa ani nehnevajú, možno nie sú rozčúlení. Čítam v ich očiach zmätok, nepochopenie, akýsi hlúpy chaos, ktorý naráža na moje ignorantstvo a vzniká havária na tejto vzduchovej zátvorkovej svorke, ktorá uzatvára kruh, nie sme vo vzduchovej bubline, ani na eliptickej dráhe, jednoduchý kruh a tam ja a oni.

_je mi to skutočne jedno. Ich nepochopenie, moja apatia, ich čumenie, moja ľahostajnosť. Som v strede, nie som však centrom diania, lebo tu žiadne dianie neexistuje. Takmer absolútny pokoj, avšak pokoj pohybový, nie pokoj duševný, lebo ten je poznačený tou strnulosťou a nezmyselnosťou, ako tu sme v tejto monotónnosti a intenzita časového doliehania stagnuje a už sa nedá ani uvedomiť si dĺžku tejto nehybnosti, mrznutie uprostred vesmíru, absolútna zbytočnosť, absolútna hlúposť, ostane to tu takto, či urobí niekto prvý pohyb a potrhá tento kruh, naruší škrupinu, roztriešti ľad z povrchu? Je mi to jedno.

4 komentáre:

Aventerra povedal(a)...

Po dlhom čase opäť zdravím, ozývam sa. Keď som sa začítala, takmer som sa zľakla, že nepochopím. Zmes poprepletaných, zamotaných myšlienok, na ktoré sa azda traba pozrieť s okuliarmi iného odtieňu, aby v nich človek videl zmysel. A predsa stačilo párkrát zaklipkať očami a šlo to.

Páči sa mi myšlienka - tá, kt. vidím ja, keďže niekto iný na to môže hľadieť odlišne. Je pre mňa ťažké posúdiť či veta ''je mi to jedno'' má byť braná doslovne, alebo ako hyperbola. Nemám zdania, ako to brať. (Tak berem ako chcem;) Pokiaľ myslím niečo citlivo ja, snažím sa to tým spôsobom aj podať. Nie vždy to, pravda, vyjde. (Príliš intenzívny nervový vzruch?;)

Pekná, čistá impresia...

Stephen Woolf povedal(a)...

próza je písaná pre potešenie autora, ale aj čitateľa. je to ako poézia. som rád, keď v tom každý vidí niečo iné, keď je to ako diamant a každý jeden človek sa pozerá na inú vybrúsenú hranu a vidí v nej tú svoju dúhu ...

Aventerra povedal(a)...

krásne prirovnanie. páči sa mi, ako ďaleko vieš zachádzať pri premýšľaní; nezastavíš sa, rozvíjaš myšlienku..

Anonymný povedal(a)...

Vdaka za zaujimavy blog