pád

_skláňa sa nad kvetmi, zachytáva ich farbu, ich jednoduchosť. V duši nevládne ľahostajnosť, koncentruje svoju myseľ len na tie malé farebné bodky. Sústredí sa na ich zachytenie. Musí byť dokonalé, musí byť výstižné, musí vyjadriť podstatu ich existencie. Neochvejnosť ich bytia. Sú tu, majú dôvod, nejakú príčinnú základňu, sú spochybniteľné, ale aj dokázateľné, ich bytie je však nevyvrátiteľné. Rastú na skalách, berú si z minimálnej vrstvy pôdy živiny, sú malé, ale odolné.

_pozerám sa zvrchu. Stojí v tom trojuholníku, blízko k vrcholu, na nehostinných skalách, vyzerá to hrozivo z tejto výšky, v ktorej sa nachádzam. Kľačí, zaoberá sa nimi, okolitý svet vypúšťa, teraz neexistuje, teraz nie je žiadny svet, len existencia a kvety, momentálne vypustenie reality. Aspoň na chvíľu, aspoň na malý okamih je potrebné ohraničiť sa len s jedným objektom, v rozmazanom univerze, farby nepominuli, len sú menej ostré, lebo všetka ostrosť je v kvetoch. Možno závoj, možno sklo, možno naozaj len (ne)preniknuteľný vzduch, hraničiace elementy, ktoré oddeľujú, ktoré delia na svet tej existencie pri kvetoch a ten svet, v ktorom stojím ja trocha ďalej, nad touto situáciou a vidím to ohraničovanie sa. Vyzerá to trocha hrozivo, trocha ako únik, odlet, beh preč.

_trojuholník, existencia, kvety. Sledujem to ako nepriamy účastník. Nie som totiž spolukonateľom toho spoločenstva tam nižšie, pozorujem to však, som zainteresovaný, nie však zahrnutý, prienik dvoch množín, nie však ich zjednotenie. Prekrývajú sa istou časťou, majú niečo spoločné, nemôžeme ich však zlúčiť. Pokús sa spáriť, či zjednotiť bude neúspešný.
Sme množiny. Stretávaním sa, komunikáciou sa stávame akousi sústavou množín, svojimi činmi a skutkami vytvárame spájanie, prieniky, matematické aj nematematické pojmy. Sme čísla, sme prvky, pocity sú len čiary, z ktorých tvoríme jednotlivé znaky. Existencia je kód.

_odhaliť hrozivosť vopred? To tiché bublanie v žalúdku, ten strach, ktorý ochromuje celé svalstvo. Chuť medi pod jazykom, nie skorodovanej. Ako keď si vložím mincu do úst a po chvíli je pokrytá vrstvou slín a je cítiť jej chuť. Papily. Chuťové papily spolu s pohárikmi rozpoznávajú, odhaľujú a ja viem, že niečo sa stane, podľa tej meďnatej chuti, ktorá ovláda celé moje ústa. Potrebujem si odpľuť, ale cítim akúsi paralýzu. Nemohúcosť vykonať pohyb. Stojím tu, niekoľko desiatok metrov vyššie a tristo metrov podo mnou je všetko. Nie všetko, len časť podmnožiny ďalšej podmnožiny. Aj to je niečo. A tá existencia v trojuholníku poniže mňa, na skalách, pri kvetoch, vo vlastnom vesmíre, do ktorého preniká ten silnejúci vietor.

_minimálne pošmyknutie sa. Nepozornosť? Sekundu nechápem. Nervový vzruch vyvolaný zmenou tam dole, ktorá sa mi premietla na moju šošovku a tvorí prevrátený, zmenšený obraz musí preniknúť do mozgu. Beží po vláknach rýchlosťou v, možno rýchlosťou vyššou ako c, všetko je možné, nie som povolaný rozumieť tomu a mne to zrazu dochádza. Sekunda. Ten pád, kotúľanie sa a zrazu strata z obzoru. Bežím za tým klbkom padajúcim dolu svahom, nemôžem nedobehnúť, neviem si predstaviť situáciu, že nezachránim, nedokážem sa zmieriť s faktom, že zrazu príde zlom. Nemôžem len tak zrazu stratiť, na prvý pohľad bezdôvodne a na druhý tiež bez príčiny. Náhlu stratu si nepripustím. Tak nútim svoju svalovú sústavu spolupracujúcu s ostanými sústavami, nech podá čo najlepší výkon, lebo tu ide o všetko. Skala. Klzkosť. Pád. Všetko je preč.