slučka

_nie. Teraz a tu. Opäť za chrbtom mi dýcha, fúka mi svojim zhnitým dychom zozadu, je to taká tá ťažká aróma rozkladajúcej sa mŕtvoly. Lebo duša je časť tela, tá neviditeľná. Zdochla, umrela, otrčila kopytá, ale telo ostalo. Prišlo o dušu, ponechalo si ju vo vnútri, ostala ležať na dne, rozkladajúc sa a kvasiac v teplom vzduchu zhromaždenom medzi blanami ochraňujúcimi jednotlivé orgány. A teraz páchne. Čoraz silnejšie, čoraz rozsiahlejšie. Je to nevydržateľný pocit, byť v blízkosti. Ale musím. Musím zotrvať, aj keby sa stalo neviem čo. Preukázať, že ja, celá moja bytosť, zvláda tento nápor. Dvíhajúci sa adrenalín, hromadiaci sa strach, prekypujúci hnev, všetko napĺňa čašu a tá to čoskoro nezvládne a všetko sa to vyleje a ona sa prevrhne dolu. Rozbije sa, úlomky ostanú na zemi čakajúc, ktorú nepozornú nohu šľapajúcu po na prvý pohľad čistej podlahe porežú, preniknú vrchnou vrstvou kože, narušia tkanivá, obnažia ružové svalstvo a začne sa von drať čerstvá krv. Trombocyty si však určite poradia. Čakajú a určite sa im vyplní ich prianie.

_keby som mal tak nôž, čo by som urobil? Nastavil dobrovoľne najprv jednu ruku, pomaly si všimol obrysy tepny, ktorá pod náporom stále prúdiacej krvi, pulzuje a na zápästí sa jemne rytmicky dvíha, sledovať krvné riečisko, ktoré nemá ani začiatok ani koniec, ako by sa mohlo zdať pri uvedomení si vždy pumpujúceho srdca. Hrotom, nabrúsenou špičkou, by som urobil dierku, malý nesignifikantný bod, ktorý by bola samozrejme v celej situácii markantný, lebo by rozhodol o pokračovaní a v podstate o celom ďalšom priebehu, po dierke by som pritlačil a potom už len čakal na Amen. Či otočil by som sa, privrel oči, aby som nemusel vidieť to za mnou, čo zazrieť nechcem, čomu som meno našiel, ale tvár si predstavujem po večeroch, naisto však jej kontúry nepoznám, zovrel čepeľ čo najpevnejšie, ako keď rigor mortis ohromí celý organizmus a už nepríde definitívne žiadny fyzický orgazmus, keď tak duševná extáza a zaboril ho do tej „príšery“ za mnou stojacej. Ťahal by som ho a tlačil, silne, z celej svojej zlosti a strachu by som rozrezal. Bolo by to zničené, bolo by to mŕtve (veď dušu mŕtvu už má) a na mňa by zrazu čakal šok a úľava.

_nôž však nemám. Na spresnenie, nemám nič. Len pohľad, ktorým sa nechcem okolo seba pozerať, aby som si nemusel dávať dokopy všetky súvislosti, skutočné aj reálne, lebo v mojom svete, kde všetko je po mojom, je to ľahšie, ostali mi aj uši, ktoré nechcem použiť na počúvanie poloprávd, lží a výhovoriek, lebo ich mám už dosť, ponechal som si aj čuch, ktorým práve zachytávam mŕtvolnú arómu, ktorý rozpoznáva rozloženú pečeň, vytečenú rôsolovitú hmotu, ktorá sa volala kedysi oko a len tak si stekala po líci, duša je vraj len akési abstraktno, toto za mnou ju však má telesnú, lebo aj abstraktné musí mať tvar, formu, akúsi ideovú podstatu, ktorá nemusí mať konkrétne prevedenie. Ponechal som si zmysly, nie sú však zmyselné, ani zamyslené a podľa všetkého ani sami nemyslia.

_je to odporné. Tento pocit neurčitosti, tento smrad hniloby a hnusu za mnou, táto vízia neukončenosti jednej situácie, vznik časovej slučky, osmička, ktorá sa pod náporom drog zapotácala a spadla na bok, cesta, ktorá vedie naspäť, bludný kruh, stúpajúco klesajúce schodisko, kde je začiatkom aj koncom jeden bod – mezanín. Slučka. Nie okolo krku, keď zmodrie celá tvár, zastaví sa prívod vzduchu, kvôli stlačenej vzduchovej trubici, cez ktorú by mal prúdiť a všetko náhle spopolavie. Časová slučka. Hádže si laso uprostred priestoru a hodila ho na tento moment. Lebo určite sa neotočím a nepokúsim sa to vyriešiť, ale ani neostanem stáť a nepoddám sa osudu, riešenie je nedosiahnuteľné. Určite sa to neskončí, lebo koniec nie je možný, nie je ani predstaviteľný, nie je ani uskutočniteľný. Jednoducho, nastáva zastavenie sa času, nastáva zlom, od ktorého sa to vráti o 1 milimeter, od neho to bude pokračovať k zlomu, odtiaľ sa to vráti naspäť a stále dookola, stále dookola, stále dookola. A opäť. Nie.