bod 0

_dlhá rada, na prvý pohľad chaoticky usporiadaná, hýbe sa pomaly, difúzny pohyb, prenikanie častíc jeden skupiny pomedzi častice tej druhej, dva rady, vzájomné neusporiadané výmeny, všetko vyzerá tak zle naaranžované, z vesmíru by sme vyzerali ako nechutne dlhý a negustiózne asymetricky anarchistický čínsky múr. Je mi z nášho deficitu poriadku na zvracanie. Vydáviť sa sem niekde doprostred, vytvorenie markantného prejavu slobodnej vôle a prejavu odlišného myslenia, lebo toto stádo len tak sa preskupujúce, avšak Tam smerujúce by to malo vidieť, čo si myslím, čo mi behá hlavou. Urobiť tú takú bodku, signál znechutenia, pamätník na môj prechodný pobyt ukotvený presne na tomto mieste, mal by som, ale neurobím, lebo by som v podstate nemal. Veci totiž nikdy nezávisia od jedinca, ale od spoločenských pravidiel, ktoré považujú podobný prejav za nedôstojný, znevažujúci a nemysliteľný. Dobre teda, budem sa musieť prispôsobiť, aby som nerozkolísal ešte viac svoj social status.

_prechod tmavou komorou, už sa hýbeme a tu sme usporiadavaní, tu asi treba nejakú kontrolu nad každým jedným jedincom osobitne. Personálna usporiadanosť akosi absentuje, treba sa uspokojiť s tou exogénnou, ktorá hneď vyzerá krajšie, ako status pred koordináciou. Tu len slabé farebné žiarovky svietia a všelijako preblikávajú, ako sa nenáhlivo posúvame čelom vpred. Obzerám sa, chcem vidieť pohľady a reakcie mojich súputníkov, ktorí sa až doteraz správali tak nenútene, uvoľnene, akoby sa ich netýkalo nič z toho, čo sa tu deje a bolo treba sa celý čas len predvádzať pred masou, že ja zvládam tento stres vyvolaný neistou budúcnosťou. Hľadím, snažím sa rozpoznať, čo je na ich tvárach. To, čo som očakával, to, čo by došlo v plánoch asi každému. Logické vyústenie tejto zvláštnej situácie. Domyslel som si to a môj úsudok sa mi potvrdil, čo ma vôbec neurobilo ani šťastnejším, ani spokojnejším, len som si mohol dať takú tú formulárovú fajočku do okienku ku kategórii „reakcia na danú situáciu.“ Splnenú, teda skontrolovanú kategóriu som si teda odčiarkol, ale v ničom mi to nepomohlo, keďže mňa sa to netýkalo, môj stav „tu a teraz“ to nezmenilo, tak načo som sa vlastne nad tým zamýšľal? Ako vždy, zbytočne, ale to je už v podstate zvyk.

_zmätok, nedostatok pochopenia pre tento cirkus, pre toto tmavé šapitó, do ktorého sme boli po jednom vovedení, nech nikto neujde, nech je každý tam, kde má byť, lebo inak to byť ani nemá, budúcnosť je jedna, zvláštne kolektívna, čo mi spôsobuje dôvod na už druhé, opäť neuskutočnené dávenie. To mám stráviť zvyšok budúcnosti, kúsok osudu, svoj drahocenný čas ničnerobením, čakaním a pomalým kráčaním nikde, nikdy, s týmito ľuďmi, ktorí ma nezaujímajú, ktorých správanie, osud, smerovanie, je mi ukradnuté, s touto neohraničenou skupinou, ktorej spoločná budúcnosť na mňa asi doľahne, lebo do nej budem iste zarátaný proti svojej vôli, keďže revoltujúci jedinec veľa neurobí, akurát čo sebe poškodí a zničí aj márne šance podobných bytostí snažiacich sa o niečo podobné, zmýšľajúce paralelným spôsobom? To tu mám nečinne stáť a a dať sa druhými ovládať, nechať sa napospas ich vôli, nech si so mnou robia, čo sa im zachce, aký príkaz dostali, akú úlohu, poslanie, budúcnosť nám stvorili, tejto skupine ľudí, tomuto ticho kričiacemu zoskupeniu nevedomých, spojili nás, absolútne nelogicky, totálne zbytočne, celé toto dejstvo spájania je dokončované a ja tu ostávam stáť, neschopný niečo urobiť, lebo som slabý, zbabelý, apatický, ignorantský, sčasti proti svojej vôli odovzdaný, sčasti nazúrený na všetko – seba aj ich.

_svetlo, červené, silný laser, avšak bežné oko ho neveľmi vníma, nie je to ten mikro pomocník, ktorí majú v obľube oční chirurgovia a naprávajú ním poškodený zrak potrebujúci operáciu na vylepšenie, nie taký ten diskotékový, v akom sa hýbu všetkými smermi absolútne uvoľnené, alebo absolútne stuhnuté telá pod vplyvom rôznych nálado-podporovačov, halucinogénov, dodávačov energie, či iných ilegálnych látok, ktorých je vždy dostatok, len užívatelia nemajú nikdy dosť, nie sú to ani také tie režúce, ktoré sa používajú v priemysle namiesto píl, či iných krájačov. Sú to tie armádne. Zameriavacie zariadenia, ovládané cez kruhový priezor, cez ktorý sú ťahané ťažnice, myslené čiary, na tomto skle však zaznačené, pretínajúce sa v jednom bode, ktorý je ťažiskom. Ťažiskom celej tejto situácie, ktorá až doteraz nemala zmysel a zmysel nemá ani teraz, má však vyústenie. Hrozivé, alarmujúce, agresívne, v žiadnom prípade však neprekvapujúce.

_vhodili nás do jedného vreca, spojili nás do jedného imaginárneho šapitó, čierne, všetko čierne, tma a neviditeľnosť, postavili na miesto a doteraz sme nevedeli (som nevedel), čo sa deje. Bodky, pásy, tenké takmer neviditeľné čiary mieria na nás. Od chrbta, od tváre, zo všetkých strán v obkľúčení, nemožnosť odísť, nemožnosť konať, bez východiskovej situácie, lebo oni sú vďaka vybaveniu v prevahe, psychickej i psychickej a keďže sa nevyplatí ani odovzdanosť, ani boj, všetko teraz čaká na ich prejav sily, lebo ten sa isto dostaví. Ten sa zjaví a prejaví vždy. Kto má silu, má moc. Rozhodovať nad nami, našimi životmi, našim konaním, ktoré môže veľmi ľahko regulovať, prípadne korigovať vyhrážkami, či spôsobom oveľa definitívnejším. Tak ako je tomu teraz. Stojíme tu a je rozhodnuté, za nás. Naša nepohodlnosť je nám osudnou.

_ťažnice sa pretínajú v jednom bode. Miniatúrna bodka, z akej vznikol vesmír, z akej sa rozšírila celá tá explózia, formovanie hmoty, všetko to, čo je okolo nás, malá bodka, zhluk všetkého, absolútne všetkého, čo je možné poňať sekundou myslenia. Na rozdiel od všetkého iného, táto bodka nemá súradnice. Je to bod nula, pomocou ktorého nás behom sekundy pošlú do bodu nula.